—

Martin Meat kft, v zastúpení: R. Zuberecz, ügyvéd,

—

Géza Simonfay a Ulrich Salburg, v zastúpení: V. Nagy, ügyvéd,

—

maďarská vláda, v zastúpení: M. Z. Fehér a A. M. Pálfy, splnomocnení zástupcovia,

—

nemecká vláda, v zastúpení: T. Henze a J. Möller, splnomocnení zástupcovia,

—

rakúska vláda, v zastúpení: G. Hesse, splnomocnený zástupca,

—

poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna a D. Lutostańska, splnomocnení zástupcovia,

—

Európska komisia, v zastúpení: J. Enegren a A. Sipos, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu kapitoly 1 ods. 2 a 13 prílohy X Aktu o podmienkach pristúpenia Českej republiky, Estónskej republiky, Cyperskej republiky, Lotyšskej republiky, Litovskej republiky, Maďarskej republiky, Maltskej republiky, Poľskej republiky, Slovinskej republiky a Slovenskej republiky a o úpravách zmlúv, na ktorých je založená Európska únia (Ú. v. EÚ L 236, 2003, s. 33, ďalej len „akt o pristúpení z roku 2003“), ako aj článku 1 ods. 3 písm. c) smernice Európskeho parlamentu a Rady 96/71/ES zo 16. decembra 1996 o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb (Ú. v. ES L 18, 1997, s. 1; Mim. vyd. 05/002, s. 431) v spojení s rozsudkom Vicoplus a i. (C‑307/09 až C‑309/09, EU:C:2011:64).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu, ktorého účastníkmi sú Martin Meat kft (ďalej len „Martin Meat“) a páni Simonfay a Salburg, právni poradcovia, ktorý sa týka odškodnenia spoločnosti Martin Meat za pokutu, ktorá jej bola uložená za vyslanie maďarských pracovníkov do Rakúska bez toho, aby pre nich získali pracovné povolenie.

3

Podľa článku 24 aktu o pristúpení z roku 2003:

„Opatrenia uvedené v prílohách V, VI, VII, VIII, IX, X, XI, XII, XIII a XIV k tomuto aktu sa budú vo vzťahu k novým členským štátom uplatňovať za podmienok stanovených v týchto prílohách.“

4

Príloha X aktu o pristúpení z roku 2003 sa nazýva „Zoznam uvedený v článku 24 aktu o pristúpení: Maďarsko“. Kapitola 1 tejto prílohy s nadpisom „Sloboda pohybu osôb“ vo svojich odsekoch 1, 2, 5 a 13 uvádza:

„1.   [Článok 45 ZFEÚ a článok 56 prvý odsek ZFEÚ] sa vo vzťahu k slobode pohybu pracovníkov a k slobode poskytovať služby vrátane dočasného pohybu pracovníkov v zmysle článku 1 [smernice 96/71] budú medzi Maďarskom na jednej strane a Belgickom, Českou republikou, Dánskom, Estónskom, Nemeckom, Gréckom, Španielskom, Francúzskom, Írskom, Talianskom, Lotyšskom, Litvou, Luxemburskom, Holandskom, Rakúskom, Poľskom, Portugalskom, Slovinskom, Slovenskom, Fínskom, Švédskom a Spojeným kráľovstvom na druhej strane plne uplatňovať, pokiaľ v prechodných ustanoveniach v odsekoch 2 až 14 nie je uvedené inak.

2.   Bez ohľadu na ustanovenia článkov 1 až 6 nariadenia [Rady] (EHS) č. 1612/68 [z 15. októbra 1968 o slobode pohybu pracovníkov v rámci spoločenstva (Ú. v. ES L 257, s. 2; Mim. vyd. 05/001, s. 15)] budú súčasné členské štáty do uplynutia dvoch rokov odo dňa pristúpenia uplatňovať vnútroštátne opatrenia alebo opatrenia vyplývajúce z dvojstranných dohôd, ktorými sa spravuje prístup maďarských štátnych príslušníkov na ich trh práce. Súčasné členské štáty sú oprávnené uplatňovať tieto opatrenia do uplynutia piatich rokov odo dňa pristúpenia.

…

5.   Členský štát, ktorý na konci päťročného obdobia uvedeného v odseku 2 zachová vnútroštátne opatrenia alebo opatrenia vyplývajúce z dvojstranných dohôd, môže v prípade závažného narušenia svojho trhu práce alebo jeho ohrozenia po upovedomení Komisie pokračovať v uplatňovaní týchto opatrení do uplynutia siedmich rokov odo dňa pristúpenia. Ak nedôjde k takémuto oznámeniu, budú sa uplatňovať články 1 až 6 nariadenia [č. 1612/68].

…

13.   S cieľom čeliť závažnému narušeniu trhu práce členských štátov v určitých citlivých odvetviach služieb alebo jeho ohrozeniu, ktoré môže vzniknúť v niektorých regiónoch ako dôsledok nadnárodného poskytovania služieb v zmysle článku 1 smernice [96/71], sú Nemecko a Rakúsko, pokiaľ na základe vyššie uvedených prechodných opatrení uplatňujú na voľný pohyb maďarských pracovníkov vnútroštátne opatrenia alebo opatrenia vyplývajúce z dvojstranných dohôd, oprávnené po upovedomení Komisie sa odchýliť v oblasti poskytovania služieb obchodnými spoločnosťami usadenými v Maďarsku od článku [56 prvého odseku ZFEÚ] na účely obmedzenia dočasného pohybu pracovníkov, ktorých právo prijať prácu v Nemecku alebo Rakúsku podlieha vnútroštátnym opatreniam.

Zoznam odvetví služieb, na ktoré sa môže vzťahovať toto odchýlenie, sa stanovuje takto:

…

[Služby krajinného záhradníctva, Rezanie, tvarovanie a konečná úprava kameňa, Výroba kovových konštrukcií a ich častí, Stavebníctvo vrátane príbuzných odborov, Bezpečnostné služby, Priemyselné čistenie, Domáce ošetrovateľské služby, Sociálna práca a činnosti sociálnej starostlivosti bez ubytovania]

…“

5

Príloha XII aktu o pristúpení z roku 2003 je nazvaná „Zoznam uvedený v článku 24 aktu o pristúpení: Poľsko“. Obsahuje, pokiaľ ide o Poľskú republiku, ustanovenia, ktoré sú v podstate zhodné s ustanoveniami týkajúcimi sa Maďarskej republiky.

6

Článok 1 smernice 96/71 uvádza:

„1.   Táto smernica sa uplatňuje na podniky zriadené v členskom štáte, ktoré v rámci poskytovania nadnárodných služieb vysielajú pracovníkov, v súlade s odsekom 3, na územie členského štátu.

…

3.   Táto smernica platí vtedy, ak podniky uvedené v odseku 1 prijmú niektoré z nasledujúcich nadnárodných opatrení:

7

Podľa § 3 ods. 1 zákona o pridelení pracovníkov (Arbeitskräfteüberlassungsgesetz, BGBl. 196/1988, ďalej len „AÜG“), spočíva pridelenie pracovníkov v poskytnutí pracovníkov tretej osobe, aby vykonávali prácu.

8

§ 4 AÜG znie takto:

„1.   Pri určení, či ide o pridelenie pracovníkov, treba vziať do úvahy skôr skutočný hospodársky charakter danej situácie než to, ako sa javí.

2.   O pridelenie pracovníkov tiež ide, najmä ak uvedení pracovníci vykonávajú svoju prácu v podniku objednávateľa na základe vykonávania zmluvy o dielo, ale:

9

§ 18 ods. 1 až 11 zákona o zamestnávaní cudzincov (Ausländerbeschäftigungsgesetz, BGBl. 218/1975), vo svojom znení uplatniteľnom v čase vzniku skutkových okolností konania vo veci samej (ďalej len „AuslBG“), uvádza prípady, v ktorých musí cudzí štátny príslušník získať pracovné povolenie alebo súhlas s vyslaním.

10

§ 18 ods. 12 AuslBG uvádza:

„Cudzinci, ktorých podnik so sídlom na území iného členského štátu Európskeho hospodárskeho priestoru vyšle na plnenie dočasných pracovných úloh do Rakúska, nepotrebujú pracovné povolenie alebo súhlas s vyslaním, ak:

11

§ 32a ods. 6 AuslBG je prechodným ustanovením, ktoré sa týka členských štátov, ktoré pristúpili k Európskej únii 1. mája 2004. Tento článok stanovuje:

„§ 18 ods. 1 až 11 sa uplatní na zamestnávanie občanov [Únie] v zmysle odseku 1 alebo na štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí boli vyslaní do Rakúska zamestnávateľom so sídlom v Českej republike, Estónskej republike, Lotyšskej republike, Litovskej republike, Maďarskej republike, Poľskej republike, Slovinskej republike alebo Slovenskej republike, na účel poskytovania služieb dočasnej povahy, ktoré patria do odvetvia služieb, pre ktoré možno zaviesť obmedzenia slobodného poskytovania služieb uvedeného v článku [56 ZFEÚ] na základe článku 13 kapitoly Zmluvy o pristúpení, ktorá sa týka voľného pohybu osôb (zoznam nachádzajúci sa v prílohách V, VI, VII, VIII, IX, X, XI, XII, XIII a XIV, uvedený v článku 24 aktu o pristúpení).“

12

V priebehu roku 2007 Alpenrind GmbH (ďalej len „Alpenrind“), spoločnosť podľa rakúskeho práva, špecializujúca sa na porcovanie mäsa a uvádzanie spracovaného mäsa na trh, uzavrela zmluvu so spoločnosťou Martin Meat, ktorá má sídlo v Maďarsku. Podľa tejto zmluvy mala Martin Meat spracovávať 25 polovičiek hovädzích trupov týždenne a baliť toto mäso na účely jeho uvádzania na trh.

13

Operácie spracovávania a balenia sa vykonávali v priestoroch bitúnku spoločnosti Alpenrind nachádzajúcich sa v Salzburgu (Rakúsko). Tieto priestory a stroje používané na tieto operácie si Martin Meat prenajímala od spoločnosti Alpenrind, ktorej platila nájomné. Alpenrind zase platila náklady na prevádzku súvisiace s uvedenými priestormi. Materiál používaný v rámci uvedených operácií, ako napríklad nože, pílky a ochranné odevy, patrili spoločnosti Martin Meat.

14

Tieto operácie boli vykonávané maďarskými zamestnancami spoločnosti Martin Meat. Vedúci pracovník spoločnosti Alpenrind usmerňoval vedúceho pracovníka spoločnosti Martin Meat, pokiaľ išlo o to, aké mäso sa má spracovať a ako sa má spracovať. V nadväznosti na to, vedúci pracovník spoločnosti Martin Meat organizoval prácu svojich zamestnancov, ktorým dával inštrukcie. Alpenrind kontrolovala kvalitu vykonanej práce.

15

Odmena za služby poskytované spoločnosťou Martin Meat závisela od množstva spracovaného mäsa. Táto odmena bola znížená v prípade, ak toto mäso nebolo dostatočne kvalitné.

16

V nadväznosti na žiadosti o potvrdenie vyslania, ktoré podala Martin Meat na rakúske orgány, jej tieto orgány oznámili, že jej zmluvný vzťah so spoločnosťou Alpenrind nie je poskytovaním pracovnej sily akcesorickej k poskytovaniu služieb, ktoré by si vyžadovalo iba potvrdenie o vyslaní na základe ustanovenia § 18 ods. 12 AuslBG, ale pridelením pracovnej sily v zmysle ustanovenia § 4 AÜG, pre ktoré sa vyžaduje pracovné povolenie v súlade s prechodnými ustanoveniami aktu o pristúpení z roku 2003, týkajúcimi sa oblasti pracovného trhu, ktoré boli prebraté v § 32a ods. 6 AuslBG.

17

Preto bola spoločnosti Alpenrind uložená pokuta prevyšujúca 700000 eur. Na základe zmluvy medzi spoločnosťami Alpenrind a Martin Meat, znášať úhradu tejto pokuty bola povinná Martin Meat.

18

Martin Meat sa rozhodla podať na vnútroštátny súd žalobu o zodpovednosť za škodu proti svojim právnym poradcom, ktorými boli G. Simonfay a U. Salburg. Títo právni poradcovia pred uzavretím uvedenej zmluvy Martin Meat informovali, že vykonávanie tejto zmluvy, ktorá uvádzala nasadenie maďarských zamestnancov v rakúskom bitúnku, si nevyžaduje získanie pracovných povolení. Zastávali názor, že predmetná činnosť, ktorej sa týka konanie vo veci samej, nepatrí do odvetví služieb, ktoré akt o pristúpení z roku 2003 kvalifikuje ako citlivé, a že zamýšľaný zmluvný vzťah nezahŕňal pridelenie pracovnej sily.

19

Za týchto okolností Pesti Központi Kerületi Bírόság (Obvodný súd pre Pešť centrum) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

20

Svojou druhou otázkou, ktorú treba skúmať ako prvú, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má kapitola 1 ods. 2 a 13 prílohy X aktu o pristúpení z roku 2003 vykladať v tom zmysle, že Rakúska republika má právo obmedziť pridelenie pracovnej sily na svoje územie v súlade s kapitolou 1 ods. 2 tejto prílohy, hoci sa uvedené pridelenie netýka citlivého odvetvia v zmysle kapitoly 1 ods. 13 uvedenej prílohy.

21

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že kapitola 1 ods. 2 prílohy X aktu o pristúpení z roku 2003 sa odchyľuje od voľného pohybu pracovníkov, keď prechodne vylúčila uplatňovanie článkov 1 až 6 nariadenia č. 1612/68 na maďarských štátnych príslušníkov. Toto ustanovenie uvádza, že počas obdobia dvoch rokov od 1. mája 2004 môžu členské štáty uplatňovať vnútroštátne opatrenia alebo opatrenia vyplývajúce z dvojstranných dohôd, ktorými sa spravuje prístup maďarských štátnych príslušníkov na ich trh práce. Uvedené ustanovenie tiež uvádza, že členské štáty môžu v uplatňovaní týchto opatrení naďalej pokračovať až do uplynutia obdobia piatich rokov odo dňa pristúpenia Maďarskej republiky k Únii.

22

Kapitola 1 ods. 13 prílohy X uvedeného aktu stanovuje výnimku zo slobodného poskytovania služieb, keďže slobodné poskytovanie služieb predpokladá dočasný pohyb pracovníkov. Uplatňuje sa iba na Spolkovú republiku Nemecko a Rakúsku republiku a je výsledkom vyjednávaní iniciovaných týmito členskými štátmi na účely úpravy prechodného režimu pre akékoľvek poskytovanie služieb uvedených v článku 1 ods. 3 smernice 96/71 (pozri analogicky rozsudok Vicoplus a i., C‑307/09 až C‑309/09, EU:C:2011:64, bod 40). Uvádza citlivé odvetvia, pre ktoré tieto dva členské štáty môžu obmedziť slobodné poskytovanie služieb, ktoré predpokladá dočasný pohyb pracovníkov. Pridelenie pracovnej sily v zmysle článku 1 ods. 3 písm. c) smernice 96/71 predstavuje také poskytovanie služieb.

23

V rozsudku Vicoplus a i. (C‑307/09 až C‑309/09, EU:C:2011:64, bod 32) Súdny dvor rozhodol o opatreniach, ktoré Holandské kráľovstvo prijalo voči poľským pracovníkom tak, že právna úprava členského štátu, ktorá podriaďuje pridelenie zahraničnej pracovnej sily vydávaniu pracovných povolení sa musí považovať za opatrenie, ktoré upravuje prístup poľských štátnych príslušníkov na trh práce uvedeného členského štátu, v zmysle kapitoly 2 ods. 2 prílohy XII aktu o pristúpení z roku 2003, ktoré je pokiaľ ide o Poľskú republiku ustanovením v podstate zhodným s kapitolou 1 ods. 2 prílohy X tohto aktu, uplatniteľnou v tomto konaní.

24

Z tohto konštatovania vyplýva, že právo obmedziť pridelenie zamestnancov v zmysle článku 1 ods. 3 písm. c) smernice 96/71 nie je vyhradené pre Spolkovú republiku Nemecko a Rakúsku republiku, ktoré si v tejto súvislosti vyjednali výnimku, ale vzťahuje sa tiež na všetky ostatné štáty, ktoré už boli v čase pristúpenia Poľskej republiky členmi Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok Vicoplus a i., C‑307/09 až C‑309/09, EU:C:2011:64, bod 40).

25

Keďže kapitola 2 ods. 2 a 13 prílohy XII aktu o pristúpení z roku 2003 je v podstate totožná s kapitolou 1 ods. 2 a 13 prílohy X tohto aktu, úvahy týkajúce sa Poľskej republiky uvedené v rozsudku Vicoplus a i. (C‑307/09 až C‑309/09, EU:C:2011:64), možno analogicky prebrať na Maďarskú republiku.

26

Z toho vyplýva, že štáty, ktoré už boli členmi Únie k dátumu pristúpenia Maďarskej republiky, sú oprávnené obmedziť pridelenie pracovnej sily v zmysle článku 1 ods. 3 písm. c) smernice 96/71 na základe kapitoly 1 ods. 2 prílohy X aktu o pristúpení z roku 2003.

27

Okolnosť, že Spolková republika Nemecko a Rakúska republika si vyjednali zvláštnu výnimku, uvedenú v kapitole 1 ods. 13 prílohy X tohto aktu, ktorá sa týka určitých citlivých odvetví, v ktorých majú tieto dva členské štáty právo obmedziť slobodné poskytovanie služieb, ktoré predpokladá pohyb pracovníkov, ich však nezbavuje práva obmedziť pridelenie pracovnej sily v súlade s kapitolou 1 ods. 2 prílohy X uvedeného aktu, ktorá – na rozdiel od kapitoly 1 ods. 13 prílohy X toho istého aktu – nie je obmedzená na určité citlivé odvetvia.

28

Takýto záver je v súlade s cieľom kapitoly 1 ods. 2 uvedenej prílohy X, ktorým je zamedziť tomu, aby bol po pristúpení nových členských štátov k Únii narušený trh práce v starších členských štátoch z dôvodu okamžitého príchodu vysokého počtu pracovníkov pochádzajúcich z uvedených nových členských štátov (pozri analogicky rozsudok Vicoplus a i., C‑307/09 až C‑309/09, EU:C:2011:64, bod 34).

29

Okrem toho, ako to poznamenala generálna advokátka v bode 34 svojich návrhov, nemožno sa domnievať, že výnimka, ktorú si vyjednali Spolková republika Nemecko a Rakúska republika, ktoré boli prvými podporovateľmi prechodných opatrení na ochranu trhov práce pred predpokladaným prílevom pracovníkov z nových členských štátov po pristúpení týchto štátov k Únii, by im nechávala menší manévrovací priestor, než akým disponujú ostatné členské štáty, ktoré nevyjednali takúto výnimku na reguláciu prílevu maďarských pracovníkov na ich územie.

30

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba na druhú otázku odpovedať, že kapitola 1 ods. 2 a 13 prílohy X aktu o pristúpení z roku 2003 sa má vykladať v tom zmysle, že Rakúska republika má právo obmedziť pridelenie pracovnej sily na svoje územie v súlade s kapitolou 1 ods. 2 tejto prílohy, hoci sa uvedené pridelenie netýka citlivého odvetvia v zmysle kapitoly 1 ods. 13 uvedenej prílohy.

31

Na úvod je potrebné pripomenúť, že ak je Súdnemu dvoru podaný návrh na začatie prejudiciálneho konania, jeho úlohou je predovšetkým objasniť vnútroštátnemu súdu pôsobnosť pravidiel práva Únie, aby tento súd mohol pristúpiť k ich správnemu uplatneniu na okolnosti veci, v ktorej rozhoduje, pričom Súdnemu dvoru neprináleží, aby sám vykonal toto uplatnenie, pretože nemá vždy k dispozícii všetky údaje, ktoré sú v tejto súvislosti nevyhnutné (rozsudok Omni Metal Service, C‑259/05, EU:C:2007:363, bod 15).

32

Za týchto okolností treba prvú otázku chápať v tom zmysle, že vnútroštátny súd sa touto otázkou v podstate pýta, aké sú v prípade existencie zmluvného vzťahu, akým je vzťah v konaní vo veci samej, relevantné kritériá, ktoré treba zohľadniť pri určení, či sa tento vzťah má kvalifikovať ako pridelenie pracovnej sily v zmysle článku 1 ods. 3 písm. c) smernice 96/71.

33

V tejto súvislosti z rozsudku Vicoplus a i. (C‑307/09 až C‑309/09, EU:C:2011:64, bod 51) vyplýva, že o pridelenie pracovnej sily v zmysle článku 1 ods. 3 písm. c) smernice 96/71 ide, ak sú splnené tri podmienky. Po prvé pridelenie pracovnej sily je poskytovaním služieb za odplatu, pri ktorom pracovník zostáva v pracovnoprávnom vzťahu s podnikom – poskytovateľom služby bez toho, aby bola uzatvorená akákoľvek pracovná zmluva s užívateľským podnikom. Po druhé toto pridelenie charakterizuje skutočnosť, že premiestnenie pracovníka do hostiteľského členského štátu predstavuje samotný cieľ poskytovania služieb vykonaného zo strany podniku – poskytovateľa. Po tretie v rámci takého pridelenia pracovník vykonáva svoje úlohy pod dohľadom a vedením užívateľského podniku.

34

Po prvé, pokiaľ ide o druhú podmienku, ktorá predpokladá analýzu samotného predmetu poskytovania služieb vykonaného zo strany podniku – poskytovateľa, treba zohľadniť akýkoľvek prvok indikujúci, či premiestnenie pracovníka do hostiteľského členského štátu predstavuje alebo nepredstavuje predmet uvedeného poskytovania služieb.

35

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že poskytovateľ služieb musí v zásade poskytovať služby v súlade s ustanoveniami zmluvy, takže dôsledky poskytovania, ktoré nie je v súlade s uvedenou zmluvou, musí znášať tento poskytovateľ. Z toho vyplýva, že na účely určenia, či samotným predmetom poskytovania služieb je vyslanie pracovníkov do hostiteľského členského štátu, treba zohľadniť najmä všetky skutočnosti, ktoré by mohli indikovať, že poskytovateľ služieb nenesie dôsledky poskytovania, ktoré nie je v súlade so zmluvou.

36

Ak teda z povinností stanovených v tejto zmluve vyplýva, že poskytovateľ služieb má povinnosť riadneho vykonávania poskytovania stanoveného v uvedenej zmluve, je v zásade menej pravdepodobné, že by išlo o pridelenie pracovnej sily, keby nemusel znášať dôsledky poskytovania, ktoré nie sú v súlade s uvedenou zmluvou.

37

V prejednávanej veci prislúcha vnútroštátnemu súdu, aby overil rozsah povinností prislúchajúcich jednotlivým zmluvným stranám na účel identifikácie zmluvnej strany, ktorá musí znášať dôsledky poskytovania, ktoré nie je v súlade s uvedenou zmluvou, pričom sa zdá, že okolnosť, že odmena poskytovateľa služieb závisí nielen od množstva spracovaného mäsa, ale tiež od jeho kvality, naznačuje, že poskytovateľ má povinnosť vykonať uvedené poskytovanie služieb riadne.

38

Okrem toho okolnosť, že poskytovateľ služieb môže voľne určiť počet pracovníkov, ktorý považuje za užitočné vyslať do hostiteľského členského štátu, ako to zdá sa je v konaní vo veci samej a ako to na pojednávaní uviedli žalovaní v konaní vo veci samej, naznačuje, že dotknutým predmetom poskytovania služieb nie je pohyb pracovníkov do hostiteľského členského štátu, ale že tento pohyb je akcesorický k vykonávaniu poskytovania služieb stanovenému v predmetnej zmluve a že teda ide o vysielanie pracovníkov v zmysle článku 1 ods. 3 písm. a) smernice 96/71.

39

Naopak, v konaní vo veci samej ani okolnosť, že poskytovateľ služieb má v hostiteľskom členskom štáte iba jediného zákazníka, ani skutočnosť, že tento poskytovateľ si prenajíma priestory, v ktorých dochádza k poskytovaniu služieb, ako aj stroje, nie sú indíciami, ktoré by boli užitočné pre odpoveď na otázku, či je skutočným predmetom uvedeného poskytovania služieb pohyb pracovníkov do tohto členského štátu.

40

Po druhé, pokiaľ ide o tretiu podmienku, ktorú Súdny dvor vyvodil v rozsudku Vicoplus a i. (C‑307/09 až C‑309/09, EU:C:2011:64, bod 51), treba spresniť, že generálna advokátka v bode 55 svojich návrhov poznamenala, že je dôležité rozlišovať medzi dohľadom a vedením samotných pracovníkov a overením zo strany klienta, že zmluva o poskytovaní služby sa riadne plnila. V rámci poskytovania služieb je normálne, ak klient overí, že poskytnutá služba je v súlade so zmluvou. Okrem toho v rámci poskytovania služieb môže dať klient pracovníkom poskytovateľa služieb určité všeobecné pokyny bez toho, aby sa to považovalo za výkon vedenia a dohľadu nad týmito pracovníkmi v zmysle tretej podmienky uvedenej v rozsudku Vicoplus a i. (C‑307/09 až C‑309/09, EU:C:2011:64, bod 51), pod podmienkou, že poskytovateľ služieb im dáva presné a individuálne pokyny, ktoré považuje za potrebné na účely výkonu predmetného poskytovania služieb.

41

Vzhľadom na všetky úvahy uvedené vyššie treba na prvú otázku odpovedať, že pri existencii zmluvného vzťahu, ako je zmluvný vzťah v konaní vo veci samej, treba na určenie, či sa tento zmluvný vzťah musí kvalifikovať ako pridelenie pracovnej sily v zmysle článku 1 ods. 3 písm. c) smernice 96/71, zohľadniť všetky skutočnosti, ktoré naznačujú, či premiestnenie pracovníka do hostiteľského členského štátu je alebo nie je samotným predmetom poskytovania služieb, ktorého sa uvedený zmluvný vzťah týka. Indíciami, ktoré naznačujú, že také premiestnenie nie je samotným predmetom tohto poskytovania služieb, sú v zásade najmä skutočnosť, že poskytovateľ služieb znáša dôsledky poskytovania služieb, ktoré nie je v súlade so zmluvou, ako aj okolnosť, že tento poskytovateľ môže voľne určiť počet pracovníkov, ktorý považuje za užitočné vyslať do hostiteľského členského štátu. Naopak okolnosť, že podnik, ktorý je príjemcom tohto poskytovania služieb, kontroluje súlad uvedeného poskytovania s uvedenou zmluvou, alebo že môže dávať pracovníkom poskytovateľa služieb určité všeobecné pokyny, sama osebe neumožňuje prijať záver o existencii pridelenia zamestnancov.

42

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto: