I. Právny rámec

A. Medzinárodné právo

B. Právo Únie

1. Smernica o biotopoch

2. Smernica o vtáctve

C. Poľské právo

1. Zákon o lesoch

2. Vyhláška o požiadavkách správnych postupov

3. Zákon o ochrane prírody

4. Zákon o poskytovaní informácií o životnom prostredí

5. Zákon o ochrane životného prostredia

II. Konanie pred podaním žaloby

III. Konanie na Súdnom dvore

IV. O žalobe

A. O prvej výhrade

1. O porušení ustanovení týkajúcich sa ochrany druhov

a) Argumentácia účastníkov konania

b) Posúdenie Súdnym dvorom

2. O porušení ustanovení týkajúcich sa ochrany biotopov

a) Argumentácia účastníkov konania

b) Posúdenie Súdnym dvorom

B. O druhej výhrade

1. Argumentácia účastníkov konania

2. Posúdenie Súdnym dvorom

a) O námietke neprípustnosti druhého žalobného dôvodu

b) O nesplnení povinnosti

O trovách

1

Vo svojej žalobe Európska komisia navrhuje, aby Súdny dvor určil, že:

2

Článok 6 Aarhuského dohovoru s názvom „Účasť verejnosti na rozhodovaniach o vymedzených činnostiach“ v odseku 1 stanovuje:

„Každá strana:

3

Článok 9 tohto dohovoru, nazvaný „Prístup k spravodlivosti“, stanovuje:

„…

2.   Každá strana, v rámci svojho vnútroštátneho práva, zabezpečí, aby členovia zainteresovanej [dotknutej – neoficiálny preklad] verejnosti

3.   Naviac, bez toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia.

4.   Naviac, bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia odseku 1, postupy uvedené v odsekoch 1, 2 a 3 zabezpečia zodpovedajúcu a účinnú nápravu vrátane prikázaných úľav, ak sú vhodné, a musia byť primerané, spravodlivé, včasné a nie nedostupne drahé. Rozhodnutia podľa tohto článku budú vydávané alebo zaznamenané písomne. Rozhodnutia súdov a, kedykoľvek je to možné, aj iných orgánov budú verejne prístupné.

…“

4

Článok 1 smernice o biotopoch stanovuje:

„Na účely tejto smernice:

…“

5

Článok 2 tejto smernice znie takto:

„1.   Cieľom tejto smernice je prispievať k zabezpečeniu biologickej rôznorodosti prostredníctvom ochrany prirodzených biotopov divokej fauny a flóry na európskom území členských štátov, ktoré sú stranami zmluvy.

2.   Navrhnú sa opatrenia prijaté podľa tejto smernice, aby sa zachovali v prirodzenom stave ochrany [v priaznivom stave ochrany – neoficiálny preklad] alebo do takéhoto stavu obnovili prirodzené biotopy a druhy divokej fauny a flóry európskeho významu.

…“

6

Článok 6 uvedenej smernice stanovuje:

„1.   Pre osobitn[é] chránené územia vytvoria členské štáty potrebné ochranné opatrenia obsahujúce v prípade potreby príslušné plány riadenia, osobitne navrhnuté pre dané lokality alebo začlenené do ďalších plánov rozvoja, a primerané štatutárne, administratívne alebo zmluvné opatrenia, ktoré zodpovedajú ekologickým požiadavkám typov prirodzených biotopov uvedených v prílohe I a druhov uvedených v prílohe II, vyskytujúcich sa v týchto lokalitách.

2.   Členské štáty podniknú primerané kroky, aby sa na osobitne chránených územiach predišlo poškodeniu prirodzených biotopov a biotopov druhov, ako aj rušeniu druhov, pre ktoré boli územia označené za chránené, pokiaľ by takéto rušenie bolo podstatné vo vzťahu k cieľom tejto smernice.

3.   Akýkoľvek plán alebo projekt, ktorý priamo nesúvisí so správou lokality alebo nie je potrebný pre ňu, ale môže pravdepodobne významne ovplyvniť túto lokalitu, či už samotne, alebo v spojení s inými plánmi alebo projektmi, podlieha primeranému odhadu jeho dosahov [posúdeniu jeho vplyvov – neoficiálny preklad] na danú lokalitu z hľadiska cieľov ochrany lokality. Na základe výsledkov zhodnotenia dosahov [vplyvov – neoficiálny preklad] na lokalitu a podľa ustanovení odseku 4 príslušné vnútroštátne orgány súhlasia s plánom alebo projektom iba po presvedčení sa, že nepriaznivo neovplyvní integritu príslušnej lokality, a v prípade potreby po získaní stanoviska verejnosti.

4.   Ak sa aj napriek negatívnemu odhadu dosahov [posúdeniu vplyvov – neoficiálny preklad] na lokalitu a pri neexistencii alternatívnych riešení plán alebo projekt musí realizovať z dôvodov [z naliehavých dôvodov – neoficiálny preklad] vyššieho verejného záujmu, vrátane záujmov sociálnej a ekonomickej povahy, členský štát prijme všetky kompenzačné opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, že celková koherencia sústavy Natura 2000 bude ochránená. O prijatých kompenzačných opatreniach informuje Komisiu.

Ak sa v príslušnej lokalite vyskytuje prioritný biotop a/alebo prioritný druh, jediné dôvody, ktoré môžu prichádzať do úvahy, sú tie, ktoré sa týkajú zdravia alebo bezpečnosti ľudí, priaznivých dôsledkov primárneho významu na životné prostredie alebo tiež stanoviska Komisie k ďalším nevyhnutným [naliehavým – neoficiálny preklad] dôvodom vyššieho verejného záujmu.“

7

Článok 12 ods. 1 tejto smernice stanovuje:

„Členské štáty prijmú potrebné opatrenia na vytvorenie systému prísnej ochrany živočíšnych druhov uvedených v prílohe IV písm. a) v prostredí ich prirodzeného pohybu a zakážu:

8

Podľa článku 13 ods. 1 smernice o biotopoch platí, že:

„Členské štáty podniknú potrebné opatrenia na vytvorenie systému prísnej ochrany druhov rastlín uvedených v prílohe IV písm. b) a zakážu:

9

V článku 16 tej istej smernice sa uvádza:

„1.   Za predpokladu, že neexistuje uspokojivá alternatíva a výnimka nespôsobuje zhoršenie stavu [priaznivého stavu – neoficiálny preklad] ochrany populácie príslušného druhu na území jeho prirodzeného výskytu, členské štáty môžu udeliť výnimku z ustanovení článkov 12, 13, 14 a 15 písm. a) a b):

2.   Členské štáty predložia Komisii každé dva roky správu vo forme stanovenej Komisiou o výnimkách uplatnených podľa odseku 1. Komisia poskytne svoje stanovisko k týmto výnimkám v lehote maximálne 12 mesiacov po prijatí správy a informuje výbor.

…“

10

Článok 1 smernice o ochrane vtáctva znie takto:

„1.   Táto smernica sa vzťahuje na ochranu všetkých druhov voľne žijúceho vtáctva prirodzene sa vyskytujúceho na európskom území členských štátov, na ktoré sa uplatňuje zmluva. Zahŕňa ochranu, starostlivosť a kontrolu týchto druhov a stanovuje pravidlá ich využívania.

2.   Uplatňuje sa na vtáky, ich vajcia, hniezda a ich biotopy.“

11

Článok 4 tejto smernice stanovuje:

„1.   Druhy uvedené v prílohe I sú predmetom zvláštnych opatrení týkajúcich sa ochrany ich biotopov, aby sa zabezpečilo ich prežitie a rozmnožovanie v areáli ich rozšírenia.

V tejto súvislosti sa venuje pozornosť:

Ako podklady na vyhodnotenie sa berú do úvahy trendy a kolísanie početnosti populácií.

Členské štáty klasifikujú najmä podľa počtu a veľkosti najvhodnejšie územia ako osobitne chránené územia na zachovanie týchto druhov, berúc do úvahy požiadavky na ochranu týchto druhov v geografických oblastiach mora a pevniny, kde sa uplatňuje táto smernica.

2.   Členské štáty prijmú podobné opatrenia pre pravidelne sa vyskytujúce sťahovavé druhy, ktoré nie sú uvedené v prílohe I, berúc do úvahy potrebu ich ochrany v geografických oblastiach mora a pevniny, kde sa uplatňuje táto smernica, čo sa týka oblastí ich hniezdenia, preperovania a zimovania a miest odpočinku na ich migračných trasách. …

…

4.   Čo sa týka ochrany oblastí uvedených vyššie v odsekoch 1 a 2, členské štáty prijmú vhodné opatrenia, aby zabránili znečisteniu alebo poškodzovaniu biotopov alebo akýmkoľvek rušivým vplyvom pôsobiacim na vtáctvo, pokiaľ by boli vážne vzhľadom na ciele tohto článku. Členské štáty sa takisto budú snažiť zabrániť znečisteniu alebo poškodzovaniu biotopov mimo týchto chránených území.“

12

Článok 5 uvedenej smernice stanovuje:

„Bez toho, aby boli dotknuté články 7 a 9, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na vytvorenie všeobecného systému ochrany všetkých druhov vtáctva uvedených v článku 1, zakazujúce najmä:

…

…“

13

Podľa článku 9 uvedenej smernice:

„1.   Členské štáty môžu udeliť výnimku z ustanovení článkov 5 až 8, ak neexistuje iné uspokojivé riešenie, z nasledujúcich dôvodov:

2.   Výnimky uvedené v odseku 1 musia špecifikovať:

3.   Členské štáty zašlú každoročne Komisii správu o vykonávaní odsekov 1 a 2.

…“

14

Článok 6 ods. 1 ustawa o lasach (zákon o lesoch) z 28. septembra 1991 (Dz. U. z roku 1991, č. 101, položka 444) v konsolidovanom znení (Dz. U. z roku 2018, položka 2129) (ďalej len „zákon o lesoch“) stanovuje:

„V zákone sa používajú tieto pojmy:

…

…“

15

Článok 14b tohto zákona, ktorý bol do právnej úpravy zavedený 1. januára 2017 článkom 2 ustawa o zmianie ustawy o ochronie przyrody oraz ustawy o lasach (zákon o zmene zákona o ochrane prírody a zákona o lesoch) zo 16. decembra 2016 (Dz. U. z roku 2016, položka 2249), znie takto:

„1.   Vlastníci lesov realizujú ciele a zásady lesného hospodárenia uvedené v zákone, najmä plnia povinnosti uvedené v článku 9 ods. 1, článku 13 ods. 1 a článku 14 ods. 4 spôsobom, ktorý je v nich určený, okrem prípadu, keď bol spôsob splnenia určitej povinnosti stanovený zákonom.

…

3.   Lesné hospodárenie vykonávané v súlade s požiadavkami správnych postupov v oblasti lesného hospodárenia neporušuje ustanovenia týkajúce sa zachovania osobitných prírodných zdrojov, zoskupení a prvkov, najmä ustanovenia článkov 51 a 52 [ustawa o ochronie przyrody (zákon o ochrane prírody) zo 16. apríla 2004 (konsolidované znenie Dz. U. z roku 2018, položka 1614) (ďalej len ‚zákon o ochrane prírody‘)].“

16

Článok 22 zákona o lesoch stanovuje:

„1.   Minister životného prostredia schvaľuje plán lesného hospodárenia pre lesy, ktoré sú vo vlastníctve štátnej pokladnice, a zjednodušené plány lesného hospodárenia pre lesy, ktoré sú súčasťou zdrojov poľnohospodárskeho majetku štátnej pokladnice.

…

4.   Minister životného prostredia dohliada na vykonávanie plánov lesného hospodárenia pre lesy, ktoré sú vlastníctvom štátnej pokladnice, a vykonávanie zjednodušených plánov lesného hospodárenia pre lesy, ktoré sú súčasťou zdrojov poľnohospodárskeho majetku štátnej pokladnice.

…“

17

Požiadavky správnych postupov lesného hospodárenia sú stanovené v rozporządzenie Ministra Środowiska w sprawie wymagań dobrej praktyki w zakresie gospodarki leśnej (vyhláška ministra životného prostredia o požiadavkách správnych postupov v lesnom hospodárení) z 18. decembra 2017 (Dz. U. z roku 2017, položka 2408) (ďalej len „vyhláška o požiadavkách správnych postupov“).

18

Podľa § 1 tejto vyhlášky sa stanovuje:

„V súvislosti so správnymi postupmi v lesnom hospodárení sa stanovujú tieto požiadavky:

19

Články 48 až 50 zákona o ochrane prírody stanovujú, že minister životného prostredia konajúci v spolupráci s ministrom poľnohospodárstva určí vyhláškou najmä chránené druhy rastlín, živočíchov a húb, zákazy, ktoré sa ich týkajú, ako aj spôsoby ich ochrany.

20

Články 51 a 52 tohto zákona stanovujú možné zákazy týkajúce sa chránených živočíšnych a rastlinných druhov.

21

Článok 56 uvedeného zákona stanovuje pre príslušné orgány možnosť povoliť činnosti, na ktoré sa vzťahujú zákazy uvedené v článkoch 51 a 52 toho istého zákona.

22

Článok 44 ustawa o udostępnianiu informacji o środowisku i jego ochronie, udziale społeczeństwa w ochronie środowiska oraz o ocenach oddziaływania na środowisko (zákon o poskytovaní informácií o životnom prostredí a jeho ochrane, účasti verejnosti na ochrane životného prostredia a o hodnotení vplyvu na životné prostredie) z 3. októbra 2008 (konsolidované znenie Dz. U. z roku 2018, položka 2018) (ďalej len „zákon o poskytovaní informácií o životnom prostredí“) priznáva organizáciám zaoberajúcim sa životným prostredím právo zúčastniť sa na konaní vyžadujúcom účasť verejnosti, právo podať správny opravný prostriedok proti rozhodnutiu prijatému v rámci konania vyžadujúceho účasť verejnosti, ako aj právo podať proti takémuto rozhodnutiu opravný prostriedok na správny súd.

23

Podľa článku 323 ustawa – Prawo ochrony środowiska (zákon o ochrane životného prostredia) z 27. apríla 2001 (konsolidované znenie Dz. U. z roku 2019, položka 1396) (ďalej len „zákon o ochrane životného prostredia“):

„1.   Každá osoba, ktorej priamo hrozí škoda alebo ktorá utrpela ujmu v dôsledku nezákonného zásahu do životného prostredia, môže požadovať od subjektu zodpovedného za ohrozenie alebo zásah, aby obnovil zákonný stav a prijal preventívne opatrenia, najmä inštaláciou zariadení alebo vybavenia určeného na zabránenie ohrozeniu alebo zásahu; ak to nie je možné alebo je to neprimerane náročné, môže požadovať zastavenie činnosti, ktorá je príčinou ohrozenia alebo zásahu.

2.   Ak sa hrozba alebo zásah týka životného prostredia ako verejného statku, žiadosť uvedenú v odseku 1 môže podať štátna pokladnica, útvar miestnej samosprávy, ako aj organizácia zaoberajúca sa životným prostredím.“

24

Dňa 20. decembra 2011 Komisia začala konanie EU Pilot [spis EUP(2011) 2856] a požiadala poľské orgány o vysvetlenia týkajúce sa výnimky z povinností vyplývajúcich zo smerníc o biotopoch a vtákoch, stanovenej v poľských právnych predpisoch a týkajúcej sa lesného hospodárenia. V súvislosti s riešeniami navrhovanými týmito orgánmi sa Komisia rozhodla ukončiť konanie EU Pilot.

25

Vzhľadom na informácie a sťažnosti, ktoré jej následne boli predložené, Komisia dospela k záveru, že bolo preukázané porušenie práva Únie. Okrem toho uviedla, že poľské právo nezaručuje organizáciám na ochranu životného prostredia možnosť napadnúť plány lesného hospodárenia správnou a súdnou cestou, čím porušuje povinnosť zabezpečiť súdnu ochranu práv priznaných týmto organizáciám smernicou o biotopoch a smernicou o vtáctve.

26

Dňa 20. júla 2018 Komisia zaslala Poľskej republike listinnú výzvu, v ktorej v prvom rade tvrdila, že Poľská republika si tým, že do vnútroštátneho systému zaviedla ustanovenia, podľa ktorých lesné hospodárenie založené na požiadavkách správnych postupov neporušuje žiadne ustanovenie týkajúce sa ochrany prírody, na ktoré sa vzťahuje smernica o vtáctve a smernica o biotopoch, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 6 ods. 1 a 2, článku 12 ods. 1 písm. a) až d), článku 13 ods. 1 písm. a) a článku 16 ods. 1 smernice o biotopoch, ako aj z článku 4 ods. 1, článku 5 písm. a), b), a d), a článku 9 smernice o vtáctve. Po druhé uvedená inštitúcia tvrdila, že Poľská republika si tým, že zabránila organizáciám zaoberajúcim sa životným prostredím podať na súd žalobu proti plánom lesného hospodárenia, ktoré môžu mať významný vplyv na lokalitu Natura 2000, a v dôsledku toho vylúčila z účinnej súdnej ochrany práva týchto organizácií vyplývajúce z článku 6 ods. 3 smernice o biotopoch, ktoré sa týkajú týchto plánov, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 6 ods. 3 smernice o biotopoch v spojení s článkom 19 ods. 1 druhým pododsekom ZEÚ, článkom 216 ods. 2 ZFEÚ, článkom 47 Charty, ako aj článkom 6 ods. 1 písm. b) a článkom 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru.

27

Dňa 20. septembra 2018 Poľská republika odpovedala na túto listinnú výzvu.

28

Dňa 26. júla 2019 Komisia vydala odôvodnené stanovisko, doručené v ten istý deň Poľskej republike, v ktorom táto inštitúcia trvala na výhradách uvedených vo výzve, pričom zároveň vyzvala Poľskú republiku, aby v lehote dvoch mesiacov od doručenia uvedeného odôvodneného stanoviska prijala opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s týmto stanoviskom.

29

Dňa 26. septembra 2019 Poľská republika odpovedala na odôvodnené stanovisko tak, že spochybnila prípady nesplnenia povinností, ktoré uviedla Komisia, pričom v súvislosti s prvou uvedenou výhradou oznámila, že v budúcnosti prijme nové ustanovenia s účelom objasniť stav účinnej právnej úpravy.

30

Keďže Komisiu táto odpoveď neuspokojila, rozhodla sa podať žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

31

Listom zo 7. júla 2022 Komisia v odpovedi na otázky Súdneho dvora informovala Súdny dvor, že odkaz na článok 13 ods. 1 písm. a) a d) smernice o biotopoch a článok 16 ods. 1 smernice o vtáctve v jazykovej verzii jazyka konania v prvej výhrade formulovanej v rámci návrhov petitu žaloby bol spôsobený výlučne chybou v písaní, a opravila tieto návrhy v tom zmysle, že nemali odkazovať na tieto ustanovenia, ale na článok 13 ods. 1 písm. a) smernice o biotopoch a článok 9 ods. 1 smernice o vtáctve.

32

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že predmet žaloby podanej podľa článku 258 ZFEÚ je vymedzený konaním pred podaním žaloby uvedeným v tomto ustanovení, a teda odôvodnené stanovisko Komisie a žaloba musia byť založené na rovnakých výhradách (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. januára 2016, Komisia/Cyprus, C‑515/14, EU:C:2016:30, bod 12).

33

Táto požiadavka zodpovedá účelu konania pred podaním žaloby, ktorým je dať dotknutému členskému štátu príležitosť, aby jednak splnil svoje povinnosti, ktoré mu vyplývajú z práva Únie, a jednak aby sa mohol účinne brániť proti výhradám vzneseným Komisiou [pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. marca 2022, Komisia/Spojené kráľovstvo (Boj proti podvodom s podhodnotením), C‑213/19, EU:C:2022:167, bod 131 a citovanú judikatúru].

34

V prejednávanej veci treba na jednej strane konštatovať, že tak vo výzve a v odôvodnenom stanovisku, ako aj v argumentácii uvedenej v žalobe sa Komisia sústavne zamerala na článok 13 ods. 1 písm. a) smernice o biotopoch a článok 9 ods. 1 smernice o vtáctve bez toho, aby odkázala na nesprávne ustanovenia uvedené v žalobných návrhoch v jazykovej verzii jazyka konania. Na druhej strane táto zmienka neuviedla Poľskú republiku do omylu, keďže tento členský štát tak vo svojom vyjadrení k žalobe, ako aj vo svojej duplike opakovane odkazoval na článok 13 ods. 1 písm. a) smernice o biotopoch a článok 9 ods. 1 smernice o vtáctve.

35

Z toho vyplýva, že Poľská republika bola zjavne schopná v plnom rozsahu uplatniť svoje prostriedky na obranu voči výhradám, ktoré vzniesla Komisia, a to tak v rámci konania pred podaním žaloby, ako aj v súvislosti s touto žalobou bez toho, aby chyby v písaní uvedené v bode 31 tohto rozsudku akokoľvek ovplyvnili práva uvedeného členského štátu na obranu.

36

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba konštatovať, že prvá výhrada žaloby Komisie sa má vykladať v tom zmysle, že sa týka článku 6 ods. 1 a 2, článku 12 ods. 1 písm. a) až d), článku 13 ods. 1 písm. a) a článku 16 ods. 1 smernice o biotopoch, ako aj článku 4 ods. 1, článku 5 písm. a), b) a d) a článku 9 ods. 1 smernice o vtáctve.

37

Vo svojej prvej výhrade Komisia v podstate tvrdí, že tým, že bolo do poľského práva zavedené ustanovenie, podľa ktorého lesné hospodárenie vykonávané v súlade s požiadavkami správnych postupov v lesníctve neporušuje žiadne ustanovenia týkajúce sa ochrany prírody spadajúce pod požiadavky stanovené smernicou o vtáctve a smernicou o biotopoch, došlo k nesprávnemu prebratiu vyššie uvedených ustanovení týchto smerníc.

38

Pokiaľ ide o ochranu druhov, Komisia vo svojej žalobe pripomína, že články 12 a 13 smernice o biotopoch a článok 5 smernice o vtáctve stanovujú povinnosť zaviesť systémy prísnej ochrany živočíšnych druhov uvedených v písm. a) prílohy IV k smernici o biotopoch a rastlinných druhov uvedených v písm. b) prílohy IV k tejto smernici, ako aj povinnosť chrániť voľne žijúce vtáky podľa smernice o vtáctve. Okrem toho, hoci článok 16 smernice o biotopoch a článok 9 smernice o vtáctve umožňujú odchýliť sa od týchto povinností, tieto výnimky treba podľa judikatúry Súdneho dvora vykladať reštriktívne.

39

Komisia však zastáva názor, že poľská právna úprava nespĺňa požiadavky správneho prebratia a neposkytuje právny rámec pre koherentný systém zákazov a výnimiek v súlade s uvedenými ustanoveniami oboch týchto smerníc.

40

V tejto súvislosti, pokiaľ ide o článok 14b ods. 3 zákona o lesoch, ktorý stanovuje, že lesné hospodárenie vykonávané v súlade s požiadavkami správnych postupov v lesníctve neporušuje ustanovenia zákona o ochrane prírody, Komisia najmä uvádza, že vyhláška o požiadavkách správnych postupov nestanovuje podmienku uvedenú v článku 16 ods. 1 smernice o biotopoch, podľa ktorej činnosť nesmie spôsobiť zhoršenie „priaznivého stavu ochrany populácie príslušného druhu na území jeho prirodzeného výskytu“.

41

V tejto súvislosti Komisia tvrdí, že táto vyhláška nestanovuje nijaký zákaz ani povinnosť ukončiť práce lesného hospodárenia v týchto lokalitách v prípade zistenia výskytu chránených druhov.

42

Okrem toho v rozpore s požiadavkami stanovenými v článku 16 ods. 1 smernice o biotopoch a článku 9 ods. 1 smernice o vtáctve vyhláška o požiadavkách správnych postupov nestanovuje, že výnimka z pravidiel ochrany druhov je možná len vtedy, ak neexistuje „iné uspokojivé riešenie“.

43

Táto vyhláška nestanovuje ani žiadnu povinnosť uplatniť niektorý z dôvodov na udelenie výnimky uvedených v článku 16 smernice o biotopoch alebo v článku 9 smernice o vtáctve.

44

Komisia v tejto súvislosti pripomína, pokiaľ ide o zákazy stanovené v článku 12 ods. 1 písm. a) a c) smernice o biotopoch, že podľa judikatúry Súdneho dvora je podmienka týkajúca sa úmyselného odchytu alebo usmrtenia jedincov týchto druhov uvedených v tomto ustanovení splnená aj vtedy, ak pôvodca aktu len pripustil možnosť, že k takémuto odchytu alebo usmrteniu dôjde (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. marca 2021, Föreningen Skydda Skogen, C‑473/19 a C‑474/19, EU:C:2021:166, bod 51, ako aj citovanú judikatúru). Takýto záver platí aj v prípade článku 5 písm. b) a d) smernice o vtáctve.

45

Komisia okrem toho odkazuje na list generálneho riaditeľa štátnych lesov zo 6. marca 2018, ktorý bol adresovaný riaditeľom regionálnych riaditeľstiev Štátnych lesov, v ktorom tento generálny riaditeľ konštatoval, že hoci je uplatnenie ustanovení vyhlášky o požiadavkách správnych postupov dobrovoľné, nič to nemení na tom, že v prípade činností, ktoré sú v rozpore s týmito ustanoveniami, musí vlastník lesa na dotknuté činnosti zakaždým získať výnimku, t. j. súhlas príslušného orgánu v oblasti ochrany. Podľa názoru Komisie tento list potvrdzuje, že cieľom sledovaným v článku 14b ods. 3 zákona o lesoch je stanoviť všeobecnú výnimku z povinnosti požiadať o individuálnu výnimku.

46

Poľská republika vo svojom vyjadrení k žalobe odpovedá, že podľa článkov 48 až 50 zákona o ochrane prírody minister životného prostredia vyhláškou určí chránené druhy rastlín, živočíchov a húb, na ktoré sa vzťahujú rôzne druhy ochrany, ktoré si vyžadujú vymedzenie území ochrany ich útočísk alebo lokalít výskytu (a pokiaľ ide o zvieratá, aj lokality, kde sa rozmnožujú alebo pravidelne vyskytujú) a ktoré sú podľa tohto zákona chránené príslušnými zákazmi stanovenými v článkoch 51 a 52 tohto zákona. Podľa týchto ustanovení by sa obzvlášť cenné druhy chránili v súlade s príslušnými vyhláškami ministra životného prostredia o ochrane druhov.

47

Zavedenie požiadaviek správnych postupov v oblasti lesného hospodárenia do poľského právneho poriadku nezmenilo zásady vyplývajúce z článkov 48 až 50 zákona o ochrane prírody a vykonávacie právne predpisy, ktoré stanovujú zákazy vzťahujúce sa na prísne chránené druhy.

48

Pokiaľ ide o vyhlášku o požiadavkách správnych postupov, treba ju preskúmať v kontexte ustanovení zákona o poskytovaní informácií o životnom prostredí, ako aj v kontexte ustawa o zapobieganiu szkodom w środowisku i ich naprawie (zákon o predchádzaní a odstraňovaní škôd na životnom prostredí) z 13. apríla 2007 (konsolidované znenie Dz. U. z roku 2020, položka 2187) (ďalej len „zákon o predchádzaní a odstraňovaní škôd na životnom prostredí“). Povinnosť zachovania populácií druhov v priaznivom stave ochrany pritom vyplýva z ustanovení uvedených zákonov. Preto skutočnosť, že vyhláška o požiadavkách správnych postupov nestanovuje expressis verbis podmienku, podľa ktorej predmetná činnosť nesmie spôsobiť zhoršenie „priaznivého stavu ochrany populácie príslušného druhu na území jeho prirodzeného výskytu“, neznamená, že by bola v rozpore s relevantnými ustanoveniami smerníc o biotopoch a o vtáctve.

49

Tvrdenie Komisie, že vyhláška o požiadavkách správnych postupov nestanovuje žiadnu povinnosť zastaviť práce lesného hospodárenia v predmetných lokalitách je v rozpore so znením § 1 bodu 3 tejto vyhlášky.

50

V prípade zistenia lokalít chránených druhov je vlastník lesa povinný zmeniť činnosti lesného hospodárenia, pričom uplatní obmedzujúce opatrenia tak, aby sa zabránilo úmyselnému usmrteniu, zničeniu alebo rušeniu. Ak si vlastník lesa želá vykonávať činnosti lesného hospodárenia na území, kde bola zistená lokalita výskytu chráneného druhu, je povinný získať individuálnu výnimku v súlade so všeobecnými podmienkami vyplývajúcimi z článku 56 zákona o ochrane prírody, pričom tieto podmienky odrážajú podmienky stanovené v článku 16 smernice o biotopoch a článku 9 smernice o vtáctve.

51

Poľská republika dodáva, že vyhláška o požiadavkách správnych postupov stanovuje dodatočnú ochranu druhov v porovnaní s ochranou stanovenou vo všeobecných právnych predpisoch. Je totiž možné, že jedinec chráneného druhu sa usadí na novom teritóriu po vypracovaní plánu úloh ochrany osobitnej lokality Natura 2000. V takom prípade by sa vlastník lesa vďaka návštevám na mieste dokonca mohol vyhnúť neúmyselným nepriaznivým vplyvom.

52

Vzhľadom na to, že článok 14b ods. 3 zákona o lesoch sa neodchyľuje od ustanovení smerníc, ktoré stanovujú požiadavky v oblasti ochrany druhov, nie je potrebné, aby vyhláška o požiadavkách správnych postupov obsahovala podmienky a prvky vymenované v článku 16 smernice o biotopoch a článku 9 smernice o vtáctve.

53

Pokiaľ ide o list generálneho riaditeľa Štátnych lesov zo 6. marca 2018, na ktorý poukázala Komisia, Poľská republika tvrdí, že tento list neobsahuje záväzný výklad článku 14b ods. 3 zákona o lesoch.

54

V odpovedi na tvrdenie Komisie založené na rozsudku zo 4. marca 2021, Föreningen Skydda Skogen (C‑473/19 a C‑474/19, EU:C:2021:166), tento členský štát odpovedá, že činnosti lesného hospodárenia v užšom zmysle nie sú činnosťami spočívajúcimi v úmyselnom zničení alebo usmrtení jedincov chránených druhov.

55

Okrem toho Komisia nepreukázala, že orgán, ktorý prijal vyhlášku o požiadavkách správnych postupov, si želal odchyt alebo usmrtenie jedinca chráneného živočíšneho druhu, alebo aspoň možnosť takéhoto odchytu alebo usmrtenia prijal.

56

Komisia vo svojej replike poznamenáva, že tvrdenie Poľskej republiky, že vyhláška o požiadavkách správnych postupov sa uplatňuje a musí sa preskúmavať spoločne s príslušnými ustanoveniami zákonov v oblasti životného prostredia, nemá oporu ani v ustanoveniach tejto vyhlášky, ani v praxi týkajúcej sa jej uplatňovania.

57

Pokiaľ ide o možnosť zmeniť práce v lesnom hospodárstve, na ktorú sa odvoláva Poľská republika, Komisia pripomína, že zmena spôsobu vykonávania prác v prípade, že sa na dotknutom území zistia chránené druhy, nezaručuje, že tieto činnosti nepovedú k rušeniu alebo úhynu jedincov týchto chránených druhov.

58

V odpovedi na tvrdenie Poľskej republiky týkajúce sa rozsudku zo 4. marca 2021, Föreningen Skydda Skogen (C‑473/19 a C‑474/19, EU:C:2021:166), Komisia tvrdí, že prevádzkovatelia vykonávajúci činnosti lesného hospodárenia si môžu byť vedomí existencie rizika zničenia biotopov alebo druhov a môžu toto riziko prijať.

59

Poľská republika vo svojej duplike opakuje, že minister životného prostredia stanovil zákazy týkajúce sa určitých druhov práve na základe článkov 48, 49 a 50 zákona o ochrane prírody. Keďže však článok 14b zákona o lesoch neodkazuje na uvedené ustanovenia zákona o ochrane prírody, nemožno tvrdiť, že Poľská republika porušila zákazy uvedené v článkoch 12 a 13 smernice o biotopoch a článku 5 smernice o vtáctve.

60

Okrem toho žiadne ustanovenie vyhlášky o požiadavkách správnych postupov nestanovuje výnimku zo zákazov stanovených v článkoch 12 a 13 smernice o biotopoch alebo článku 5 smernice o vtáctve. Preto nie je nevyhnutné, aby táto vyhláška uvádzala požiadavky vyplývajúce z článku 16 smernice o biotopoch a článku 9 smernice o vtáctve.

61

Tento členský štát sa domnieva, že Komisia vykladá požiadavku týkajúcu sa zmeny prác príliš všeobecným a nesprávnym spôsobom, a to tak, že ju prezentuje ako požiadavku, ktorá môže spôsobiť narušenie alebo zničenie miesta na párenie alebo oddych.

62

Poľská republika dodáva, že existuje viacero spôsobov zmeny prác, ktoré z veľkej časti závisia od umiestnenia, podmienok lokality, dĺžky trvania prác, skladby druhov, lesného porastu, a najmä od predmetu ochrany a biológie dotknutého druhu.

63

Pokiaľ ide o rozsudok zo 4. marca 2021, Föreningen Skydda Skogen (C‑473/19 a C‑474/19, EU:C:2021:166), Poľská republika na jednej strane tvrdí, že činnosti lesného hospodárenia nepredstavujú skutky spočívajúce v usmrcovaní alebo úmyselnom odchytávaní v zmysle tohto rozsudku. Na druhej strane v súlade s § 1 bodom 3 vyhlášky o požiadavkách správnych postupov platí, že ak vlastník lesa identifikuje, najmä v rámci kontroly pozemku, chránený druh, je povinný prijať opatrenia na zmenu svojich pôvodných činností tak, aby neumožňovali úmyselný odchyt alebo usmrtenie. Tieto podmienky sú v súlade s uvedeným rozsudkom.

64

Pokiaľ ide v prvom rade o smernicu o biotopoch, treba pripomenúť, že článok 12 ods. 1 tejto smernice ukladá členským štátom povinnosť prijať potrebné opatrenia na vytvorenie systému prísnej ochrany živočíšnych druhov uvedených v tomto ustanovení v prostredí ich prirodzeného pohybu a zakázať činnosti uvedené v tomto ustanovení v bodoch a) až d).

65

Konkrétnejšie článok 12 ods. 1 smernice o biotopoch stanovuje v písm. a) zákaz všetkých foriem úmyselného odchytávania alebo usmrcovania jedincov týchto druhov vo voľnej prírode, v písm. b) zákaz úmyselného rušenia týchto druhov najmä počas obdobia párenia, odchovu mláďat, hibernácie a sťahovania, v písm. c) zákaz úmyselného ničenia alebo zbierania vajec vo voľnej prírode a v písm. d) zákaz poškodzovania alebo ničenia miest na párenie alebo miest na oddych.

66

Pokiaľ ide o článok 13 ods. 1 písm. a) tejto smernice, tento stanovuje, že členské štáty prijmú potrebné opatrenia na vytvorenie systému prísnej ochrany druhov rastlín, na ktoré sa vzťahuje toto ustanovenie zakazujúce úmyselné trhanie, zber, rezanie, vykoreňovanie alebo ničenie takýchto rastlín v mieste ich prirodzeného výskytu.

67

Zároveň článok 16 ods. 1 smernice o biotopoch stanovuje, že za predpokladu, že neexistuje uspokojivá alternatíva a výnimka nespôsobuje zhoršenie stavu ochrany populácie príslušného druhu na území jeho prirodzeného výskytu, členské štáty môžu udeliť výnimku okrem iného z ustanovení článkov 12 a 13 tejto smernice v prípadoch uvedených v bodoch a) až e) uvedeného článku 16 ods. 1.

68

V druhom rade, pokiaľ ide o smernicu o vtáctve, jej článok 5 stanovuje, že bez toho, aby boli dotknuté články 7 a 9, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na vytvorenie všeobecného systému ochrany všetkých druhov vtáctva uvedených v článku 1 uvedenej smernice, ktoré obsahujú najmä zákazy uvedené v bodoch a) až e) uvedeného článku 5.

69

Konkrétne sa v článku 5 smernice o vtákoch stanovuje v písm. a) zákaz úmyselného usmrcovania alebo odchytu vtákov akýmkoľvek spôsobom, v písm. b) zákaz úmyselného ničenia alebo poškodzovania ich hniezd a vajec alebo odstraňovania ich hniezd, a v písm. d) zákaz úmyselného rušenia týchto vtákov, hlavne počas obdobia hniezdenia a výchovy mláďat, pokiaľ by rušenie bolo značné vzhľadom na ciele tejto smernice.

70

Členské štáty podľa článku 9 ods. 1 smernice o vtáctve zároveň môžu udeliť výnimku z ustanovení článkov 5 až 8, ak neexistuje iné uspokojivé riešenie, a to z dôvodov vymenovaných v tomto prvom uvedenom ustanovení.

71

Pokiaľ ide o smernicu o biotopoch, Súdny dvor na jednej strane rozhodol, že články 12, 13 a 16 tejto smernice predstavujú koherentný súbor noriem smerujúci k zabezpečeniu ochrany populácií predmetných druhov, takže každá výnimka, ktorá by bola nezlučiteľná s touto smernicou, by porušovala tak zákazy uvedené v článku 12 alebo 13 tejto smernice, ako aj pravidlo, podľa ktorého výnimky môžu byť poskytnuté v súlade s článkom 16 tej istej smernice (rozsudok z 20. októbra 2005, Komisia/Spojené kráľovstvo, C‑6/04, EU:C:2005:626, bod 112).

72

Okrem toho Súdny dvor zdôraznil, že ohrozené biotopy a druhy sú súčasťou prírodného dedičstva Európskej únie, takže prijatie ochranných opatrení prislúcha z dôvodu spoločnej zodpovednosti všetkým členským štátom, pričom spresnil, že v rámci tejto smernice, ktorá stanovuje komplexné a technické pravidlá v oblasti práva životného prostredia, sú členské štáty osobitne povinné dbať na to, aby ich právne predpisy určené na zabezpečenie prebratia uvedenej smernice boli jasné a presné (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. marca 2012, Komisia/Poľsko, C‑46/11, neuverejnený, EU:C:2012:146, body 26 a 27 ako aj citovanú judikatúru).

73

Na druhej strane, pokiaľ ide o smernicu o vtáctve, Súdny dvor rozhodol, že kritériá, na základe ktorých sa členské štáty môžu odchýliť od zákazov stanovených touto smernicou, musia byť prebraté do dostatočne jasných a presných vnútroštátnych ustanovení, keďže správnosť prebratia má v oblasti, v ktorej je správa spoločného dedičstva zverená členským štátom na ich území, osobitnú dôležitosť (rozsudok z 26. januára 2012, Komisia/Poľsko, C‑192/11, neuverejnený, EU:C:2012:44, bod 56).

74

V prejednávanej veci treba poznamenať, že podľa článku 14b ods. 3 zákona o lesoch lesné hospodárenie vykonávané v súlade s požiadavkami správnych postupov v oblasti lesného hospodárenia neporušuje ustanovenia týkajúce sa ochrany osobitných prírodných zdrojov, zoskupení a prvkov, najmä ustanovenia článkov 51 a 52 zákona o ochrane prírody.

75

Uvedený zákon o ochrane prírody pritom preberá do poľského právneho poriadku ustanovenia smerníc o biotopoch a vtáctve. Konkrétnejšie ustanovenia článkov 51 a 52 tohto zákona stanovujú zákazy týkajúce sa chránených živočíšnych a rastlinných druhov a podľa Poľskej republiky boli prijaté najmä na účely vykonania článkov 12 a 13 smernice o biotopoch ako aj článku 5 smernice o vtáctve.

76

V tejto súvislosti treba konštatovať, že článok 14b ods. 3 zákona o lesoch je formulovaný všeobecne a má veľmi široký rozsah. Toto ustanovenie totiž podľa svojho samotného znenia zakladá domnienku, že lesné hospodárenie vykonávané v súlade s § 1 vyhlášky o požiadavkách správnych postupov najmä neporušuje uvedené články 51 a 52. Za týchto okolností pod podmienkou, že sa dodržia uvedené požiadavky, vo svojich dôsledkoch povoľuje všeobecnú výnimku z ustanovení vnútroštátneho práva, ktorými sa vykonávajú články 12 a 13 smernice o biotopoch a článok 5 smernice o vtákoch, na účely činností vykonávaných v rámci takéhoto lesného hospodárenia, ak z týchto činností vyplývajú skutky zakázané týmito poslednými uvedenými ustanoveniami.

77

Pokiaľ ide o tvrdenie Poľskej republiky, že lesné hospodárenie nezahŕňa činnosti, z ktorých vyplývajú takéto zakázané skutky, treba konštatovať, že článok 14b ods. 3 zákona o lesoch je spôsobilý povoliť činnosti lesného hospodárenia vo všeobecnosti, a to aj vtedy, keď z týchto činností môžu vyplývať skutky zakázané na základe vnútroštátnych ustanovení, ktorými sa vykonávajú články 12 a 13 smernice o biotopoch, ako aj článok 5 smernice o vtáctve, ktoré okrem iného spočívajú v úmyselnom ničení alebo usmrcovaní jedincov chránených druhov.

78

V tejto súvislosti Súdny dvor už rozhodol, že zákazy uvedené v článku 12 ods. 1 písm. a) až c) smernice o biotopoch sa môžu vzťahovať na činnosť, ako je opatrenie v oblasti lesného hospodárstva, ktorej účelom zjavne nie je odchyt alebo usmrcovanie, rušenie živočíšnych druhov alebo úmyselné ničenie alebo zbieranie vajec (rozsudok zo 4. marca 2021, Föreningen Skydda Skogen, C‑473/19 a C‑474/19, EU:C:2021:166, bod 53).

79

Vnútroštátne orgány preto môžu vykladať a uplatňovať článok 14b ods. 3 zákona o lesoch ako výnimku zo všetkých poľských ustanovení preberajúcich ustanovenia smernice o biotopoch a smernice o vtáctve, a najmä z tých ustanovení, ktorými sa vykonávajú články 12 a 13 smernice o biotopoch, ako aj článok 5 smernice o vtáctve.

80

Ďalej treba konštatovať, že článok 14b ods. 3 zákona o lesoch, ako aj § 1 vyhlášky o požiadavkách správnych postupov nezodpovedajú podmienkam stanoveným v článku 16 smernice o biotopoch a článku 9 smernice o vtáctve, ktoré musia spĺňať členské štáty, ktoré sa chcú odchýliť od článkov 12 a 13 smernice o biotopoch, ako aj od článku 5 smernice o vtáctve.

81

Porovnanie medzi znením § 1 vyhlášky o požiadavkách správnych postupov, ktorý vymenúva tieto požiadavky na jednej strane, a prípadmi, v ktorých sa členské štáty môžu odchýliť od ustanovení smerníc o biotopoch a vtáctve v súlade s článkom 16 ods. 1 písm. a) až e) smernice o biotopoch a článkom 9 ods. 1 písm. a) až c) smernice o vtáctve na druhej strane, totiž umožňuje konštatovať, že tieto požiadavky nezodpovedajú prípadom uvedeným v týchto dvoch smerniciach.

82

V tejto súvislosti sa podmienka stanovená v článku 16 smernice o biotopoch, že neexistuje uspokojivá alternatíva a výnimka nespôsobuje zhoršenie priaznivého stavu ochrany populácie príslušného druhu na území jeho prirodzeného výskytu, nenachádza vo vyhláške o požiadavkách správnych postupov, pričom pri tomto konštatovaní nie je relevantné, či by splnenie všetkých týchto požiadaviek umožnilo alebo neumožnilo zachovanie priaznivého stavu ochrany dotknutých druhov, ako to zrejme v podstate tvrdí Poľská republika. Ustanovenia uvedenej vyhlášky nestanovujú ani podmienku zakotvenú v článku 9 smernice o vtáctve, že neexistuje iné uspokojivé riešenie.

83

Okrem toho, ako Komisia správne zdôraznila, § 1 vyhlášky o správnych postupoch neobsahuje nijaký odkaz na dôvody výnimky uvedené v článku 16 ods. 1 smernice o biotopoch a článku 9 ods. 1 smernice o vtáctve.

84

Napokon, hoci Poľská republika tiež tvrdí, že iné ustanovenia poľských právnych predpisov umožňujú splniť podmienky výnimky stanovené v článku 16 smernice o biotopoch a článku 9 smernice o vtáctve, nič to nemení na tom, že aj za predpokladu, že by táto okolnosť bola preukázaná, by v takom prípade existoval rozpor medzi všeobecnou výnimkou stanovenou v článku 14b ods. 3 zákona o lesoch na jednej strane a týmito údajne uplatniteľnými ustanoveniami na druhej strane.

85

Rozpor medzi jednotlivými vnútroštátnymi ustanoveniami však má za následok nielen porušenie zásady právnej istoty, ale môže tiež uviesť správne orgány poverené vykonávaním ustanovení smernice Únie do omylu, pokiaľ ide o spôsoby uplatňovania režimu ochrany (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. januára 2012, Komisia/Poľsko, C‑192/11, neuverejnený, EU:C:2012:44, bod 58).

86

Existencia tohto rizika sa navyše ukázala v prejednávanej veci, ako to vyplýva z listu generálneho riaditeľa Štátnych lesov zo 6. marca 2018, ktorý bol adresovaný riaditeľom regionálnych riaditeľstiev Štátnych lesov a na ktorý odkázala Komisia, z ktorého vyplýva, že tento generálny riaditeľ vychádzal z predpokladu, že vlastník lesa nie je povinný získať výnimku pre lesnícke činnosti, ktoré sú v súlade s požiadavkami správnych postupov.

87

Za týchto podmienok treba konštatovať, že poľský zákonodarca tým, že prijal článok 14b ods. 3 zákona o lesoch, ktorý stanovuje, že lesné hospodárenie vykonávané v súlade s požiadavkami správnych postupov v oblasti lesného hospodárenia neporušuje ustanovenia týkajúce sa ochrany prírodných zdrojov, zoskupení a prvkov, porušil povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článku 12 ods. 1, článku 13 ods. 1 písm. a) a článku 16 ods. 1 smernice o biotopoch, ako aj z článku 5 písm. a), b) a d) a článku 9 smernice o vtáctve.

88

Pokiaľ ide o ochranu biotopov, Komisia vo svojej žalobe pripomína, že článok 6 ods. 1 smernice o biotopoch a článok 4 ods. 1 smernice o vtáctve požadujú prijatie ochranných opatrení pre konkrétne územia. Uplatnenie článku 14b ods. 3 zákona o lesoch a vyhlášky o požiadavkách správnych postupov však znamená, že v Poľsku už nie je potrebné prijať a vykonávať ochranné opatrenia vo vzťahu k týmto územiam, čo je v rozpore s uvedenými ustanoveniami smernice o biotopoch a smernice o vtáctve.

89

V tejto súvislosti Súdny dvor rozhodol, že vnútroštátne ustanovenia, ktoré nie sú stanovené a uplatňované na konkrétne územia, nemôžu spĺňať požiadavky a zabezpečiť potrebný účinok článku 6 ods. 1 smernice o biotopoch, keďže opatrenia na ochranu určitého územia musia byť úplné, jasné a presné (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. decembra 2020, Komisia/Grécko, C‑849/19, neuverejnený, EU:C:2020:1047, body 77 a 85).

90

Keďže vyhláška o požiadavkách správnych postupov je veľmi všeobecná, nemôže spĺňať požiadavky uvedené v predchádzajúcom bode tohto rozsudku.

91

Podľa Komisie existuje riziko, že v prípade, keď sa ukáže, že určitá dotknutá činnosť je v súlade so správnymi postupmi podľa článku 14b ods. 3 zákona o lesoch, bude táto činnosť vyňatá z povinnosti dodržiavať zásady ochrany dotknutých lokalít, vrátane lokalít sústavy Natura 2000. V dôsledku toho existuje riziko, že ochranné opatrenia, ktoré môžu byť definované v plánoch ochrany sústavy Natura 2000, nebudú vykonávané.

92

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora však členské štáty nemôžu povoliť zásahy, ktoré by mohli vážne ohroziť ekologické vlastnosti lokalít, ktoré sú prirodzeným prostredím pre typy prirodzených biotopov a/alebo prioritných druhov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. novembra 2011, Komisia/Španielsko, C‑404/09, EU:C:2011:768, bod 163).

93

Z týchto dôvodov, ako aj z dôvodov, ktoré Komisia uviedla v súvislosti s porušením článkov 12 a 16 smernice o biotopoch a článkov 5 a 9 smernice o vtáctve zo strany Poľskej republiky, treba konštatovať, že článok § 14b ods. 3 zákona o lesoch a vyhláška o požiadavkách správnych postupov predstavujú nesprávne prebratie povinnosti predchádzať poškodeniu prirodzených biotopov a druhov stanovenej v článku 6 ods. 2 smernice o biotopoch.

94

Poľská republika vo svojom vyjadrení k žalobe odpovedá, že podľa poľskej právnej úpravy činnosti lesného hospodárenia musia byť v súlade s ochrannými opatreniami stanovenými v osobitných plánoch úloh ochrany lokalít sústavy Natura 2000.

95

Podľa článku 46 zákona o poskytovaní informácií o životnom prostredí všetky plány lesného hospodárenia v lokalite sústavy Natura 2000 podliehajú pred ich prijatím postupu strategického posúdenia vplyvu na životné prostredie, ktorý posudzuje úroveň vplyvu plánovaných opatrení na lokalitu sústavy Natura 2000. Podľa článku 55 ods. 2 tohto zákona v prípade, keď zo strategického posúdenia vplyvov na životné prostredie vyplýva, že projekt môže mať významný negatívny vplyv na lokalitu sústavy Natura 2000, možno tento projekt prijať len vtedy, ak sú splnené predpoklady uvedené v článku 34 zákona o ochrane prírody.

96

Cieľom vyhlášky o požiadavkách správnych postupov je práve vylúčiť konflikty s cieľmi ochrany týkajúcimi sa lokalít sústavy Natura 2000, ktoré platia pre lokality výskytu chránených druhov tým, že ich identifikujú a následne menia činnosti lesného hospodárenia. Keďže uvedené činnosti musia byť v súlade s plánmi úloh ochrany a plánmi ochrany lokalít sústavy Natura 2000, Poľská republika zdôrazňuje, že táto vyhláška nezbavuje vlastníkov lesov povinnosti dodržiavať uvedené plány.

97

Pokiaľ ide o údajné porušenie článku 6 ods. 1 a 2 smernice o biotopoch, Komisia nepredložila nijaký dôkaz na podporu svojich tvrdení a obmedzila sa na záver, že existuje „riziko“, že ochranné opatrenia vymedzené v plánoch ochrany nebudú vykonané.

98

Okrem toho podľa judikatúry Súdneho dvora Komisia pri preskúmavaní dodržiavania článku 6 ods. 2 smernice o biotopoch nemôže posudzovať predmetnú vnútroštátnu právnu úpravu bez toho, aby zohľadnila normatívny kontext, do ktorého táto právna úprava patrí. Komisia musí preukázať, že opatrenia prijaté uplatnením spornej právnej úpravy neumožňujú účinne predísť poškodeniu biotopov (rozsudok zo 4. marca 2010, Komisia/Francúzsko, C‑241/08, EU:C:2010:114, bod 23).

99

Pokiaľ ide konkrétnejšie o ustanovenia vyhlášky o požiadavkách správnych postupov, Poľská republika zdôrazňuje, že sa podobajú ustanoveniam vymedzeným v plánoch úloh ochrany pre rôzne územia sústavy Natura 2000 a stanovujú opatrenia, ktoré prispievajú k zlepšeniu a zachovaniu biotopov, ako aj k boju proti rušeniu druhov. Táto vyhláška preto zabezpečuje lepšie dosiahnutie cieľov stanovených v článku 6 ods. 2 smernice o biotopoch.

100

Komisia vo svojej replike tvrdí, že jasné znenie tak článku 14b ods. 3 zákona o lesoch, ako aj vyhlášky o požiadavkách správnych postupov rozširujú výnimku na ochranné opatrenia podľa článku 6 ods. 1 a 2 smernice o biotopoch a článku 4 ods. 1 smernice o vtáctve. Hoci Poľská republika správne zdôrazňuje, že existujú iné ochranné opatrenia, nezaujíma stanovisko k riziku doslovného výkladu ustanovení, ktorými sa zavádza taká široká výnimka.

101

Podľa názoru Komisie sa výnimka stanovená ustanoveniami článku 14b ods. 3 zákona o lesoch v spojení s uvedenou vyhláškou vzťahuje aj na ustanovenia zákona o ochrane prírody, ktorými sa preberá článok 6 ods. 1 a 2 smernice o biotopoch a článok 4 ods. 1 smernice o vtáctve, čo je už samo osebe v rozpore s týmito dvoma smernicami. Táto inštitúcia zdôrazňuje, že následkom uvedenej výnimky je, že sa postupy považujú za zlučiteľné s povinnosťou ochrany stanovenou v článku 6 ods. 2 smernice o biotopoch len z toho dôvodu, že sú v súlade s vyhláškou o požiadavkách správnych postupov. Táto vyhláška však nepostačuje na odôvodnenie výnimky z ustanovení smernice o biotopoch a smernice o vtákoch.

102

Poľská republika vo svojej duplike zdôrazňuje, že Komisia nepredložila dôkaz o tom, že činnosti lesného hospodárenia vykonávané na základe vyhlášky o požiadavkách správnych postupov sa odchyľujú od pravidiel stanovených v osobitných plánoch úloh ochrany a osobitných plánoch ochrany lokalít sústavy Natura 2000. Podľa článku 33 ods. 1 zákona o ochrane prírody pritom činnosti lesného hospodárenia v lokalite sústavy Natura 2000 nemôžu mať významný negatívny vplyv na ciele ochrany tohto územia. Toto pravidlo sa uplatňuje aj na činnosti lesného hospodárenia vykonávané na základe vyhlášky o požiadavkách správnych postupov.

103

V odpovedi na tvrdenie Komisie týkajúce sa článku 6 ods. 1 a 2 smernice o biotopoch a článku 4 ods. 1 smernice o vtáctve Poľská republika tvrdí, že článok 33 ods. 1 bod 1 zákona o ochrane prírody výslovne stanovuje, že je zakázané vykonávať akúkoľvek činnosť, ktorá môže zhoršiť stav prirodzených biotopov alebo biotopov druhov rastlinných a živočíšnych druhov, pre ktoré bola vyznačená lokalita Natura 2000, alebo ktorá môže spôsobiť ujmu druhom, na ochranu ktorých bola vyznačená lokalita Natura 2000. Znenie tohto poľského ustanovenia neponecháva žiadnu pochybnosť o tom, že sa uplatňuje aj v prípade, keď sa činnosti lesného hospodárenia vykonávajú na základe vyhlášky o požiadavkách správnych postupov.

104

Na úvod treba pripomenúť, že podľa článku 6 ods. 1 smernice o biotopoch členské štáty vytvoria pre osobitne chránené územia potrebné ochranné opatrenia obsahujúce v prípade potreby príslušné plány riadenia a primerané štatutárne, administratívne alebo zmluvné opatrenia, ktoré zodpovedajú ekologickým požiadavkám dotknutých typov prirodzených biotopov a druhov.

105

Odsek 2 tohto článku 6 stanovuje, že členské štáty podniknú primerané kroky, aby sa na osobitne chránených územiach predišlo poškodeniu prirodzených biotopov a biotopov druhov, ako aj rušeniu druhov, pre ktoré boli územia označené za chránené, ak je takéto rušenie podstatné vo vzťahu k cieľom uvedenej smernice.

106

Pokiaľ ide o článok 4 ods. 1 smernice o vtáctve, ten stanovuje, že dotknuté druhy sú predmetom zvláštnych opatrení týkajúcich sa ochrany ich biotopov, aby sa zabezpečilo ich prežitie a rozmnožovanie v areáli ich rozšírenia.

107

Pokiaľ ide o ochranu biotopov stanovenú v článku 6 ods. 1 a 2 smernice o biotopoch a článku 4 ods. 1 smernice o vtáctve, Súdny dvor už rozhodol, že tieto ustanovenia na to, aby neboli zbavené potrebného účinku, vyžadujú nielen prijatie ochranných opatrení potrebných na zachovanie priaznivého stavu ochrany chránených biotopov a druhov v rámci danej lokality, ale tiež, a najmä, ich účinné vykonávanie [rozsudok zo 17. apríla 2018, Komisia/Poľsko (Prales Białowieża), C‑441/17, EU:C:2018:255, bod 213].

108

Presnosť prebratia článku 6 smernice o biotopoch, ktorý upravuje ochranu biotopov druhov, má navyše osobitný význam, ak je správa spoločného dedičstva, ako stanovuje táto smernica, zverená členským štátom na ich príslušnom území (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. decembra 2020, Komisia/Grécko, C‑849/19, neuverejnený, EU:C:2020:1047 bod 78).

109

Treba však uviesť, ako bolo konštatované v bodoch 76 a 79 tohto rozsudku, že výnimka z požiadaviek ochrany živočíšnych a rastlinných druhov stanovená v článku 14b ods. 3 zákona o lesoch je formulovaná všeobecne a má veľmi široký rozsah. V dôsledku toho ju vnútroštátne orgány môžu vykladať a uplatňovať ako výnimku zo všetkých poľských ustanovení, ktorými sa preberajú ustanovenia smernice o biotopoch a smernice o vtákoch.

110

Preto, hoci poľská vláda v rámci svojej obrany odkazuje na iné ustanovenia poľských právnych predpisov, ktorými sa vykonávajú článok 6 ods. 1 a 2 smernice o biotopoch a článok 4 ods. 1 smernice o vtáctve, treba konštatovať, že článok 14b ods. 3 zákona o lesoch a vyhláška o požiadavkách správnych postupov nezabezpečujú požadovanú jasnosť a presnosť, pokiaľ ide o prebratie a vykonanie uvedených ustanovení smernice o biotopoch a smernice o vtáctve.

111

V tejto súvislosti, keďže samotná poľská vláda uvádza, že tieto požiadavky „sa podobajú požiadavkám vymedzeným“ najmä v rámci plánov ochrany pre rôzne územia sústavy Natura 2000, treba konštatovať, že táto vláda nepopiera, že prvé uvedené požiadavky úplne nezodpovedajú požiadavkám vyplývajúcim z článku 6 ods. 1 a 2 smernice o biotopoch, ako aj článku 4 ods. 1 smernice o vtáctve.

112

V každom prípade sa požiadavky správnych postupov v lesnom hospodárení uvedené v § 1 vyhlášky o požiadavkách správnych postupov vzťahujú všeobecne na lesnícke činnosti bez ohľadu na charakteristiky oblastí, v ktorých sa tieto činnosti vykonávajú, a teda bez ohľadu na charakteristiky biotopov a druhov, ktoré by mohli byť týmito činnosťami ovplyvnené. Z toho vyplýva, že dodržiavanie týchto požiadaviek nemôže zaručiť splnenie osobitných podmienok vyplývajúcich z článku 6 ods. 1 a 2 smernice o biotopoch, ako aj článku 4 ods. 1 smernice o vtáctve, ktoré sa týkajú konkrétnych biotopov a druhov.

113

Za týchto podmienok treba konštatovať, že poľský zákonodarca tým, že prijal článok 14b ods. 3 zákona o lesoch, ktorý stanovuje, že lesné hospodárenie vykonávané v súlade s požiadavkami správnych postupov v oblasti lesného hospodárenia neporušuje ustanovenia týkajúce sa ochrany osobitných prírodných zdrojov, zoskupení a prvkov, porušil povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článku 6 ods. 1 a 2 smernice o biotopoch, ako aj článku 4 ods. 1 smernice o vtáctve.

114

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy je prvá výhrada založená na porušení článku 6 ods. 1 a 2, článku 12 ods. 1, článku 13 ods. 1 písm. a) a článku 16 ods. 1 smernice o biotopoch, ako aj článku 4 ods. 1, článku 5 písm. a), b) a d) a článku 9 ods. 1 smernice o vtáctve dôvodná.

115

Komisia vo svojej žalobe tvrdí, že vzhľadom na to, že zákon o lesoch priznáva plánom lesného hospodárenia len internú povahu, nie sú zaručené práva organizácií na ochranu životného prostredia. Akt, ktorým sa takýto plán schvaľuje, totiž nemá povahu správneho rozhodnutia, keďže článok 22 ods. 1 zákona o lesoch neodkazuje na rozhodnutie v správnom konaní, hoci ten istý zákon výslovne stanovuje formu správneho rozhodnutia, pokiaľ ide o iné akty správnych orgánov.

116

Výlučne interná povaha aktov schvaľujúcich plány lesného hospodárenia je potvrdená judikatúrou Naczelny Sąd Administracyjny (Najvyšší správny súd, Poľsko). Tento vysoký poľský súd vo svojom rozsudku z 12. marca 2014 (II OSK 2477/12) potvrdil zamietnutie žaloby proti plánu lesného hospodárenia, ktorú podala organizácia na ochranu životného prostredia ako neprípustnú z dôvodu, že akt ministra životného prostredia schvaľujúci tento plán nepredstavuje správne rozhodnutie, ktoré by bolo možné napadnúť žalobou.

117

Naczelny Sąd Administracyjny (Najvyšší správny súd) rovnako vo svojom uznesení zo 17. októbra 2017 (II OSK 2336/17) z rovnakých dôvodov potvrdil rozhodnutie, ktorým Wojewódzki Sąd Administracyjny w Warszawie (Vojvodský správny súd Varšava, Poľsko) zamietol ako neprípustnú žalobu, ktorú podal Rzecznik Praw Obywatelskich (Vnútroštátny verejný ochranca práv, Poľsko) proti aktu ministra životného prostredia, ktorým bola schválená príloha k plánu lesného hospodárenia.

118

Keďže postup schvaľovania plánu lesného hospodárenia má „internú“ povahu, nepovažuje sa za konanie, ktoré si vyžaduje účasť verejnosti. V dôsledku toho, pokiaľ ide o takéto plány, sú organizácie na ochranu životného prostredia zbavené procesných práv, okrem iného práva podať na správny súd žalobu proti rozhodnutiu prijatému v rámci takéhoto konania, ktoré sú stanovené v článku 44 ods. 1 až 3 zákona o poskytovaní informácií o životnom prostredí, a sú oprávnené len predložiť pripomienky a návrhy podľa článkov 39 až 41 tohto posledného uvedeného zákona.

119

Podľa názoru Komisie je toto právne postavenie nezlučiteľné s článkom 6 ods. 3 smernice o biotopoch a článkom 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru, ako aj s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora.

120

V tejto súvislosti Súdny dvor rozhodol, že organizácia na ochranu životného prostredia, ktorá spĺňa požiadavky stanovené v článku 2 ods. 5 tohto dohovoru, musí mať možnosť napadnúť v rámci žaloby uvedenej v článku 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru nielen rozhodnutie o neuskutočnení riadneho posudzovania vplyvov zamýšľaného plánu alebo projektu na dotknuté územie, ale prípadne tiež uskutočnené hodnotenie, pokiaľ obsahuje vady (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. novembra 2016, Lesoochranárske zoskupenie VLK, C‑243/15, EU:C:2016:838, body 58 až 61).

121

V tejto súvislosti Komisia tvrdí, že plány lesného hospodárenia treba kvalifikovať ako „plány alebo projekty“ v zmysle článku 6 ods. 3 smernice o biotopoch a ako „rozhodnutia“ v zmysle článku 6 ods. 1 písm. b) Aarhuského dohovoru. Článok 9 ods. 2 tohto dohovoru je preto uplatniteľný na plány lesného hospodárenia, v dôsledku čoho by organizácie na ochranu životného prostredia mali mať možnosť zúčastniť sa konaní týkajúcich sa dohľadu nad týmito plánmi z hľadiska životného prostredia, ako aj možnosť obrátiť sa na súd alebo iný nezávislý a nestranný orgán s cieľom zabezpečiť ochranu ich práv.

122

Pokiaľ ide o výraz „plán alebo projekt“ v zmysle článku 6 ods. 3 smernice o biotopoch, Súdny dvor rozhodol, že výraz „projekt“, ktorý sa nachádza v tomto ustanovení, má širší rozsah ako výraz uvedený v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2011/92/EÚ z 13. decembra 2011 o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie (Ú. v. EÚ L 26, 2012, s. 1) (rozsudok zo 7. novembra 2018, Coöperatie Mobilisation for the Environment a i., C‑293/17 a C‑294/17, EU:C:2018:882, body 65 a 66).

123

Keďže mnohé činnosti lesného hospodárenia napĺňajú užšie vymedzenú definíciu „projektu“, v zmysle článku 1 ods. 2 písm. a) smernice 2011/92, a fortiori sa musia kvalifikovať ako „projekty“ v zmysle smernice o biotopoch (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. júla 2019, Inter‑Environnement Wallonie a Bond Beter Leefmilieu Vlaanderen, C‑411/17, EU:C:2019:622, bod 123).

124

Pokiaľ ide o tvrdenie Poľskej republiky, že Aarhuský dohovor nie je v prejednávanej veci uplatniteľný, Komisia pripomína, že podľa judikatúry Súdneho dvora všetky opatrenia prijaté na základe článku 6 ods. 3 smernice o biotopoch patria do pôsobnosti článku 9 ods. 2 tohto dohovoru (rozsudok z 8. novembra 2016, Lesoochranárske zoskupenie VLK, C‑243/15, EU:C:2016:838, bod 56).

125

Navyše z rozsudku zo 14. januára 2021, Stichting Varkens in Nood a i. (C‑826/18, EU:C:2021:7, bod 58), vyplýva, že organizácie na ochranu životného prostredia musia mať prístup k spravodlivosti nezávisle od ich účasti na rozhodovacom procese týkajúcom sa dotknutého plánu alebo projektu.

126

Poľská republika vo svojom vyjadrení k žalobe na úvod tvrdí, že druhá výhrada je neprípustná, keďže nespĺňa požiadavky jasnosti a presnosti stanovené judikatúrou Súdneho dvora. Úroveň ochrany vyplývajúca zo zásad ekvivalencie a efektivity, ktoré vymedzila judikatúra Súdneho dvora a ktoré sú uplatniteľné na článok 6 ods. 3 smernice o biotopoch v spojení s článkom 19 ods. 1 druhým pododsekom ZEÚ a článkom 47 Charty sa totiž líši od úrovne, ktorá vyplýva z článku 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru.

127

Okrem toho Komisia nevysvetlila dôvod, na základe ktorého sa druhá výhrada jej žaloby týka len toho, že možnosť napadnúť na súde akty schvaľujúce plány lesného hospodárenia nemali organizácie na ochranu životného prostredia, hoci z článku 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru vyplýva, že z tohto práva by mala mať prospech širšia kategória osôb podliehajúcich súdnej právomoci, konkrétne dotknutá verejnosť.

128

Poľská republika tvrdí, že druhá výhrada je v každom prípade nedôvodná.

129

V tejto súvislosti tento členský štát pripomína, že Súdny dvor rozhodol, že rozhodnutia patriace do pôsobnosti článku 6 ods. 3 smernice o biotopoch spadajú do pôsobnosti článku 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru len vtedy, ak sa na ne vzťahuje článok 6 ods. 1 písm. b) tohto dohovoru, t. j. len vtedy, ak sa týkajú „činností“ v zmysle tohto posledného uvedeného ustanovenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. novembra 2016, Lesoochranárske zoskupenie VLK, C‑243/15, EU:C:2016:838, bod 57).

130

Poľská republika dodáva, že predmet veci, v ktorej bol vydaný uvedený rozsudok, sa týkal osobitnej činnosti a nie, ako v prejednávanej veci, posúdenia plánovacej dokumentácie projektov, ktorú predstavujú plány lesného hospodárenia.

131

Tento členský štát zastáva názor, že plán lesného hospodárenia predstavuje buď plán, stratégiu, alebo program, a preto patrí do pôsobnosti článku 7 Aarhuského dohovoru. V tejto súvislosti musia byť dodržané požiadavky stanovené v článku 6 ods. 3, 4 a 8 tohto dohovoru. Naopak, nič neumožňuje domnievať sa, že plán lesného hospodárenia možno považovať za „navrhovanú činnosť“ v zmysle článku 6 ods. 1 písm. b) uvedeného dohovoru.

132

Z toho vyplýva, že „projekt“ je činnosťou (realizácia, zásah), zatiaľ čo „plán“ je dokumentom (plán, program), ktorý bol vypracovaný alebo schválený orgánom prostredníctvom osobitného legislatívneho postupu a ktorý vyžadujú ustanovenia právnych predpisov.

133

Poľská republika konštatuje, že podľa článku 6 ods. 1 písm. b) Aarhuského dohovoru zmluvné strany tohto dohovoru určia, či určitá navrhovaná činnosť podlieha článku 6 uvedeného dohovoru. Ani z práva Únie, ani z poľského práva však nevyplýva, že toto ustanovenie sa uplatňuje na plány lesného hospodárenia.

134

Uvedené plány lesného hospodárenia nemožno považovať za projekty ani z funkčného a teleologického hľadiska.

135

Hlavným cieľom plánov lesného hospodárenia je zachovať trvácnosť, kontinuitu a životaschopnosť lesov. Komisia pritom vo svojej žalobe nesprávne chápe lesné hospodárenie ako súbor oddelených projektov. Táto inštitúcia sa zaoberá otázkou rúbania stromov, konkrétne hospodársky využiteľného výrubu, nezávisle od budúcej obnovy a iných zásahov lesného hospodárenia, pričom nezohľadňuje ani skutočnosť, že všetky tieto zásahy sú plánované na desaťročné obdobia a že tieto obdobia sú v skutočnosti prvkami pokračujúceho a neprerušovaného procesu trvalej starostlivosti o lesy.

136

Tento členský štát dospel k záveru, že Komisia nepreukázala, že plán lesného hospodárenia predstavuje „činnosť“ v zmysle Aarhuského dohovoru, a z tohto dôvodu patrí do pôsobnosti článku 9 ods. 2 tohto dohovoru.

137

Pokiaľ ide o judikatúru poľských súdov citovanú v žalobe Komisie, Poľská republika tvrdí, že táto judikatúra nie je dostatočná na podporu argumentácie, ktorú uvedená inštitúcia uviedla v rámci druhej výhrady.

138

Konkrétnejšie, rozsudky, ktoré Wojewódzki Sąd Administracyjny w Warszawie (Vojvodský správny súd Varšava) vydal 30. apríla 2009 (IV SA/Wa 2036/08), 14. júna 2012 (IV SA/Wa 516/12), a 28. januára 2015 (IV SA/Wa 2004/14), potvrdzujú, že minister životného prostredia je povinný priznať aktom schvaľujúcim plány lesného hospodárstva formu správneho rozhodnutia.

139

Judikatúra Naczelny Sąd Admininstracyjny (Najvyšší správny súd) okrem toho potvrdila, že správne súdy majú povinnosť vykladať vnútroštátnu právnu úpravu v súlade s právom Únie. Pokiaľ ide o plány lesného hospodárenia, konformný výklad prijatý správnymi súdmi by mohol viesť k záveru, že akt schvaľujúci plán lesného hospodárenia má formu správneho rozhodnutia, proti ktorému môžu organizácie zaoberajúce sa životným prostredím podať žalobu podľa článku 44 ods. 3 zákona o poskytovaní informácií o životnom prostredí.

140

Poľská republika dodáva, že podľa poľskej právnej úpravy je možné na všeobecný súd podať žalobu, ktorou sa v podstate napáda plán lesného hospodárenia, t. j. činnosti vykonávané na základe uvedených plánov.

141

Poľská republika tiež spresňuje, že druhý žalobný dôvod je z hľadiska ratione materiae nedôvodný. Keďže totiž Komisia tvrdí, že došlo k porušeniu článku 6 ods. 3 smernice o biotopoch, táto výhrada by sa mala týkať len tých plánov lesného hospodárenia, ktoré sa týkajú takých činností lesného hospodárenia, ktoré by mohli významne ovplyvniť lokality sústavy Natura 2000, či už samostatne alebo v spojení s inými plánmi a projektmi, a ktoré preto musia podliehať primeranému posúdeniu ich vplyvu na tieto lokality. Iba časť lesov, na ktoré sa vzťahujú plány lesného hospodárenia, sa však týka lokalít sústavy Natura 2000. Komisia pritom vo svojej argumentácii, ktorú uviedla v rámci druhého žalobného dôvodu, nerozlišovala medzi týmito dvoma prípadmi.

142

Komisia vo svojej replike poznamenáva, že námietka neprípustnosti, ktorú Poľská republika vzniesla v súvislosti s druhým žalobným dôvodom, je nedôvodná.

143

V rozsudku z 8. novembra 2016, Lesoochranárske zoskupenie VLK (C‑243/15, EU:C:2016:838, bod 63), Súdny dvor uznal, že článok 47 Charty možno vykladať v spojení s článkom 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru. Okrem toho v rozsudkoch z 3. októbra 2019, Wasserleitungsverband Nördliches Burgenland a i. (C‑197/18, EU:C:2019:824, bod 32), ako aj zo 14. januára 2021, Stichting Varkens in Nood a i. (C‑826/18, EU:C:2021:7, bod 64), Súdny dvor rozhodol, že autonómny zmysel článku 47 Charty má účinky len vtedy, ak sa posudzuje dôvodnosť alebo neodôvodnenosť obmedzenia práva na účinný prostriedok nápravy. Predmetom prejednávanej veci však nie je obmedzenie tohto práva, ale neexistencia prístupu k spravodlivosti pre organizácie na ochranu životného prostredia.

144

V odpovedi na tvrdenie Poľskej republiky, že definícia „projektu“ alebo „plánu“ by sa mala stanoviť v súlade so smernicou 2011/92 a smernicou 2001/42/ES Európskeho parlamentu a Rady z 27. júna 2001 o posudzovaní účinkov určitých plánov a programov na životné prostredie (Ú. v. ES L 197, 2001, s. 30; Mim. vyd. 15/006, s. 157), Komisia pripomína, že medzi schválením plánu lesného hospodárenia a zásahom do životného prostredia v podobe činností lesného hospodárenia neexistuje žiadna iná fáza potvrdenia takýchto činností, ktorá by mohla viesť k vydaniu správneho rozhodnutia, ktoré by mohlo byť napadnuté buď v správnom konaní, alebo žalobou.

145

Pokiaľ ide o vnútroštátnu judikatúru, ktorú Poľská republika uviedla vo svojom vyjadrení k žalobe na podporu svojho tvrdenia, že plán lesného hospodárenia je možné napadnúť pred súdom, Komisia tvrdí, že tento členský štát odkazoval na rozhodnutia hierarchicky nižšieho súdu, zatiaľ čo argumenty Komisie sa zakladajú na judikatúre Naczelny Sąd Admininstracyjny (Najvyšší správny súd).

146

V každom prípade možnosť výkladu konformného s právom Únie zo strany poľských súdov nemôže zbaviť poľského zákonodarcu jeho povinnosti napraviť nesúlad poľského práva s právom Únie.

147

Pokiaľ ide o právo podávať sťažnosti a návrhy podľa článku 221 poľského správneho poriadku, toto právo nezakladá možnosť obrátiť sa na správny súd s cieľom priamo napadnúť rozhodnutie, ktorým sa schvaľuje plán lesného hospodárenia.

148

Pokiaľ ide o možnosť podať na správny súd žalobu proti rozhodnutiu o podmienkach týkajúcich sa životného prostredia pre projekty vyžadujúce posúdenie vplyvov na životné prostredie, Komisia zdôrazňuje, že v súlade s ustanoveniami zákona o lesoch sa plán lesného hospodárenia nepovažuje za projekt vyžadujúci takéto posúdenie a povolenie týkajúce sa životného prostredia.

149

V odpovedi na argument Poľskej republiky odkazujúci na články 322 až 324 zákona o ochrane životného prostredia Komisia tvrdí, že občianske žaloby neumožňujú organizáciám na ochranu životného prostredia priamo napadnúť plán lesného hospodárenia pred súdmi. Tento druh žalôb sa týka občianskoprávnej zodpovednosti v prípade poškodenia životného prostredia, keďže všeobecný súd rozhodujúci o žalobe nemôže z poľského právneho poriadku vylúčiť plán lesného hospodárenia, ktorý obsahuje nezrovnalosti.

150

Poľská republika vo svojej duplike tvrdí, že Komisia neuviedla, či je podľa nej možné, aby ten istý akt, v danom prípade plán lesného hospodárenia, bol súčasne „vymedzenou činnosťou“, ako je uvedená v článku 6 Aarhuského dohovoru, a „plánom/programom týkajúcim sa životného prostredia“ uvedeným v článku 7 tohto dohovoru. Plán lesného hospodárenia by sa totiž mal považovať za plán týkajúci sa životného prostredia tak v zmysle článku 7 Aarhuského dohovoru, ako aj článku 2 písm. a) smernice 2001/42 a ustanovení poľského práva preberajúcich tieto právne akty, a to najmä článku 46 zákona o poskytovaní informácií o životnom prostredí. Podľa článku 7 Aarhuského dohovoru sa pritom na plány a programy týkajúce sa životného prostredia vzťahujú len odseky 3, 4 a 8 článku 6 tohto dohovoru, zatiaľ čo článok 6 ako celok sa vzťahuje len na navrhované činnosti.

151

Poľská republika dodáva, že článok 6 Aarhuského dohovoru sa týka „vymedzených činností“, zatiaľ čo plán lesného hospodárenia nestanovuje žiadnu vymedzenú činnosť s uvedením dátumu a miesta výkonu, ale stanovuje len úlohy, ktoré sa majú vykonávať počas obdobia desiatich rokov.

152

Ani plán lesného hospodárenia, ani opatrenia stanovené v takomto pláne nie sú uvedené v prílohe I k Aarhuskému dohovoru a v dôsledku toho nepatria do pôsobnosti článku 6 ods. 1 písm. a) tohto dohovoru. Pokiaľ ide o článok 6 ods. 1 písm. b) uvedeného dohovoru, zmluvné strany dohovoru sú oprávnené v každom jednotlivom prípade určiť, či sa na predmetnú činnosť vzťahuje tento článok.

153

Pokiaľ ide o občianskoprávne žaloby určené na nápravu nezrovnalostí v plánoch lesného hospodárstva, Komisia nevysvetlila dôvody, na základe ktorých sa domnieva, že tieto opravné prostriedky sú nedostatočné, a prečo iba právo napadnúť rozhodnutia schvaľujúce plány lesného hospodárenia na správnom súde spĺňa požiadavky vyplývajúce z ustanovení uvedených v druhej výhrade.

154

V tejto súvislosti občianskoprávna žaloba umožňuje zrušiť vymedzené činnosti lesného hospodárenia, ktoré boli stanovené v pláne obhospodarovania lesov a ktorých vykonávanie bolo schválené lesnou oblasťou.

155

Na úvod treba pripomenúť, že v žalobe podanej na základe článku 258 ZFEÚ musia byť žalobné dôvody uvedené koherentným a presným spôsobom, aby členský štát a Súdny dvor mohli správne pochopiť rozsah vytýkaného porušenia práva Únie, čo je nevyhnutnou podmienkou na to, aby uvedený štát mohol účinne uplatniť svoje dôvody obrany a aby Súdny dvor mohol preveriť existenciu uvádzaného nesplnenia si povinnosti [rozsudok z 28. apríla 2022, Komisia/Bulharsko (Aktualizácia morských stratégií), C‑510/20, EU:C:2022:324, bod 17 a citovaná judikatúra].

156

Žaloba Komisie musí konkrétne obsahovať koherentný a podrobný výklad dôvodov, ktoré ju viedli k presvedčeniu, že predmetný členský štát si nesplnil jednu z povinností, ktoré mu vyplývajú zo Zmlúv [rozsudok z 28. apríla 2022, Komisia/Bulharsko (Aktualizácia morských stratégií), C‑510/20, EU:C:2022:324, bod 18 a citovaná judikatúra].

157

V prejednávanej veci Komisia vo svojej žalobe tvrdila, že Poľská republika si tým, že vylúčila možnosť organizácií na ochranu životného prostredia napadnúť plány lesného hospodárenia žalobou, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 6 ods. 3 smernice o biotopoch v spojení s článkom 19 ods. 1 druhým pododsekom ZEÚ, článkom 216 ods. 2 ZFEÚ, článkom 47 Charty, ako aj s článkom 6 ods. 1 písm. b) a článkom 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru.

158

V odôvodnení druhej výhrady Komisia zdôraznila súvislosť medzi týmto ustanovením smernice o biotopoch a uvedenými ustanoveniami Aarhuského dohovoru a subsidiárne článkom 216 ods. 2 ZFEÚ, pričom odkázala na judikatúru Súdneho dvora, ktorú táto inštitúcia považuje v tejto súvislosti za relevantnú.

159

Za týchto podmienok nemožno tvrdiť, že Komisia si v súvislosti so svojou žalobou nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z judikatúry citovanej v bodoch 155 a 156 tohto rozsudku, pokiaľ ide o uvedené ustanovenia Aarhuského dohovoru a Zmluvy o FEÚ.

160

Argumentácia uvedená v žalobe naopak neobsahuje nijaký odkaz na článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ a článok 47 Charty ani nevysvetľuje, v čom sú tieto ustanovenia práva Únie relevantné na účely rozhodnutia o druhej výhrade, a tak nie je potrebné, aby sa Súdny dvor v rámci preskúmania tejto žaloby zaoberal týmito ustanoveniami.

161

Okrem toho argument Poľskej republiky týkajúci sa údajnej nekoherentnosti predmetu žaloby a odôvodnenia rozvinutého Komisiou v rámci druhej výhrady uvedenej v bode 126 tohto rozsudku sa vzťahuje na vecné preskúmanie žaloby o nesplnenie povinnosti.

162

Pokiaľ ide o tvrdenie Poľskej republiky uvedené v bode 127 tohto rozsudku, stačí pripomenúť, že v systéme stanovenom článkom 258 ZFEÚ má Komisia diskrečnú právomoc v súvislosti s podaním žaloby o nesplnenie povinnosti a Súdnemu dvoru neprináleží posudzovať vhodnosť jej výkonu (rozsudok z 18. novembra 2010, Komisia/Španielsko, C‑48/10, neuverejnený, EU:C:2010:704, bod 32 a citovaná judikatúra).

163

Poľská republika sa preto nemôže účinne odvolávať na skutočnosť, že Komisia v rámci druhej výhrady netvrdila, že dotknutá verejnosť ako celok nemá prístup k súdu v súlade s poľskou právnou úpravou, aby bola táto výhrada vyhlásená za neprípustnú v rozsahu, v akom sa týka organizácií na ochranu životného prostredia (pozri analogicky rozsudok zo 7. mája 2009, Komisia/Portugalsko, C‑530/07, neuverejnený, EU:C:2009:292, bod 30).

164

Za týchto podmienok musí byť námietka neprípustnosti druhého žalobného dôvodu Komisie, ktorú vzniesla Poľská republika, zamietnutá.

165

Podľa článku 6 ods. 3 smernice o biotopoch akýkoľvek plán alebo projekt, ktorý priamo nesúvisí so správou lokality alebo nie je potrebný pre ňu, ale môže pravdepodobne významne ovplyvniť túto lokalitu, či už samotne, alebo v spojení s inými plánmi alebo projektmi, podlieha primeranému posúdeniu vplyvu na lokalitu z hľadiska cieľov ochrany územia. Na základe výsledkov zhodnotenia vplyvov na lokalitu a podľa ustanovení odseku 4 príslušné vnútroštátne orgány súhlasia s plánom alebo projektom iba po presvedčení sa, že nepriaznivo neovplyvní integritu príslušnej lokality, a v prípade potreby po získaní stanoviska verejnosti.

166

Článok 6 ods. 1 písm. a) Aarhuského dohovoru stanovuje, že každá zmluvná strana bude uplatňovať ustanovenia tohto článku vo vzťahu k rozhodnutiam, či povoliť navrhované činnosti uvedené v prílohe I. Podľa bodu b) tohto ustanovenia každá zmluvná strana v súlade so svojím vnútroštátnym právom bude tiež uplatňovať ustanovenia tohto článku na rozhodnutia o navrhovaných činnostiach neuvedených v prílohe I, ktoré môžu mať významný vplyv na životné prostredie, pričom strany na tento účel určia, či určitá navrhovaná činnosť podlieha týmto ustanoveniam.

167

Podľa článku 9 ods. 2 tohto dohovoru každá strana, v rámci svojho vnútroštátneho práva, zabezpečí, aby členovia dotknutej verejnosti majúci dostatočný záujem, alebo alternatívne, ak pretrváva porušovanie ich práva v prípadoch, kde to právne predpisy strany upravujúce správne konanie požadujú ako predbežnú podmienku, mali prístup k procesu preskúmania pred súdom a/alebo iným nezávislým a nestranným orgánom ustanoveným na základe zákona s cieľom napadnúť vecnú a procesnú zákonnosť akéhokoľvek rozhodnutia, úkonu alebo opomenutia, podliehajúc článku 6 tohto dohovoru, a v prípadoch stanovených vnútroštátnym právom a bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia jeho článku 6 ods. 3, a iným relevantným ustanoveniam tohto istého dohovoru.

168

Pokiaľ ide o plány lesného hospodárenia, ktoré sú predmetom druhej výhrady Komisie, treba pripomenúť, že článok 6 ods. 1 bod 6 zákona o lesoch definuje takýto plán ako „základný dokument lesného hospodárenia pripravený pre konkrétnu lokalitu, obsahujúci opis a posúdenie stavu lesa a ciele, úlohy a metódy lesného hospodárenia“.

169

Podľa článku 22 ods. 1 zákona o lesoch minister životného prostredia schvaľuje plán lesného hospodárenia pre lesy vo vlastníctve štátu a zjednodušené plány lesného hospodárenia pre lesy, ktoré sú súčasťou poľnohospodárskeho majetku štátu.

170

V tejto súvislosti treba na úvod pripomenúť, že Súdny dvor už mal možnosť preskúmať plán lesného hospodárenia, ako je stanovený v poľskej právnej úprave, vzhľadom na smernicu o biotopoch a v tejto súvislosti uplatnil podmienky stanovené v článku 6 ods. 3 tejto smernice [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. apríla 2018, Komisia/Poľsko (Prales Białowieża), C‑441/17, EU:C:2018:255, body 106 až 193].

171

Toto ustanovenie, ktoré sa týka „akéhokoľvek plánu alebo projektu, ktorý priamo nesúvisí so správou lokality alebo nie je potrebný pre ňu, ale môže pravdepodobne významne ovplyvniť túto lokalitu“, sa preto môže uplatniť na plány lesného hospodárenia uvedené v článku 22 zákona o lesoch.

172

Pokiaľ ide o vzťah medzi článkom 6 ods. 3 smernice o biotopoch na jednej strane a článkom 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru na druhej strane, Súdny dvor už rozhodol, že rozhodnutia prijaté príslušnými vnútroštátnymi orgánmi v rámci článku 6 ods. 3 smernice o biotopoch, či už sa týkajú žiadosti o účasť na konaní o vydanie súhlasu, posúdenia nevyhnutnosti environmentálneho posudzovania vplyvov plánu, alebo projektu na chránené územie, alebo vhodnosti záverov vyvodených z takéhoto posudzovania, pokiaľ ide o riziká tohto projektu alebo vplyvu na integritu takéhoto územia, a či už sú samostatné, alebo súčasťou rozhodnutia o vydaní súhlasu, sú rozhodnutiami patriacimi do pôsobnosti článku 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru (rozsudok z 8. novembra 2016, Lesoochranárske zoskupenie VLK, C‑243/15, EU:C:2016:838, bod 56).

173

Na rozhodnutia prijaté vnútroštátnymi orgánmi patriace do pôsobnosti článku 6 ods. 3 smernice 92/43, ktoré sa netýkajú činností vymenovaných v prílohe I k Aarhuského dohovoru, sa totiž vzťahuje článok 6 ods. 1 písm. b) tohto dohovoru a patria teda do pôsobnosti článku 9 ods. 2 tohto dohovoru, pokiaľ tieto rozhodnutia obsahujú posúdenie príslušných vnútroštátnych orgánov predchádzajúce akémukoľvek súhlasu s činnosťou, či táto činnosť za okolností daného prípadu môže mať významný vplyv na životné prostredie (rozsudok z 8. novembra 2016, Lesoochranárske zoskupenie VLK, C‑243/15, EU:C:2016:838, bod 57).

174

Pokiaľ ide o článok 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru, toto ustanovenie ohraničuje voľnú úvahu, ktorú majú členské štáty pri určení spôsobov prostriedkov nápravy, ktoré tam sú uvedené, keďže jeho cieľom je priznať dotknutej verejnosti, ktorá zahŕňa organizácie na ochranu životného prostredia spĺňajúce požiadavky stanovené v článku 2 ods. 5 tohto dohovoru, „široký prístup k spravodlivosti“ (rozsudok z 8. novembra 2016, Lesoochranárske zoskupenie VLK, C‑243/15, EU:C:2016:838, bod 58).

175

V tejto súvislosti treba konštatovať, že hoci Aarhuský dohovor, a najmä jeho článok 6 ods. 1 písm. b) ponecháva zmluvným štátom určitú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o preskúmanie významného vplyvu predmetnej činnosti na životné prostredie, nič to nemení na skutočnosti, že vzhľadom na judikatúru uvedenú v bodoch 172 a 173 tohto rozsudku smernica o biotopoch konkretizuje požiadavky, ktoré je nutné formulovať vzhľadom na význam vplyvu na životné prostredie v oblasti európskej ochrany prírody. Negatívne vplyvy na ciele ochrany európskych chránených území by sa v zásade mali považovať za významné v zmysle tohto ustanovenia Aarhuského dohovoru, a preto sú organizácie na ochranu životného prostredia oprávnené požadovať, aby príslušné orgány v každom jednotlivom prípade overili, či navrhované činnosti môžu mať takýto významný vplyv.

176

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba dospieť k záveru, že článok 6 ods. 3 smernice o biotopoch v spojení s článkom 6 ods. 1 písm. b) a článkom 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru stanovuje Poľskej republike povinnosť zabezpečiť, aby organizácie na ochranu životného prostredia mali možnosť podať na súd návrh na účinné preskúmanie zákonnosti, pokiaľ ide o vecnú a procesnú stránku plánov lesného hospodárenia v zmysle ustanovení zákona o lesoch, pokiaľ tieto plány patria do pôsobnosti článku 6 ods. 3 smernice o biotopoch.

177

Okrem toho musí právna úprava, ktorá stanovuje takýto prístup k súdu, zodpovedať požiadavkám jasnosti a presnosti, ktoré v oblasti práva životného prostredia stanovila judikatúra Súdneho dvora (pozri analogicky rozsudok z 15. marca 2012, Komisia/Poľsko, C‑46/11, neuverejnený, EU:C:2012:146, bod 27 a citovanú judikatúru).

178

V prejednávanej veci treba vzhľadom na spis, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, konštatovať, že poľská právna úprava nespĺňa požiadavky uvedené v bodoch 176 a 177 tohto rozsudku.

179

Konkrétne, pokiaľ ide o článok 22 ods. 1 zákona o lesoch, ktorý stanovuje, že minister životného prostredia schvaľuje plán lesného hospodárenia, Komisia vo svojej žalobe poukázala na judikatúru Naczelny Sąd Administracyjny (Najvyšší správny súd), uvedenú v bodoch 116 a 117 tohto rozsudku, podľa ktorej tento akt o schválení nepredstavuje správne rozhodnutie, proti ktorému by bolo možné podať na súd žalobu.

180

Poľská republika vo svojej odpovedi na tento argument Komisie nespochybňuje existenciu uvedenej judikatúry, ale obmedzuje sa na uvedenie rozhodnutí nižšieho súdu, konkrétne rozhodnutia Wojewódzki Sąd Administracyjny w Warszawie (Vojvodský správny súd Varšava), ktoré svedčia v prospech možnosti napadnúť schválenie plánu lesného hospodárenia ministrom životného prostredia na správnom súde.

181

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že izolované súdne rozhodnutia alebo súdne rozhodnutia, ktoré sú zjavne menšinové v kontexte inak orientovanej judikatúry, alebo aj výklad odmietnutý vnútroštátnym Najvyšším súdom, nemožno zohľadniť (pozri analogicky rozsudok z 9. decembra 2003, Komisia/Taliansko, C‑129/00, EU:C:2003:656, bod 32).

182

V každom prípade, ak je vnútroštátna právna úprava predmetom rozličných súdnych výkladov, ktoré by bolo možné zohľadniť, z ktorých niektoré vedú k uplatneniu uvedenej právnej úpravy v súlade s právom Únie, a iné vedú k uplatneniu v rozpore s týmto právom, treba konštatovať, že táto právna úprava prinajmenšom nie je dostatočne jasná na zabezpečenie jej uplatňovania v súlade s právom Únie (rozsudok z 9. decembra 2003, Komisia/Taliansko, C‑129/00, EU:C:2003:656, bod 33).

183

Okrem toho skutočnosť, že prax vnútroštátnych orgánov je taká, že zabezpečuje uplatňovanie zákonov spôsobom konformným s ustanoveniami smernice, nemôže, aj za predpokladu, že by bola preukázaná, sama osebe zabezpečiť jasnosť a presnosť, ktoré sú potrebné na splnenie požiadaviek právnej istoty (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. marca 2012, Komisia/Poľsko, C‑192/11, neuverejnený, EU:C:2012:146, bod 58 a citovanú judikatúru).

184

Pokiaľ ide o článok 323 zákona o ochrane životného prostredia, na ktorý Poľská republika odkázala vo svojom vyjadrení k žalobe, na základe ktorého podľa tohto členského štátu môže byť na všeobecný súd podaná žaloba, ktorou sa v podstate napádajú činnosti vykonávané na základe plánu lesného hospodárenia, treba konštatovať, že toto ustanovenie sa na jednej strane obmedzuje na to, že priznáva každej osobe, ktorej priamo hrozí škoda alebo ktorá utrpela ujmu v dôsledku nezákonného poškodenia životného prostredia, aktívnu legitimáciu pred týmto súdom.

185

Článok 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru, ktorý priznáva prístup k spravodlivosti členom dotknutej verejnosti, však v tejto súvislosti nestanovuje podmienku týkajúcu sa priamo hroziacej škody alebo ujmy spôsobenej nezákonným poškodením životného prostredia.

186

Na druhej strane uvedený článok 323 zákona o ochrane životného prostredia nestanovuje možnosť preskúmať vecnú a procesnú zákonnosť plánov lesného hospodárenia, ale umožňuje len požiadať o obnovu zákonného stavu a prijať preventívne opatrenia, najmä zriadením zariadení alebo vybavenia, ktoré majú zabrániť ohrozeniu alebo vzniku škody. Ak sa ukáže, že to je nemožné alebo nadmerne náročné, možno požiadať o ukončenie činnosti, ktorá spôsobuje riziko.

187

Z toho vyplýva, že dôkazy, ktoré Súdnemu dvoru predložila Poľská republika, neumožňujú dospieť k záveru, že tento opravný prostriedok by umožnil účinným spôsobom zabezpečiť, aby organizácie na ochranu životného prostredia mali možnosť podrobiť plány lesného hospodárenia, na ktoré sa vzťahuje článok 6 ods. 3 smernice o biotopoch, súdnemu preskúmaniu, pokiaľ ide o vecnú stránku a postup prijímania týchto plánov.

188

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy je druhá výhrada založená na porušení článku 6 ods. 3 smernice o biotopoch v spojení s článkom 6 ods. 1 písm. b) a článkom 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru dôvodná.

189

Podľa článku 138 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia navrhla zaviazať Poľskú republiku na náhradu trov konania a Poľská republika nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto: