Žaloba podaná 11. marca 2008 – Komisia Európskych spoločenstiev/Rakúska republika

(Vec C-110/08)

(2008/C 158/13)

Jazyk konania: nemčina

Účastníci konania

Žalobkyňa: Komisia Európskych spoločenstiev (v zastúpení: T. Scharf a D. Recchia, splnomocnení zástupcovia)

Žalovaná: Rakúska republika

Návrhy žalobkyne

Žalobné dôvody a hlavné tvrdenia

Na účely zriadenia koherentnej európskej ekologickej siete osobitných chránených oblastí podľa stanoveného časového plánu predpisuje článok 4 ods. 1 smernice 92/43/EHS členským štátom, aby na základe kritérií stanovených v prílohe III a príslušných vedeckých informácií navrhli zoznam lokalít uvádzajúci, ktoré typy prirodzených biotopov v prílohe I a ktoré druhy v prílohe II, ktoré sú udomácnené na jeho území, sa v týchto lokalitách nachádzajú. V tomto zozname je potrebné uviesť tie lokality, v ktorých sa vyskytujú typy prioritných prirodzených biotopov alebo prioritných druhov. „Prioritné“ sú tie druhy a prirodzené biotopy, ktorých existencia je vážne ohrozená a za zachovanie ktorých má Spoločenstvo mimoriadnu zodpovednosť z hľadiska pomeru ich prirodzeného rozsahu rozšírenia, ktoré patrí do európskeho územia členských štátov. Tento zoznam sa predloží Komisii do troch rokov od oznámenia tejto smernice, spolu s informáciami o každej lokalite. Pre Rakúsku republiku nadobudla táto smernica účinnosť vstupom Rakúska do Európskej únie dňa 1. januára 1995 so zmenami a doplneniami uvedenými v Zmluve o pristúpení a lehota na prebratie v tomto čase v každom prípade už nesporne uplynula.

Keďže Rakúska republika doteraz nepredložila Komisii úplný zoznam navrhovaných lokalít európskeho významu, porušila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 4 ods. 1 smernice 92/43/EHS.

Rakúska republika sa dovoláva údajných procesných vád, ktoré spôsobujú, že postup Komisie je neprípustný.

Prvá námietka žalovanej sa týka takzvaných „zoznamov s výhradou“, teda zoznamov biotopov a druhov, v prípade ktorých Komisia vo svojich rozhodnutiach o zoznamoch lokalít európskeho významu pre alpský a kontinentálny biogeografický región konštatovala neúplnosť sústavy. Žalovaná argumentuje, že keďže zostavenie zoznamov s výhradou nie je v smernici upravené, nie je Komisia oprávnená sa na ne odvolávať a vytýkať žalovanej nedostatočné oznámenie chránených území.

S týmto tvrdením však nemožno súhlasiť. Vôbec totiž nie je dôležité, či smernica zostavenie zoznamov s výhradou upravuje alebo nie, ale či sú vnútroštátne návrhy zoznamov predložené Komisii úplné. Zoznamy s výhradou predstavujú podľa Komisie iba spísanie medzier slúžiacich k úplnému zostaveniu sústavy NATURA 2000. Smernica síce takéto zoznamy neupravuje, ale ani ich zostavenie nezakazuje.

Prostredníctvom oznámenia ďalších dodatočných návrhov tiež nemožno súhlasiť s tvrdením žalovanej, že sa nemohla brániť, keďže si neosvojila vedecké východiská Komisie: žalovaná bola zjavne spôsobilá sama rozpoznať, že bolo potrebné doplniť zoznamy o dodatočné návrhy. Navyše bola žalovaná nesporne zapojená do biogeografického procesu.

Uplynutie dlhého obdobia medzi prvým odôvodneným stanoviskom a prvým a druhým doplňujúcim stanoviskom neobmedzilo žalovanú v uplatnení procesných práv, a preto nemôže byť Komisii vyčítané. Komisia nepodala žalobu voči žalovanej už v roku 1998, pretože sa domnievala, že žalovaná si svoju povinnosť vyplývajúcu zo smernice čoskoro splní. Lehota na predloženie úplného zoznamu bola žalovanej stanovená už trikrát. Mohla teda využiť neobvykle dlhú dobu, v ktorej sa mohla jednak vyjadriť k námietkam Komisie a rovnako mohla odstrániť predmet konania.

Ani tvrdenie, podľa ktorého Komisia výslovne požadovala doplnenie zoznamov o dodatočné návrhy v konaní podľa článku 4 smernice a preto ich „nie je možné hodnotiť zároveň ako pokračovanie konania o nesplnenie povinnosti členským štátom“, sa nejaví presvedčivým. Práve preto, že bola vyslovená požiadavka doplnenia zoznamov o dodatočné návrhy v konaní podľa článku 4 smernice, fáza podávania návrhov však mala byť už dávno skončená, predstavuje výzva na doplnenie zoznamov o nové návrhy jasný dôkaz toho, že žalovaná si ešte stále nesplnila svoje povinnosti vyplývajúce z článku 4. Žalovaná mala ďalšie príležitosti odstrániť dôvod konania o nesplnenie povinnosti tým, že Komisia dlhodobo akceptovala doplnenia bez podania žaloby.

Na záver je potrebné určiť, že na rozdiel od tvrdenia žalovanej, v článku 5 smernice uvedené konzultačné konanie nie je v prejednávanej veci uplatniteľné. Uvedené konanie je totiž stanovené iba pre výnimočné prípady, v ktorých sa má odstrániť vedecký rozpor medzi Komisiou a členským štátom vo veci určitej lokality, ale nie na prípady, v ktorých, tak ako je to v prejednávanom spore, ide o neúplné predloženie zoznamu lokalít.

Procesnoprávne námietky, ktoré uvádza žalovaná, sú preto nedôvodné.