ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA

z 19. januára 1982 (*)

„Účinok smerníc“

Vo veci 8/81,

ktorej predmetom je návrh podaný podľa článku 177 Zmluvy EHS, ktorým Finanzgericht (Finančný súd) Münster (Nemecko) navrhuje, aby v súvislosti s konaním pred týmto vnútroštátnym súdom medzi

Ursula Becker, nezávislou sprostredkovateľkou úverov, bydliskom v Münster,

a

Finanzamt Münster-Innenstadt (daňovým úradom Münster-Centrum)

Súdny dvor vydal prejudiciálne rozhodnutie o výklade článku 13 časti B písm. d) bodu 1 Šiestej smernice Rady 77/388/EHS zo 17. mája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu – spoločný systém dane z pridanej hodnoty: jednotný základ jej stanovenia,

SÚDNY DVOR,

v zložení: predseda J. Mertens de Wilmars, predsedovia komôr G. Bosco, A. Touffait a O. Due, sudcovia P. Pescatore, Mackenzie Stuart, A. O’Keeffe, T. Koopmans, U. Everling, A. Chloros a F. Grévisse,

generálny advokát: Sir Gordon Slynn,

tajomník: A. Van Houtte,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Uznesením z 27. novembra 1980 doručeným Súdnemu dvoru 14. januára 1981, Finanzgericht (Finančný súd) Münster predložil Súdnemu dvoru v zmysle článku 177 Zmluvy EHS otázku týkajúcu sa výkladu článku 13 časti B písm. d) bodu 1 Šiestej smernice Rady 77/388/EHS zo 17. mája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu – spoločný systém dane z pridanej hodnoty: jednotný základ jej stanovenia (Ú. v. ES L 145, s. 1; Mim. vyd. 09/001, s. 23), aby určil, či toto ustanovenie možno pokladať za priamo uplatniteľné v Spolkovej republike Nemecko od 1. januára 1979, keďže tento členský štát opomenul prijať v stanovenej lehote opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie jej vykonania.

 O okolnostiach predchádzajúcich sporu

2        Treba pripomenúť, že šiesta smernica, ktorá bola prijatá 17. mája 1977, v článku 1 ukladá členským štátom prijať najneskôr do 1. januára 1978 zákony, nariadenia a administratívne opatrenia nevyhnutné na prispôsobenie svojich právnych úprav o dani z pridanej hodnoty požiadavkám smernice. Keďže viaceré členské štáty, medzi nimi aj Spolková republika Nemecko, neboli schopné vykonať v predpísanej lehote nevyhnutné úpravy, Rada svojou Deviatou smernicou 78/583 z 26. júna 1978 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu (Ú. v. ES L 194, s. 16; Mim. vyd. 09/001, s. 69) predĺžila týmto členským štátom lehotu stanovenú článkom 1 šiestej smernice do 1. januára 1979.

3        Spolková republika Nemecko zabezpečila vykonanie šiestej smernice až zákonom z 26. novembra 1979 (Bundesgesetzblatt I, s. 1953) s účinnosťou od 1. januára 1980.

4        Z uznesenia o predložení veci Súdnemu dvoru vyplýva, že žalobkyňa vo veci samej, ktorá sprostredkúva úvery ako samostatne zárobkovo činná osoba, vo svojich mesačných priznaniach dane z obratu za obdobie od marca do júna 1979 žiadala o oslobodenie od dane, odvolávajúc sa na to, že šiesta smernica, ktorej článok 13 časť B písm. d) bod 1 zaväzuje členské štáty oslobodiť od dane z pridanej hodnoty okrem iného „poskytovanie a sprostredkovanie úverov“, je už súčasťou vnútroštátneho práva od 1. januára 1979.

5        Zo spisu vyplýva, že žalobkyňa vo veci samej informovala Finanzamt o výške svojho obratu a o daniach zaplatených na vstupe, pričom sa domáhala oslobodenia od dane podľa článku 13 časti B písm. d) bodu 1 smernice. Podľa toho zakaždým vykazovala sumu „0“, pokiaľ ide o výšku splatnej dane a odpočet svojich daní na vstupe.

6        Finanzamt neprijal jej daňové priznania a vo svojich predbežných oznamoch o vyrubení dane za predmetné mesiace vyrubil z úradnej moci žalobkyni vo veci samej, v súlade s ešte nezmeneným vnútroštátnym právom, daň z obratu s odpočtom daní zaplatených na vstupe.

7        Práve proti týmto platobným výmerom podala žalobkyňa vo veci samej po zamietnutí jej sťažnosti žalobu na Finanzgericht, odvolávajúc sa na citované ustanovenie smernice.

8        Finanzamt sa pred Finanzgericht odvolával na to, že v danom období v Spolkovej republike Nemecko šiesta smernica ešte nebola implementovaná. Navyše vysvetlil, že podľa koncepcie, ktorú vraj zdieľajú všetky členské štáty, článok 13 časť B nemožno považovať za priamo uplatniteľné právo, keďže toto ustanovenie vyhradzuje diskrečnú právomoc členským štátom.

9        V snahe vyriešiť tento spor predložil Finanzgericht Súdnemu dvoru nasledujúcu otázku:

„Je ustanovenie týkajúce sa oslobodenia od dane z obratu pri sprostredkovávaní úverov, uvedené v hlave X, článku 13 časti B písm. d) bode 1 Šiestej smernice Rady 77/388/EHS zo 17. mája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa dane z obratu – spoločný systém daní z pridanej hodnoty: jednotný základ jej stanovenia, priamo uplatniteľné v Spolkovej republike Nemecko od 1. januára 1979?“

10      Žalobkyňa vo veci samej sa nedala zastupovať v procese pred Súdnym dvorom. Jej stanovisko podporovala Komisia, ktorá predložila Súdnemu dvoru argumentáciu určenú na preukázanie toho, že jednotlivci by si mohli uplatniť nárok na výhodu článku 13 časti B písm. d) bodu 1 šiestej smernice.

11      Naopak, žalovaný Finanzamt a vláda Spolkovej republiky Nemecko predložili niekoľko argumentov určených na preukázanie toho, že na spornú smernicu sa nebolo možné odvolať počas obdobia – teda v zdaňovacom období 1979 – keďže príslušné vykonávacie ustanovenia ešte nenadobudli účinnosť v Spolkovej republike Nemecko. Rovnaký názor vyslovila aj vláda Francúzskej republiky.

 O veci samej

12      Žalovaný Finanzamt, vláda Spolkovej republiky Nemecko a vláda Francúzskej republiky nepopierajú, že na ustanovenia smerníc sa môžu jednotlivci za istých okolností odvolať, tak ako to vyplýva z judikatúry Súdneho dvora, ale tvrdia, že takýto účinok nemožno priznať predmetnému ustanoveniu vo veci samej.

13      Podľa francúzskej vlády smernice v daňovej oblasti smerujú k postupnej harmonizácii rôznorodých vnútroštátnych daňových systémov, ale nie k ich nahradeniu daňovým režimom Spoločenstva. To je aj prípad šiestej smernice, ktorá obsahuje celý rad ustanovení, ktorých vykonávanie bolo ponechané v širokej miere na voľnú úvahu členským štátom. Keďže možnosti voľby poskytnuté členským štátom v tejto smernici sú mimoriadne početné, francúzska vláda sa domnieva, že smernica nemôže mať vo svojom celku akékoľvek účinky v ktoromkoľvek členskom štáte pred prijatím príslušných vnútroštátnych právnych predpisov.

14      V každom prípade, a toho názoru je aj vláda Spolkovej republiky Nemecko, nemožno priznať nijaký priamy účinok ustanoveniam článku 13 vzhľadom na priestor na voľnú úvahu, právomoci a možnosti, ktoré tento článok obsahuje.

15      Žalovaný Finanzamt, podporovaný vládou Spolkovej republiky Nemecko, upriamil okrem toho pozornosť na koherenciu daňového systému uvedeného v smernici a osobitne na problémy, ktoré vyplývajú z reťazového prepojenia daní, charakteristického pre daň z pridanej hodnoty. Správny orgán tvrdí, že oslobodenie od dane, ako je uvedené v článku 13 časti B písm. d) bode 1, nemožno vytrhnúť z jeho kontextu bez toho, aby sa nenarušil celý mechanizmus daného daňového systému.

16      Vzhľadom na jestvujúce argumenty je vhodné preskúmať vzniknutý problém tak na úrovni samotnej smernice, ako aj príslušnej daňovej právnej úpravy v zmysle judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa účinku smerníc.

 O účinku smerníc vo všeobecnosti

17      Podľa znenia článku 189 ods. 3 Zmluvy „smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a prostriedkov ponecháva vnútroštátnym orgánom“.

18      Na základe tohto ustanovenia ukladá smernica štátom, ktorým je určená, povinnosť dosiahnuť cieľ, ktorý musí byť splnený pred uplynutím lehoty stanovenej samotnou smernicou.

19      Z toho vyplýva, že vo všetkých prípadoch, keď je smernica správne vykonávaná, jej účinky sa týkajú jednotlivcov prostredníctvom vykonávacích opatrení prijatých príslušným členským štátom (rozsudok zo 6. mája 1980, vo veci Komisia/Belgicko, C‑102/79, Zb. s. 1473).

20      Naopak, osobitné problémy vznikajú v prípade, keď členský štát nevykonal smernicu správne, a osobitne v prípade, keď ustanovenia smernice neboli vykonané v lehote predpísanej na tento účel.

21      Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora, naposledy v rozsudku z 5. apríla 1979 (Ratti, 148/78, Zb. s. 1629) vyplýva, že aj keď v zmysle ustanovení článku 189 sú nariadenia priamo uplatniteľné a v dôsledku svojej povahy môžu mať priame účinky, nevyplýva z toho, že ostatné kategórie aktov uvedené v tomto článku nemôžu mať nikdy podobné účinky.

22      Bolo by totiž nezlučiteľné so záväzným účinkom, ktorý článok 189 priznáva smernici, zásadne vylúčiť možnosť, aby sa dotknuté osoby mohli odvolať na povinnosť, ktorú smernica ukladá.

23      Osobitne v prípadoch, keď orgány Spoločenstva uložili prostredníctvom smernice povinnosť členským štátom, aby si osvojili stanovené správanie, potrebný účinok takéhoto opatrenia by bol oslabený, ak by sa bránilo osobám podliehajúcim súdnej právomoci súdne sa domáhať jeho plnenia a vnútroštátnym súdom brať ho do úvahy ako prvok práva Spoločenstva.

24      Vzhľadom na uvedené nemôže členský štát, ktorý neprijal v predpísanej lehote vykonávacie opatrenia požadované smernicou, namietať proti jednotlivcom nesplnenie jeho povinností, ktoré smernica obsahuje.

25      Takýmto spôsobom vo všetkých prípadoch, keď sa ustanovenia nejakej smernice javia z hľadiska svojho obsahu ako bezpodmienečné a dostatočne presné, možno sa na ne odvolávať, pokiaľ nejestvujú vykonávacie opatrenia prijaté v stanovených lehotách, proti akémukoľvek vnútroštátnemu ustanoveniu nezlučiteľnému so smernicou alebo aj v prípadoch, keď ako také stanovujú práva, ktoré si jednotlivci môžu uplatniť voči štátu.

26      V otázke, ktorú predložil Finanzgericht, ide o to, či takýto charakter možno priznať článku 13 časti B písm. d) bodu 1 smernice, podľa ktorého „členské štáty oslobodia od dane nasledujúce položky za podmienok, ktoré stanovia na účely zabezpečenia správnej a jednoznačnej aplikácie oslobodení od dane a na účely ochrany pred možnými daňovými únikmi, pred neplatením daní a pred ich zneužívaním:... d) nasledujúce plnenia: 1. poskytovanie a sprostredkovanie úverov...“.

 O systéme smernice a o kontexte článku 13

27      Toto ustanovenie, keď ho skúmame ako také, a pokiaľ určuje tak oslobodené plnenie, ako aj osobu oprávnenú na oslobodenie, je dostatočne presné, aby sa jednotlivci podliehajúci súdnej právomoci mohli naň odvolať a aby ho súd mohol uplatniť. Treba však ešte preskúmať, či nárok na oslobodenie, ktorý priznáva, môže byť pokladaný za bezpodmienečný vzhľadom na všeobecný systém smernice a kontext článku 13, ako aj vzhľadom na osobitosti daňového režimu, v rámci ktorého sa má oslobodenie uplatniť.

28      Pokiaľ ide o všeobecný systém smernice, v prvom rade je vhodné preskúmať argument vychádzajúci zo skutočnosti, že ustanovenie uvedené vnútroštátnym súdom je neoddeliteľnou súčasťou harmonizačnej smernice, ktorá vyhradzuje členským štátom z rôznych hľadísk priestor na voľnú úvahu s právomocami a možnosťami.

29      Hoci šiesta smernica nesporne obsahuje voľnú úvahu pre členské štáty, viac či menej dôležitú pre vykonávanie niektorých jej ustanovení, predsa len nemožno upierať jednotlivcom právo odvolať sa na tie ustanovenia, ktoré vzhľadom na svoj vlastný predmet môžu byť vyčlenené z celku a ako také môžu byť uplatniteľné. Táto minimálna záruka v prospech osôb podliehajúcich súdnej právomoci, poškodených nevykonaním smernice vyplýva zo záväzného charakteru povinnosti, ktorú ukladá členským štátom článok 189 ods. 3 Zmluvy. Táto povinnosť by bola bez akejkoľvek účinnosti, ak by členské štáty mohli svojou nečinnosťou zrušiť dokonca tie účinky, ktoré v zmysle svojho obsahu môžu mať niektoré ustanovenia nejakej smernice.

30      Nie je možné sa teda odvolať na všeobecný charakter dotknutej smernice alebo na voľnú úvahu, ktorú na iných miestach poskytuje členským štátom, na popretie ktoréhokoľvek z účinkov ustanovení, na ktoré sa možno vzhľadom na ich predmet efektívne odvolať na súde napriek skutočnosti, že smernica nebola vykonaná vo svojom celku.

31      Pokiaľ ide o kontext článku 13, žalovaný Finanzamt, podporovaný vládou Spolkovej republiky Nemecko a francúzskou vládou, upriamuje výraznejšie pozornosť na priestor na voľnú úvahu, ktorú členským štátom vyhradzuje úvodné ustanovenie časti B tohto článku, kde je stanovené, že členské štáty priznajú oslobodenie „za podmienok, ktoré stanovia na účely zabezpečenia správnej a jednoznačnej aplikácie oslobodení od dane a na účely ochrany pred možnými daňovými únikmi, pred neplatením daní a pred ich zneužívaním“. Uvádza sa, že vzhľadom na tieto citované ustanovenia nie je oslobodenie podľa článku 13 bezpodmienečné; nemožno sa teda na ne odvolať skôr, ako budú spomenuté podmienky stanovené.

32      K tejto otázke je vhodné poznamenať, a to v prvom rade, že uvedené „podmienky“ sa v nijakom prípade netýkajú definície obsahu stanoveného oslobodenia.

33      Na jednej strane sú uvedené „podmienky“ určené na zabezpečenie správneho a jednoznačného uplatnenia oslobodenia od dane. Členský štát nemôže namietať voči daňovníkovi, ktorý je schopný preukázať, že jeho daňová situácia skutočne podlieha niektorej z kategórií oslobodení vymenovaných smernicou, to, že neprijal ustanovenia určené na uľahčenie uplatnenia tohto oslobodenia.

34      Na druhej strane sa „podmienky“ vzťahujú na opatrenia určené na predchádzanie akýmkoľvek prípadným daňovým únikom, neplateniu daní a ich zneužívaniu. Členský štát, ktorý si nesplnil povinnosť prijať nevyhnutné opatrenia na tento účel, sa nemôže odvolávať na vlastné opomenutie, aby daňovníkovi odmietol výhodu oslobodenia, na ktorú si tento môže zákonne nárokovať v zmysle smernice o to viac, že nič nebráni tomuto štátu v prípade nejestvovania osobitných ustanovení v danej oblasti, aby využil všetky príslušné ustanovenia svojho všeobecného daňového zákonodarstva určeného na boj proti daňovým únikom.

35      Z toho vyplýva, že argument opierajúci sa o úvodné ustanovenia článku 13 časti B sa musí zamietnuť.

36      Vzhľadom na to, že sa nemožno spoliehať na dotknuté ustanovenia, žalovaný Finanzamt, vláda Spolkovej republiky Nemecko a francúzska vláda sa odvolávajú na časť C článku 13, ktorá znie: „Možnosť voľby. Členské štáty môžu osobám podliehajúcim dani poskytnúť právo voľby v otázke zdanenia v prípadoch, ak ide o:... b) plnenia zahrnuté v bodoch B d)... Členské štáty môžu rozsah práva na voľbu rozhodnutia obmedziť a určiť podrobnosti, kedy sa môže toto právo uplatniť“.

37      Nemecká vláda zdôrazňuje, že možnosť voľby uvedená v tomto ustanovení je „vyhradená členským štátom“ a že Spolková republika Nemecko využila túto možnosť len v článku 9 vykonávacieho zákona. Je neprípustné vopred uplatniť túto zákonnú možnosť. Vzhľadom na túto možnosť vyhradenú členským štátom a na to, že okrem iného ponúka možnosť obmedziť rozsah práva možnosti voľby a vymedziť jeho podmienky, nemožno ustanovenie, na ktoré sa odvolala žalobkyňa vo veci samej, považovať za bezpodmienečné.

38      Táto argumentácia spočíva na chybnom posúdení zmyslu článku 13 časti C. V zmysle právomoci poskytnutej týmto ustanovením môžu členské štáty umožniť osobám, ktoré sú oprávnené na oslobodenie od dane stanovené smernicou, odmietnuť oslobodenie, a to buď vo všetkých prípadoch, alebo v rámci istého rozsahu, alebo dokonca za istých podmienok. Dôležité je však zdôrazniť, že podľa citovaného ustanovenia v prípade, že členský štát využije túto právomoc, výkon možnosti voľby poskytnutej za týchto podmienok prináleží len daňovníkovi a nie štátu.

39      Z toho vyplýva, že článok 13 časť C nijako neudeľuje členským štátom možnosť podmieňovať alebo obmedzovať akýmkoľvek spôsobom oslobodenie stanovené v časti B; jednoducho vyhradzuje členským štátom možnosť poskytnúť, vo väčšej či menšej miere, osobám oprávneným na oslobodenie od dane, aby si sami zvolili zdanenie, pokiaľ si myslia, že je to v ich záujme.

40      Z uvedeného vyplýva, že ustanovenie, na ktoré sa odvolali žalovaný Finanzamt a nemecká vláda, aby dokázali podmienený charakter oslobodenia, nie je relevantné pre postavenie daňovníka, ktorý prejavil vôľu využiť oslobodenie stanovené smernicou, keďže výraz tejto vôle nevyhnutne vylučuje vykonanie práva možnosti voľby stanoveného v článku 13 časti C.

 O systéme dane z pridanej hodnoty

41      Žalovaný Finanzamt, podporovaný vládou Spolkovej republiky Nemecko, detailne predkladá rozličné argumenty proti možnosti odvolať sa na článok 13 časť B písm. d) bod 1, vychádzajúce z osobitostí predmetného daňového systému, konkrétne z typického reťazového prepojenia dane z pridanej hodnoty vyplývajúceho z mechanizmu nároku na odpočet. Podľa Finanzamt by sa porušenie tohto reťazového prepojenia v dôsledku oslobodenia mohlo nepriaznivo odraziť na záujmoch tak osoby oslobodenej od daní, ako aj daňovníkov, ktorí v tomto prepojení pôsobia pred ním alebo po ňom. Navyše Finanzamt upriamuje pozornosť na komplikácie, ktoré by pre správu daní mohlo spôsobiť uplatnenie ustanovení smernice pred prijatím uplatniteľného vnútroštátneho právneho predpisu.

42      V tomto smere Finanzamt zdôrazňuje v prvom rade, že podľa okolností by oslobodenie stanovené smernicou mohlo byť nevýhodné pre každú osobu, ktorá je naň oprávnená, zakaždým, keď poskytuje plnenia iným daňovníkom, ktorí spĺňajú podmienky odpočtu. Nevýhody by mohli takisto vyplynúť pre osobu, ktorá využíva oslobodenie v prípade vyrovnania odpočtov týkajúcich sa investičného majetku, ktoré možno vykonávať v zmysle článku 20 smernice počas obdobia piatich rokov. Finanzamt sa navyše zmieňuje o ťažkostiach, ktoré môžu vyplynúť z uplatnenia ustanovení týkajúcich sa vystavenia faktúr, uvedených v článku 22 ods. 3 písm. b) smernice, v zmysle ktorého faktúry týkajúce sa poskytovania zdaniteľných služieb musia osobitne uvádzať sumu dane z pridanej hodnoty. Podľa článku 21 ods. 1 písm. c) smernice by takéto uvedenie výšky dane mohlo, pokiaľ ide o oslobodené poskytovanie služieb, viesť k samostatnému daňovému dlhu; dlžnú daň v zmysle tohto ustanovenia by si v nijakom prípade nemohol podľa článku 17 ods. 2 odpočítať odberateľ služieb ako daň na vstupe. Poskytnutie oslobodenia by teda predstavovalo výraznú nevýhodu pre sprostredkovateľov úverov, ktorí vystavili faktúry osobitne uvádzajúce výšku dane.

43      Finanzamt osobitne poukazuje na možný zmätok vyvolaný skutočnosťou, že na oslobodenie by bolo možné si nárokovať a posteriori buď na vstupe, alebo na výstupe, na úkor daňovníkov, ktorí sú v obchodnom vzťahu s osobou využívajúcou oslobodenie.

44      Vzhľadom na uvedené je vhodné poznamenať, že zo systému smernice na jednej strane vyplýva, že osoby oprávnené na oslobodenie sa tým, že toto oslobodenie využívajú, nevyhnutne zriekajú nároku uplatniť si odpočty daní na vstupe, a na strane druhej tým, že využili oslobodenie, nemôžu preniesť akékoľvek náklady na výstup tak, že práva tretích osôb nemôžu byť v zásade dotknuté.

45      Z uvedeného vyplýva, že argumenty predložené žalovaným Finanzamt a nemeckou vládou o zmätku v normálnom fungovaní prenosu ťarchy dane z pridanej hodnoty nie sú dôvodné v prípade, keď daňovník využil výhodu oslobodenia stanoveného smernicou a pritom znáša dôsledky svojej voľby.

46      Napokon, pokiaľ ide o argument predložený Finanzamt vyplývajúci zo zmätku spôsobeného oslobodením, na ktoré si daňovníci nárokujú a posteriori v zmysle smernice, je vhodné konštatovať, že táto výhrada nie je relevantná v prípade daňovníka, ktorý požadoval využitie oslobodenia pri predložení svojho daňového priznania a ktorý sa teda vzdal fakturácie dane odberateľom svojich služieb, takže práva tretích osôb nie sú tým dotknuté.

47      Pokiaľ ide o administratívne ťažkosti skôr všeobecného charakteru, ktoré by mohli vyplynúť z uplatnenia oslobodenia stanoveného smernicou v situácii, keď daňové zákonodarstvo a administratívna prax ešte neboli prispôsobené novým údajom vyplývajúcim z práva Spoločenstva, stačí poznamenať, že tieto ťažkosti, pokiaľ by mali vzniknúť, by boli dôsledkom toho, že členský štát nerešpektoval lehotu stanovenú na vykonanie dotknutej smernice. Dôsledky tejto situácie musí znášať správny orgán a nemožno ich prenášať na daňovníkov, ktorí sa odvolávajú na presne stanovenú povinnosť štátu v zmysle práva spoločenstva od 1. januára 1979.

48      Z vyššie uvedeného vyplýva, že argumentácia vychádzajúca z daňového systému, ktorý je predmetom smernice, sa takisto musí zamietnuť.

49      Z týchto dôvodov treba teda na otázku predloženú Súdnemu dvoru odpovedať, že pri neprebratí smernice do vnútroštátneho právneho poriadku sa môže sprostredkovateľ úverov od 1. januára 1979 dovolávať ustanovenia týkajúceho sa oslobodenia od dane z obratu pri sprostredkovaní úverov stanovené v článku 13 časti B písm. d) bode 1 šiestej smernice Rady zo 17. mája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu – spoločný systém dane z pridanej hodnoty: jednotný základ jej stanovenia, ak sprostredkovateľ nepreniesol túto daň na odberateľa, a to bez toho, aby mu štát mohol namietať, že smernica nie je prebratá.

 O trovách

50      Vláda Spolkovej republiky Nemecko, vláda Francúzskej republiky, Rada a Komisia Európskych spoločenstiev nemajú právo na náhradu trov konania, ktoré im vznikli v súvislosti s pripomienkami, ktoré podali Súdnemu dvoru. Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd.

Z týchto dôvodov Súdny dvor rozhodol o otázke položenej uznesením Finanzgericht Münster z 27. novembra 1980 takto:

Pri neprebratí smernice do vnútroštátneho právneho poriadku sa môže sprostredkovateľ úverov od 1. januára 1979 dovolávať ustanovenia týkajúceho sa oslobodenia od dane z obratu pri sprostredkovávaní úverov stanovené v článku 13 časti B písm. d) bode 1 Šiestej smernice Rady 77/388/EHS zo 17. mája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu – spoločný systém dane z pridanej hodnoty: jednotný základ jej stanovenia, ak sprostredkovateľ nepreniesol túto daň na odberateľa, a to bez toho, aby mu štát mohol namietať, že smernica nie je prebratá.

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 19. januára 1982.

* Jazyk konania: nemčina.