Žaloba podaná 20. decembra 2016 – Európska komisia/Rada Európskej únie

(Vec C-659/16)

(2017/C 038/26)

Jazyk konania: francúzština

Účastníci konania

Žalobkyňa: Európska komisia (v zastúpení: A. Bouquet, E. Paasivirta a Ch. Hermes, splnomocnení zástupcovia)

Žalovaná: Rada Európskej únie

Návrhy žalobkyne

Žalobné dôvody a hlavné tvrdenia

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor zrušil rozhodnutie Rady z 10. októbra 2016 v rozsahu, v akom Rada rozhodla, že návrhy Komisie pre ochranu živých antarktických morských zdrojov, pokiaľ ide o vytvorenie troch chránených morských oblastí vo Weddellovom mori, Rossovom mori a Východnej Antarktíde, a systému osobitných výskumných oblastí, budú predložené alebo podporené v mene Únie a členských štátov namiesto ich predloženia alebo podpory výlučne v mene Únie.

Komisia tvrdí, že v rozsahu, v akom napadnuté rozhodnutie považuje právomoc v predmetnej oblasti za spoločnú, v dôsledku čoho by mal byť dokument na rokovanie prijatý na základe konsenzu a predložený v mene Únie a jej členských štátov, je protiprávne, a to tým, že bráni Komisii predložiť tento dokument výlučne v mene Únie v rozpore s výlučnou právomocou Únie v tejto oblasti (a s právomocou Komisie zastupovať Úniu).

Komisia predkladá dva žalobné dôvody na podporu svojej žaloby o neplatnosť napadnutého rozhodnutia.

V prvom rade Komisia tvrdí, že Rada tým, že prijala napadnutý akt porušila výlučnú právomoc Únie v oblasti zachovania živých morských zdrojov, ako je stanovená v článku 3 ods. 1 bode d) ZFEÚ (prvý žalobný dôvod). Po prvé sa Komisia domnieva, že Rada v napadnutom akte nezohľadnila právny kontext dotknutého opatrenia, a to ani v rámci Dohovoru o zachovaní živých antarktických morských zdrojov, ani v rámci Únie. Po druhé sa Komisia domnieva, že Rada nezohľadnila cieľ a obsah tohto opatrenia.

V druhom rade (subsidiárne) Komisia tvrdí, že aj keby sa opatrenie nepovažovalo za opatrenie na zachovanie morských biologických zdrojov v zmysle článku 3 ods. 1 písm. d) ZFEÚ, prijatím napadnutého aktu Rada v každom prípade porušila výlučnú právomoc Únie, keďže Únia má výlučnú vonkajšiu právomoc v tejto oblasti, pretože zamýšľané pravidlo môže mať vplyv na pravidlá Únie alebo zmeniť ich dosah v zmysle článku 3 ods. 2 ZFEÚ (druhý žalobný dôvod). Po prvé sa Komisia domnieva, že Rada nezohľadnila, že zamýšľané opatrenie môže mať vplyv alebo zmeniť dve nariadenia sekundárneho práva [nariadenie (ES) č. 600/2004 a nariadenie (ES) č. 601/2004]. Po druhé sa Komisia domnieva, že Rada nezohľadnila ovplyvnenie alebo pozmenenie rámcového stanoviska Únie z júna 2014.