23.12.2009   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 318/106

1.1

V posledných pätnástich rokoch bola Afrika predmetom narastajúceho záujmu Číny, ktorá sa stala tretím obchodným a hospodárskym partnerom Afriky vďaka neustálemu zvyšovaniu objemu obchodu a investícií a vďaka partnerstvám uzavretým s prevažnou väčšinou afrických krajín. Aj keď Európa naďalej zostáva hlavným hospodárskym partnerom Afriky, v tomto multipolárnom svete, v ktorom chcú rozvíjajúce sa ekonomiky nastoliť novú rovnováhu, sa jej náskok začína zmenšovať. Keďže Afrika je naďalej susediacim partnerom s podobnými záujmami, zásah iných mocností núti Európu obnoviť partnerské vzťahy s týmto svetadielom.

1.2

EHSV oceňuje návrh Komisie začať dialóg a trojstrannú spoluprácu medzi Európskou úniou, Čínou a Afrikou. Ide o perspektívu, ktorá je viac než kedykoľvek predtým potrebná a nevyhnutná, aj keď je jej úspech dosť neistý a problematický. Predovšetkým treba oceniť jednak pragmatický a pokrokový prístup, jednak význam štyroch navrhovaných konkrétnych oblastí: mieru a bezpečnosti, infraštruktúry, využívania prírodných zdrojov a životného prostredia, poľnohospodárstva a potravinovej bezpečnosti.

1.3

Trojstranná spolupráca však bude mať zmysel iba vtedy, ak bude účinná a vzájomná. Treba sa vážne zamyslieť nad tým, kde je začiatok nepomeru v súčasných vzťahoch: Čína je jedna veľká krajina, ktorá rokuje s jednotlivými africkými krajinami, kým EÚ má často ťažkosti vystupovať vo vzťahoch s týmto svetadielom jednotne. Aj keď má čínska prítomnosť v Afrike niektoré tienisté stránky, mnohé africké vlády majú tendenciu uprednostňovať partnerstvo s Pekingom, ktorý ako sa zdá ochotnejšie odpovedá na ich požiadavky bez toho, aby si kládol podmienky a spôsoboval byrokratické prieťahy.

1.4

V záujme účinnej spolupráce je predovšetkým nevyhnutné overiť skutočný záujem všetkých zainteresovaných strán o navrhovanú stratégiu a ich konkrétne zapojenie do trojstranného dialógu. Komisia a Rada preto musia podniknúť všetky kroky potrebné na získanie primeraných odpovedí na predložené návrhy.

Okrem toho je potrebné, aby

1.5

Zamerať sa na udržateľný miestny rast ako cieľ znamená zabezpečiť, aby sa

1.6

Rovnocenný dialóg a rovnocenná spolupráca musí okrem iného všetkým stranám zaručiť možnosť zahrnúť do programu rokovania aj kontroverznejšie otázky alebo otázky, na ktoré sú rozličné názory alebo ktoré vyvolávajú rôzne obavy. Na základe toho, čo je už obsiahnuté v rozhodnutí Rady Európskej únie, by začlenenie kľúčových otázok, ako je demokratická verejná správa, ľudské práva a úlohy občianskej spoločnosti, ktoré oznámenie v súčasnosti neobsahuje, do navrhovaného postupu bolo viac v súlade jednak s lisabonskou stratégiou z roku 2007, jednak v súlade s dohodou z Cotonou z roku 2000, ktorá upravuje vzťahy medzi EÚ a krajinami Afriky, karibskej a tichomorskej oblasti.

1.7

EHSV sa domnieva, že je mimoriadne dôležité zdôrazniť kľúčový význam, ktorý má zapojenie všetkých neštátnych subjektov do trojstranných rokovaní, predovšetkým súkromného sektoru, odborových organizácií a organizácií zastupujúcich práva poľnohospodárov, žien, spotrebiteľov atď. Úloha týchto subjektov v posledných rokoch významne vzrástla, a to aj v dôsledku úspechu dohôd z Lomé a Cotonou. Toto účinné zapojenie rozličných sociálno-ekonomických subjektov do vzťahov medzi EÚ a Afrikou sa teda nesmie ani znevýhodňovať ani ohrozovať, ale naopak sa má zodpovedajúcim spôsobom zhodnocovať. EHSV preto vyzýva komisiu, aby tento doplňujúci bod začlenila do svojho návrhu.

1.8

Vzhľadom na mnohostrannosť záujmov Európy a rastúci záujem USA o Afriku by sa trojstranná spolupráca medzi EÚ, Čínou a Afrikou mohla rozšíriť aj na USA, aby sa dosiahlo dokonalejšie, účinnejšie a rovnocennejšie partnerstvo, ktoré by v spomínaných oblastiach fungovalo bez problémov, ale mohlo by sa prípadne rozšíriť aj na spoluprácu v iných oblastiach.

2.1

Afrika sa veľmi rýchlo mení. Napriek tomu, že tento svetadiel tvorí zatiaľ iba 2 % HDP a menej ako 1 % svetovej priemyselnej výroby, po desaťročiach geopolitickej a hospodárskej marginalizácie sa opäť stáva súčasťou globalizačných tokov. Európska únia zostáva najväčším obchodným partnerom Afriky, ale stále viac sa o ňu zaujímajú rozvíjajúce sa krajiny ochotné poskytnúť financie: hlavne Čína, India, Japonsko, Južná Kórea a veľké krajiny Latinskej Ameriky a krajiny Perzského zálivu. V posledných rokoch Afrike opäť venujú pozornosť aj Spojené štáty americké, ktoré majú predovšetkým záujem zabezpečiť si spoľahlivé energetické dodávky a brániť sa proti hrozbe terorizmu. Aj keď 40 % jej obyvateľov naďalej žije pod hranicou chudoby, vníma sa Afrika stále menej ako „beznádejný svetadiel“ a stále viac ako „nové pohraničie“, ktoré ponúka príležitosti na rozvoj a obchodovanie.

2.2

Počas uplynulého desaťročia zaznamenal africký svetadiel značné politické novinky: vznik Africkej únie so spustením jej strategického plánu na roky 2004 až 2009 a zavedením nových opatrení na riešenie konfliktov, upevnenie regionálnych hospodárskych spoločenstiev, programy hospodárskeho rozvoja (NEPAD – Nové partnerstvo za rozvoj Afriky) a správy a riadenia (Africký mechanizmus vzájomného hodnotenia).

2.3

Ako viackrát zdôraznil člen Komisie Louis Michel (1), všetky tieto zmeny umožnili, aby sa oživená medzinárodná pozornosť venovaná Afrike sústredila na tri hlavné smery: hospodárske záujmy, bezpečnostné záujmy a nové mocenské a geostrategické záujmy.

2.4

Z hospodárskeho hľadiska sa okrem konkurencie pri prístupe k prírodným zdrojom Afriky, počnúc zdrojmi energie, a pri ich kontrole takisto venovala pozornosť ešte stále veľkému potenciálu afrického vnútorného trhu, ktorého priemerný rast predstavoval v posledných rokoch 6 % a ktorý sa vyznačoval nízkou infláciou a vynikajúcim procesom neustáleho znižovania dlhu verejných financií.

2.5

V obidvoch oblastiach prejavila Čína veľkú odhodlanosť a schopnosť poskytovať dlhodobé štrukturálne investície (2), čím sa menia historické vzťahy nadviazané s africkými krajinami v päťdesiatych rokoch 20. storočia. Aj keď Čína naďalej zdôrazňovala spoluprácu medzi južnými rozvojovými krajinami, venovala od polovice deväťdesiatych rokov 20. storočia hlavnú pozornosť hospodárskym príležitostiam v Afrike a nadviazala priateľské vzťahy takmer zo všetkými africkými krajinami Nový čínsky prístup zahŕňajúci celý svetadiel sa potvrdil tým, že zo strany Pekingu bolo zriadené Fórum čínsko-africkej spolupráce (FOCAC) (3), ktorého summity sa konajú každé 3 roky (v roku 2000 v Pekingu, 2003 v Addis Abebe, 2006 v Pekingu a summit plánovaný na december 2009 v egyptskom Šarm aš-Šajchu) a udávajú rytmus a neustály rozvoj vzťahov medzi Čínou a africkými krajinami. Obnovená čínska stratégia vo vzťahu k tomuto svetadielu dostala v januári 2006 svoju formálnu podobu zverejnením bielej knihy o politike Číny v Afrike (4).

2.6

Podstatná zmena situácie oproti predchádzajúcim desaťročiam prinútila aj Európsku úniu preskúmať svoju vlastnú politiku voči Afrike. Tento proces vyústil v decembri 2007 v Lisabone do prijatia novej spoločnej stratégie vzťahov EÚ a Afriky, ku ktorej sa výbor vyjadril v obsiahlom a štruktúrovanom stanovisku (5).

2.7

Zatiaľ čo Čína a Európa opäť objavujú záujem o Afriku a možnosti investovať v Afrike, spôsob, akým tieto významné mocnosti budú v budúcnosti definovať smerovanie vzájomného postupu vzbudzuje otázky a očakávania, ako z dôvodu očividnej budúcej konkurencie, tak aj kvôli potenciálnym oblastiam spolupráce. Treba totiž brať do úvahy, že zatiaľ čo v absolútnych číslach je EÚ najväčším a Čína tretím najväčším obchodným partnerom Afriky a zahraničným investorom na tomto svetadiele, tak v posledných desiatich rokoch relatívny objem obchodu medzi Európou a Afrikou poklesol, kým medzi Čínou a Afrikou sa naopak ohromne zvýšil (6).

2.8

Európska komisia sa ujala stále intenzívnejšej politickej diskusie o význame Číny v Afrike, a na podnet uznesenia na túto tému prijatého Európskym parlamentom v apríli 2008 (7) začala v posledných dvoch rokoch so štruktúrovanou analýzou podporenou významnými rozsiahlymi konzultáciami (8), aby pochopila dosah prebiehajúcich procesov a určila možné smerovanie trojstranných rozhovorov medzi EÚ, Čínou a Afrikou.

3.1

V oznámení sa navrhuje hľadať najvhodnejší spôsob uľahčenia dialógu a paritnej spolupráce medzi Afrikou, Čínou a EÚ. Hlavným cieľom Komisie je preto podporovať vzájomné porozumenie a umožniť prijatie spoločných a koordinovaných akcií v strategických oblastiach podľa priorít určených predovšetkým africkými inštitúciami.

3.2

Oznámenie je založené na pragmatickom a progresívnom poňatí, ktoré sa zameriava hlavne na vyhliadky konkrétnej koordinácie v oblastiach považovaných za kľúčové, pokiaľ ide o podporu stability a rozvoja Afriky. Ide o tieto oblasti:

3.3

V súlade so zámerom Komisie treba rozvíjať dialóg a konzultácie na všetkých úrovniach (národnej, regionálnej, kontinentálnej a v dvojstranných vzťahoch EÚ a Číny) s cieľom prehlbovať vzájomné porozumenie medzi politikmi všetkých troch strán v príslušných politických oblastiach a prístupoch, čo umožní rozvoj konkrétnych príležitostí spolupráce. Tento proces zároveň poslúži pri zvyšovaní účinnosti pomoci v súlade s parížskou deklaráciou z marca 2005 a so závermi zo seminára, ktorý sa konal v septembri 2008 v Akre.

3.4

Rada Európskej únie prijala a schválila zásadné odporúčania uvedené v oznámení, pričom vyhlásila, že trojstranný dialóg prispeje „k podpore úsilia, ktoré vyvinula Afrika a medzinárodné spoločenstvo v záujme demokratizácie, politickej a ekonomickej integrácie, dobrej správy vecí verejných a dodržiavania ľudských práv“ (9) a odporučila podrobnejšie preskúmanie návrhov konkrétnych opatrení.

3.5

EHSV však so znepokojením a sklamaním konštatuje, že Čína ani Africká únia doteraz nezaujali žiadny oficiálny postoj k trojstranným rozhovorom navrhovaným Európskou úniou. Spolupráca s Afrikou nebola na programe rokovania posledného summitu EÚ a Číny napriek tomu, že Komisia to v predmetnom oznámení navrhovala (10). V súčasnosti teda nejestvujú žiadne hmatateľné dôkazy o ochote Číny a Africkej únie prijať návrh EÚ.

4.1

Oznámenie obsahuje rozličné cenné a kladné prvky, konkrétne

4.2

Hlavne pokiaľ ide o druhý bod, je nepochybné, že stanovené štyri oblasti sú kľúčové nielen pre rozvoj afrického svetadielu, ale aj pre vytvorenie dvojstranných vzťahov medzi Čínou a Afrikou i Európou a Afrikou, aj keď na inom základe.

4.3

Opätovné prepuknutie niektorých konfliktov a krehkosť prebiehajúcich mierových procesov, pre ktoré je spoločné nebezpečenstvo vzniku nových foriem integralizmu a/alebo oblastí, v ktorých sa treba obávať zahniezdenia terorizmu, si naliehavo vyžadujú spoluprácu v oblasti zachovania a podpory mieru a bezpečnosti. Osobitnú pozornosť treba venovať podpore africkej štruktúry mieru a bezpečnosti a operácií Africkej únie na zachovanie mieru, a to formou vytvárania kapacít, vzdelávania a logistickej a/alebo ekonomickej podpory.

4.4

Spolupráca pri udržiavaní a šírení mieru a bezpečnosti by preto mala predpokladať aj konkrétne rozhovory o pravidlách upravujúcich dodávky zbraní a obchodovanie s nimi, hlavne pokiaľ ide o vlády alebo ozbrojené neštátne skupiny zapojené do prebiehajúcich konfliktov a/alebo závažne porušujúce ľudské práva (11), a zahrnúť tak aj do trojstranných vzťahov medzi Čínou, Európou a Afrikou tiež túto tému, o ktorej sa začalo diskutovať už na pôde OSN.

4.5

Opätovný dôraz na investície do infraštruktúry, na ktoré sa v rámci európskej spolupráce dlho zabúdalo, ale ktoré sú naopak nosným prvkom čínskeho postoja voči Afrike, je strategicky významný z dvoch dôvodov. V prvom rade je primeraná infraštruktúra nevyhnutná jednak na zabezpečenie prístupu k surovinám i produktom uvádzaným na africký trh a na ich dopravu, a jednak na zabezpečenie tých foriem konkrétnej a účinnej regionálnej integrácie, ktoré sú zásadné pre sociálny a hospodársky rozvoj Afriky. Zlepšenie jestvujúcej alebo vytvorenie novej infraštruktúry je okrem toho pre mnohé africké vlády jasnou prioritou a nemožno ho podriaďovať iba miestnym možnostiam financovania a finančnej udržateľnosti (12).

4.6

Dôležitosť ekologickej udržateľnosti a spravovania prírodných zdrojov je zjavná, a to nielen z medzinárodného hľadiska v súvislosti s klimatickými zmenami, ale aj kvôli všetkým aspektom súvisiacim s využiteľnosťou a podmienkami prepravy a skutočného využitia prírodných zdrojov svetadielu, hlavne jeho rúd a energetických zdrojov.

4.7

V posledných rokoch sa diskusia sústredila hlavne na stav životného prostredia a prácu na stavbách riadených alebo spojených s čínskymi podnikmi, ktoré vyvíjajú svoju činnosť v Afrike, ako obsiahlo zdokumentovala štúdia zoskupenia African Labour Research Network (13). Nesmie sa však zabúdať na to, že to isté platí aj pre mnohé európske, či nadnárodné podniky. Problematika dodržiavania medzinárodných noriem i transparentnosti (14) pri uzatváraní a plnení zmlúv podpísaných s africkými vládami sa rovnakou mierou týka Číny, Európy aj Afriky, a preto by mala byť súčasťou trojstranných rozhovorov o udržateľnom hospodárení s prírodnými zdrojmi a spravovaní životného prostredia, ako aj o podpore afrických infraštruktúr.

4.8

Uznávanie kľúčovej úlohy poľnohospodárstva a potravinovej bezpečnosti sa opäť zaradilo medzi priority najväčších darcov aj do spoločnej stratégie pre africký svetadiel. Je však potrebné, aby táto pozornosť čo najskôr vyústila do konkrétnych krokov, ktoré budú dlhodobo podporované a budú sa týkať rozvoja vidieka ako celku, čo zabezpečí plnú účasť obyvateľov vidieka, zapojenie organizácií poľnohospodárov a zachovanie ich prístupu k miestnym zdrojom a hospodárenia s týmito zdrojmi.

4.9

Z tohto hľadiska je vhodné pamätať na nedávny poplach vyhlásený na summite organizácií poľnohospodárov z piatich afrických regiónov, ktorý v Ríme usporiadala organizácia Coldiretti a ktorý súvisí s prudkým nárastom nákupu poľnohospodárskej pôdy v Afrike a ďalších rozvojových krajinách krajinami ako je Južná Kórea, Čína, Spojené arabské emiráty a Japonsko na zabezpečenie dodávok potravín a zdrojov na produkciu biopalív (15).

4.10

Spolupráca v oblasti potravinovej bezpečnosti by sa mohla využiť aj na začatie rozhovorov o ďalších významných otázkach, ako je dodržiavanie rozvojových cieľov tisícročia, ochrana najzraniteľnejších skupín a ochrana zdravia. V oblasti ochrany zdravia by bolo treba venovať osobitnú pozornosť určeniu spoločných stratégií boja proti trom veľkým pandémiám (16): malárii, HIV/AIDS a tuberkulóze, ktorý je už predmetom medzinárodnej spolupráce na multilaterálnych fórach.

4.11

Pokiaľ ide o úlohu afrických inštitúcií v procese trojstranných rozhovorov, je ústredné postavenie Africkej únie medzi regionálnymi hospodárskymi organizáciami a jednotlivými štátmi jednoducho nedoceniteľné. Tak ako myšlienka poveriť komisiu Africkej únie v Addis Abebe úlohou sprostredkovateľa pri pravidelných trojstranných konzultáciách, rovnako dôležité je prizvanie trojky Africkej únie ku každoročným rozhovorom medzi EÚ a Čínou. Toto smerovanie je v súlade s nevyhnutnosťou, ktorú EHSV zdôraznil už vo svojom stanovisku na tému Stratégia vzťahov EÚ – Afrika (17) a ktorou je zabezpečiť prevzatie konkrétnej zodpovednosti zo strany afrických inštitúcií tak, aby sa posilnila ich suverenita a legitimita a aby sa vytvorili skutočne vyvážené partnerstvá. Treba však preveriť, či Africká únia tieto priority schválila a považuje za svoje, a zabezpečiť, aby sa čo najskôr pretvorili do konkrétnych plánov činnosti.

4.12

Snaha o trojstranné rozhovory medzi EÚ, Čínou a Afrikou je oveľa dôležitejšia, ak sa vezmú do úvahy veľké sympatie, ktoré Peking budí na africkom kontinente. V očiach mnohých afrických vlád sa Čína javí ako vzorový príklad, ktorý treba nasledovať, pretože sa dokázala vymaniť z chudoby, zvíťaziť nad chorobami a stať sa popredným aktérom na medzinárodnej scéne za obdobie jedinej generácie. Boj Číny proti chudobe prebiehal predovšetkým vo vidieckych oblastiach a bol zameraný na zvýšenie produktivity v poľnohospodárstve, čo je stratégia, ktorá by mohla poslúžiť aj záujmom afrických krajín (18). Príťažlivosť Číny však vzrástla aj vďaka tomu, že Čína nemá koloniálnu minulosť, stále sa považuje za rozvojovú krajinu a odmieta logiku vzťahu darca – príjemca, ktorá je historicky typickejšia skôr pre krajiny OECD. Tieto vlastnosti spolu s rozsiahlou dostupnosťou prostriedkov na investovanie alebo pôžičky partnerským africkým vládam dávajú Pekingu očividnú výhodu v jej vzťahoch s Afrikou.

5.1

Zároveň však vzťahy medzi Čínou a Afrikou majú aj problémové body, ktoré v externých pozorovateľoch vzbudzujú obavy a o ktorých by sa malo diskutovať v rámci procesu trojstrannej spolupráce navrhovanej Komisiou.

5.2

Rastúca prítomnosť Číny v Afrike má aj tienisté stránky, počnúc návratom ústredného postavenia miestnych vlád a mestskej elity a následným znepokojujúcim vytláčaním afrického súkromného sektora, ohrozením skromných sociálnych výdobytkov dosiahnutých africkými odbormi a výrazným zhoršením pracovných podmienok miestnych pracovných síl. Skutočne rovnocenný partnerský vzťah by mal všetkým trom stranám – EÚ, Číne a Afrike – zaručiť možnosť zahrnúť do programu rokovania aj kontroverznejšie otázky alebo otázky, na ktoré sú rozličné názory alebo ktoré vyvolávajú rôzne obavy.

5.3

Pri porovnaní štyroch oblastí spolupráce, ktoré Komisia navrhuje, s ôsmimi vytýčenými prioritnými bodmi akčného plánu stratégie EÚ – Afrika slávnostne začatej v Lisabone (19) môžeme konštatovať, že oznámenie neobsahuje dôležité témy, ako je demokratická správa, ľudské práva alebo dôstojná práca. Podľa EÚ by začlenenie týchto bodov, ako aj otázky úlohy občianskej spoločnosti, do trojstranných rozhovorov bolo viac v súlade ako s Lisabonskou stratégiou, tak aj s dohodou z Cotonou z roku 2000 (20), ktorá upravuje vzťahy medzi EÚ a krajinami Afriky, karibskej a tichomorskej oblasti.

5.4

Stratégie EÚ a Číny týkajúce sa iniciatívy v Afrike sú rôzne. Zatiaľ čo EÚ poskytuje veľkú časť svojej pomoci formou darov, pričom si však kladie stále viac politických podmienok (dodržiavanie demokratických zásad, ľudských práv, dohôd MOP, boj proti korupcii, zdokonaľovanie zásad riadnej správy vecí verejných a zapojenie občianskej spoločnosti) s cieľom zmenšiť chudobu, Čína zvyčajne poskytuje pôžičky, ktoré sú z veľkej časti určené na vybudovanie infraštruktúry a zabezpečené dlhodobými zmluvami o využívaní prírodných zdrojov s miernejšími podmienkami. Čínske pôžičky sú okrem toho podmienené účasťou čínskych podnikov, nákupom čínskeho tovaru a niekedy aj využitím čínskych pracovníkov formou viazanej pomoci, ktorú však krajiny OECD už väčšinou nevyužívajú. Pravidlá krajín OECD na zadávanie verejných zákaziek často uprednostňujú spoločnosti z rozvíjajúcich sa hospodárstiev na čele s Čínou.

5.5

Čínsky prístup sa africkej vládnucej triede všeobecne javí vhodnejší, pretože si nekladie podmienky a nebrzdí ho byrokratická záťaž ako v prípade Európy. Skrýva však dvojaké nebezpečenstvo: vytvára vysoké opätovné zadlženie, ktorého dlhodobé následky by mohli byť neudržateľné a zvyšuje závislosť hospodárstiev jednotlivých krajín od jednotvárnej produkcie a jej vývozu, čo je spojené s kolísaním cien na medzinárodných trhoch.

5.6

Aj keď Európa naďalej zostáva hlavným hospodárskym a obchodným partnerom Afriky, bojuje s problémom vystupovať jednotne a vytvárať a uplatňovať skutočne zosúladenú celkovú politiku, či už ide o rozvojovú, obchodnú, zahraničnú alebo bezpečnostnú politiku. Aj pretrváva množstvo obmedzení pri koordinácii činnosti rozličných členských štátov, čím stráca svoj vplyv a účinnosť.

6.1

Okrem spomínaných podmienok, ktoré si EÚ vo svojich vzťahoch s Afrikou kladie, jestvujú ďalšie prvky, ktoré sú príznačné pre rozdielny prístup Európy a Číny a na ktoré rozličné africké vlády neustále upozorňujú:

6.2

Súčasná medzinárodná hospodárska a finančná kríza si vyžaduje začať s úvahami o jej možných vplyvoch na Afriku (22).

Účinky celosvetovej recesie, zníženie vývozu, ochranné uzavretie mnohých trhov a pokles cien početných surovín vytvárajú znepokojujúci scenár, ktorý by mohol vážne ohroziť nielen ciele dosiahnuté v uplynulých desiatich rokoch, ako napríklad zníženie verejného dlhu a schodku verejných rozpočtov, zvýšenie investícií do infraštruktúry a hospodárska súťaž o tieto investície, či konsolidácia daňovej sústavy, ale aj úsilie o diverzifikáciu výrobných štruktúr v jednotlivých štátoch.

6.3

Vzhľadom na krízu Čína nedávno potvrdila a zintenzívnila vlastné úsilie tak v oblasti pomoci a pôžičiek, ako aj v oblasti investícií (23). EÚ sa snaží splniť si svoje záväzky, avšak niektoré členské štáty už v roku 2009 radikálne obmedzili zdroje a dvojstranné finančné záväzky a v roku 2010 ich pravdepodobne obmedzia rovnako alebo ešte viac. Ako však vyplynulo zo všetkých nedávnych stretnutí, sú naopak potrebné nové zdroje.

6.4

Vo vzťahoch medzi Európou a Afrikou i Čínou a Afrikou nadobúdajú stále väčší význam migračné toky, hlavne pokiaľ ide o migráciu čínskych občanov do afrických krajín, o ktorých sa zatiaľ vie len málo. Začatie úvah o odlišnostiach a význame týchto tokov a o ich prípadných súvislostiach by mohlo pomôcť uvedomiť si dosah, ktorý môžu mať na rozvoj Afriky.

6.5

Nakoniec EHSV považuje za základnú komplexnú otázku zapojenia občianskej spoločnosti, čo je téma, ktorá je kľúčová nielen pre Európu (24), ale ktorá sa stala takisto významným prvkom a neoddeliteľnou súčasťou všetkých partnerských vzťahov s Afrikou, predovšetkým po dohode z Cotonou. Tento aspekt sa v súčasnosti nezdá byť dôležitým ani vo vzťahoch medzi Čínou a Afrikou, ani v dvojstranných vzťahoch medzi Čínou a jednotlivými krajinami.

Široké a štruktúrované zapojenie všetkých neštátnych subjektov, konkrétne podnikov, odborov a organizácií zastupujúcich práva poľnohospodárov, žien a spotrebiteľov je možné uskutočniť v štyroch oblastiach určených Komisiou. Ich úloha v africkej spoločnosti, v hospodárskom rozvoji a v politických vzťahoch, ktorá je uznávaná a posilňovaná práve s ohľadom na úspech procesu začatého na základe dohôd z Lomé a Cotonou, by však mohla stratiť svoj význam a zažiť opätovnú marginalizáciu, pokiaľ dvojstranné alebo trojstranné rozhovory budú prebiehať iba na medzivládnej úrovni, aj keď ide o úlohu, ktorá by sa mala považovať za významný tromf, ktoré treba zveľaďovať a využívať.

6.6

EHSV s obavami pozoruje, že oznámenie sa vôbec nezaoberá otázkou, ani konkrétnou možnosťou zapojenia sociálnych partnerov, ani v širšom zmysle zapojenia neštátnych subjektov do navrhovaného procesu.