–

M. Schrems, v zastúpení W. Proksch a H. Hofmann, Rechtsanwälte,

–

Facebook Ireland Limited, v zastúpení: N. Pitkowitz, M. Foerster, a K. Struckmann, Rechtsanwälte,

–

rakúska vláda, v zastúpení: G. Eberhard a G. Kunnert, splnomocnení zástupcovia,

–

nemecká vláda, v zastúpení: T. Henze, R. Kanitz a M. Hellmann, splnomocnení zástupcovia,

–

portugalská vláda, v zastúpení: M. Figueiredo, L. Inez Fernandes a S. Duarte Afonso, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: M. Wilderspin a M. Heller, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 15 a 16 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 12, 2001, s. 1; Mim. vyd. 19/004, s. 42).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi pánom Maximilianom Schremsom, s bydliskom v Rakúsku a spoločnosťou Facebook Ireland Limited so sídlom v Írsku, ktorý sa týka návrhov na určenie, skončenie konania, poskytnutie informácií, predloženie účtovníctva, ako aj na zaplatenie sumy 4000 eur, pokiaľ ide o súkromné facebookové účty tak pána Schremsa, ako aj siedmich ďalších osôb, ktoré mu postúpili svoje nároky súvisiace s týmito účtami.

3

Podľa odôvodnení 8, 11 a 13 nariadenia č. 44/2001:

…

…

4

Článok 2 uvedeného nariadenia stanovuje:

„1.   Ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu.

2.   Na osoby, ktoré nie sú štátnymi občanmi členského štátu, na území ktorého majú bydlisko, sa vzťahujú normy právomoci použiteľné na štátnych občanov tohto štátu.“

5

Oddiel 4 kapitoly II nariadenia č. 44/2001, nazvaný „Právomoc vo veciach spotrebiteľských zmlúv“, obsahuje články 15 až 17.

6

Článok 15 tohto nariadenia stanovuje:

„1.   Vo veciach týkajúcich sa zmluvy uzavretej spotrebiteľom na účely, ktoré nie je možné považovať za súčasť jeho podnikania alebo povolania, sa právomoc určí podľa tohto oddielu, pričom nie sú dotknuté ustanovenia článku 4 a článku 5 bod 5, ak ide

2.   Ak spotrebiteľ uzatvorí zmluvu s účastníkom, ktorý nemá bydlisko v členskom štáte, ale má pobočku, zastúpenie alebo inú organizačnú zložku v jednom z členských štátov, tento účastník sa na účely sporov vyplývajúcich z činnosti tejto pobočky, zastúpenia alebo inej prevádzky považuje za účastníka s bydliskom v tomto štáte.

3.   Tento oddiel sa neuplatní na prepravné zmluvy s výnimkou tých, ktorých predmetom je zabezpečenie dopravy a ubytovania za jednu cenu.“

7

Článok 16 uvedeného nariadenia stanovuje:

„1.   Spotrebiteľ môže žalovať druhého účastníka zmluvy buď na súdoch členského štátu, v ktorom má tento účastník bydlisko, alebo na súdoch podľa miesta bydliska spotrebiteľa.

2.   Druhý účastník zmluvy môže žalovať spotrebiteľa len na súdoch členského štátu, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko.

3.   Tento článok nemá vplyv na právo uplatniť vzájomný nárok na súde, na ktorom sa koná podľa tohto oddielu o pôvodnom nároku.“

8

Článok 17 toho istého nariadenia stanovuje:

„Od ustanovení tohto oddielu sa možno odchýliť len dohodou:

9

Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. EÚ L 351, 2012, s. 1) zrušilo nariadenie č. 44/2001. V súlade s článkom 66 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 sa toto nariadenie uplatní len na konania začaté od 10. januára 2015.

10

Pán Schrems je od roku 2008 používateľom sociálnej siete Facebook. Najprv využíval túto sociálnu sieť výlučne na súkromné účely pod pseudonymom. Od roku 2010 používa jeden facebookový účet iba na svoje súkromné účely, ako je výmena fotografií, chatovanie a zdieľanie príspevkov s približne 250 priateľmi. Svoje meno pritom píše v cyrilike, aby ho nebolo možné vyhľadať. Okrem toho od roku 2011 používa Facebook aj prostredníctvom ním registrovanej a skoncipovanej facebookovej stránky, aby informoval používateľov o svojom postupe proti spoločnosti Facebook Ireland, o svojich prednáškach, účastiach na panelových diskusiách a svojich vystúpeniach v médiách, ako aj na účely vyhlasovania verejných zbierok a propagáciu svojich kníh.

11

Od augusta 2011 pán Schrems podal proti spoločnosti Facebook Ireland 23 sťažností na írsku komisiu na ochranu osobných údajov, z ktorých jedna viedla k návrhu na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom (rozsudok zo 6. októbra 2015, Schrems, C‑362/14, EU:C:2015:650).

12

V súvislosti s jeho činnosťou proti údajným porušeniam ochrany údajov vydal pán Schrems dve knihy, prednášal – čiastočne aj za odplatu – najmä u komerčných usporiadateľov, registroval množstvo internetových stránok, ako sú blogy, online petície, crowdfundingové stránky zamerané na právne kroky proti žalovanej vo veci samej. Okrem toho založil združenie, ktorého cieľom je uplatňovanie základného práva na ochranu údajov, získal rôzne ocenenia a nechal si postúpiť nároky od 25000 ľudí z celého sveta, aby ich uplatnil v prejednávanom konaní.

13

Združenie založené pánom Schremsom, ktoré má za cieľ dodržiavanie ochrany údajov, je nezisková organizácia a jeho účelom je aktívne uplatňovanie základného práva na ochranu údajov, výkon potrebných sprievodných informačných a mediálnych činností, ako aj politická agitácia. Jeho cieľom je finančne podporovať pilotné prípady vedené vo verejnom záujme proti spoločnostiam, ktoré toto základné právo potenciálne ohrozujú. Majú sa tiež financovať nevyhnutné náklady a na tieto účely sa majú zbierať, spravovať a vyplácať finančné príspevky.

14

Pán Schrems v podstate tvrdí, že žalovaná sa dopustila mnohých porušení ustanovení o ochrane údajov, najmä Datenschutzgesetz 2000 (rakúsky zákon o ochrane osobných údajov z roku 2000), Data protection Act 1988 (írsky zákon o ochrane údajov z roku 1988), alebo smernice Európskeho parlamentu a Rady 95/46/ES z 24. októbra 1995 o ochrane fyzických osôb pri spracovaní osobných údajov a voľnom pohybe týchto údajov (Ú. v. ES L 281, 1995, s. 31; Mim. vyd. 13/015, s. 355).

15

Pán Schrems podal na Landesgericht für Zivilrechtssachen Wien (Krajský súd pre občianskoprávne spory Viedeň, Rakúsko) rozsiahle žaloby, ktorými sa domáhal po prvé určenia, že žalovaná vo veci samej má len postavenie poskytovateľa služieb a riadi sa poskytnutými inštrukciami, alebo že má postavenie zadávateľa inštrukcií, pokiaľ ide o ich spracovanie na jej vlastné účely, ako aj určenia, že zmluvné ustanovenia týkajúce sa podmienok používania sú neplatné, po druhé toho, aby sa zdržala používania jeho údajov na vlastné účely, resp. na účely tretích osôb, po tretie toho, aby poskytla informácie o používaní jeho údajov a po štvrté toho, aby predložila účtovníctvo a poskytla plnenia týkajúce sa zmeny zmluvných podmienok, náhrady škody a bezdôvodného obohatenia.

16

Pán Schrems tvrdí, že na tento účel sa opiera tak o svoje vlastné nároky, ako aj o nároky siedmich ďalších zmluvných partnerov žalovanej vo veci samej, ktorí sú tiež spotrebiteľmi a majú svoje bydlisko v Rakúsku, Nemecku a Indii, ktoré mu boli postúpené na účely jeho žaloby proti spoločnosti Facebook Ireland.

17

Podľa pána Schremsa má tento súd medzinárodnú právomoc ako súd vo veciach spotrebiteľských zmlúv podľa článku 16 ods. 1 nariadenia č. 44/2001.

18

Facebook Ireland podala okrem iného námietku neexistencie medzinárodnej právomoci.

19

Landesgericht für Zivilrechtssachen Wien (Krajský súd pre občianskoprávne spory Viedeň) zamietol žalobu pán Schremsa z dôvodu, že keďže Facebook používa aj na účely svojho podnikania alebo povolania, nemôže sa odvolávať na právomoc súdu vo veciach spotrebiteľských zmlúv. Podľa tohto súdu súdna právomoc vzťahujúca sa osobne na postupcu neprechádza na postupníka.

20

Pán Schrems sa proti uzneseniu prvostupňového súdu odvolal na Oberlandesgericht Wien (Vyšší krajinský súd Viedeň, Rakúsko). Ten čiastočne zmenil toto uznesenie. Vyhovel žalobným návrhom, ktoré sa týkali zmluvy osobne uzavretej medzi žalobcom vo veci samej a žalovanou vo veci samej. Zamietol však žalobu v rozsahu, v akom sa týkala postúpených nárokov, pretože právomoc súdu vo veciach spotrebiteľských zmlúv je vyhradená žalobcovi vo veci samej, ktorý uplatňuje svoje vlastné nároky. V dôsledku toho sa pán Schrems nemôže úspešne odvolávať na druhú časť článku 16 ods. 1 nariadenia č. 44/2001, keď žiada o uplatnenie postúpených nárokov. Vo zvyšnej časti však tento súd odmietol procesné námietky, ktoré predložila Facebook Ireland.

21

Obaja účastníci konania podali proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok Revision na Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd, Rakúsko).

22

Tento súd uviedol, že ak bol žalobca vo veci samej označený ako „spotrebiteľ“, konanie muselo byť začaté vo Viedni. Rovnako to platí aj pre konania vo veci nárokov spotrebiteľov s bydliskom vo Viedni. Pre žalovanú vo veci samej by to nepredstavovalo ďalšiu podstatnú záťaž, ak by sa v dôsledku tohto konania musela brániť aj voči ďalším postúpeným nárokom.

23

Vnútroštátny súd však uvádza, že so zreteľom na doterajšiu judikatúry Súdneho dvora nemožno s dostatočnou istotou odpovedať na otázku, do akej miery sa môže spotrebiteľ, ktorý si nechá postúpiť nároky iných spotrebiteľov na účely ich spoločného uplatnenia, odvolávať na právomoc súdu vo veciach spotrebiteľských zmlúv.

24

Za týchto okolností Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

25

Vnútroštátny súd sa svojou prvou otázkou v podstate pýta, či sa má článok 15 nariadenia č. 44/2001 vykladať v tom zmysle, že používateľ súkromného facebookového účtu nestráca postavenie „spotrebiteľa“ v zmysle tohto článku, keď vydáva knihy, prednáša, prevádzkuje internetové stránky, zbiera finančné príspevky a nechá si postúpiť nároky viacerých spotrebiteľov na účely ich uplatnenia na súde.

26

Na úvod treba pripomenúť, že keďže nariadenie č. 44/2001 nahrádza dohovor z 27. septembra 1968 o právomoci a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 299, 1972, s. 32), zmenený nasledujúcimi dohovormi o pristúpení nových členských štátov k tomuto dohovoru, výklad ustanovení tohto dohovoru podaný Súdnym dvorom platí takisto pre ustanovenia uvedeného nariadenia, pokiaľ je možné považovať ustanovenia týchto právnych predpisov za „rovnocenné“ (pozri rozsudok z 28. januára 2015, Kolassa, C‑375/13, EU:C:2015:37, bod 21 a citovanú judikatúru), ako je tomu aj v tomto prípade.

27

V systéme nariadenia č. 44/2001 právomoc súdu členského štátu, na ktorého území má žalovaný svoje bydlisko, predstavuje všeobecné pravidlo uvedené v článku 2 ods. 1 tohto nariadenia. Len formou výnimky z tohto pravidla sú na základe tohto ustanovenia taxatívne stanovené prípady, v ktorých žalovaný môže alebo podľa okolností musí byť žalovaný na súde iného členského štátu. V dôsledku toho sa pravidlá odchyľujúce sa od tejto všeobecnej zásady majú vykladať reštriktívne v tom zmysle, že nemôžu viesť k výkladu, ktorý by presahoval rámec prípadov výslovne stanovených uvedeným nariadením (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. januára 2005, Gruber, C‑464/01, EU:C:2005:32, bod 32).

28

Ak sa pojmy používané v nariadení č. 44/2001, a najmä tie, ktoré sú používané v jeho článku 15 ods. 1, majú vykladať samostatne, predovšetkým s prihliadnutím na systematiku a ciele uvedeného nariadenia v záujme zaistenia jednotného uplatnenia tohto nariadenia vo všetkých členských štátoch (rozsudok z 28. januára 2015, Kolassa, C‑375/13, EU:C:2015:37, bod 22 a citovaná judikatúra), na zabezpečenie dodržania cieľov sledovaných normotvorcom Únie v oblasti spotrebiteľských zmlúv, ako aj vnútorného súladu práva Únie treba zohľadniť aj pojem „spotrebiteľ“ obsiahnutý v iných právnych predpisoch práva Únie (rozsudok z 5. decembra 2013, Vapenik, C‑508/12, EU:C:2013:790, bod 25).

29

Súdny dvor v tejto súvislosti spresnil, že pojem „spotrebiteľ“ v zmysle článkov 15 a 16 nariadenia č. 44/2001 treba vykladať reštriktívne, s ohľadom na postavenie tejto osoby, ktoré zastáva v konkrétnej zmluve v spojení s povahou a cieľom tejto zmluvy, a nie na základe subjektívnej situácie tejto osoby, pričom jedna a tá istá osoba sa môže považovať za spotrebiteľa v rámci niektorých plnení a za hospodársky subjekt v rámci iných plnení (pozri v tomto zmysle rozsudky z 3. júla 1997, Benincasa, C‑269/95, EU:C:1997:337, bod 16, a z 20. januára 2005, Gruber, C‑464/01, EU:C:2005:32, bod 36).

30

Súdny dvor z toho vyvodil záver, že do osobitného režimu stanoveného uvedeným nariadením v oblasti ochrany spotrebiteľa ako slabšieho účastníka zmluvy patria len zmluvy uzavreté mimo a nezávisle od akéhokoľvek podnikania alebo povolania, ktorých jediným cieľom je uspokojiť vlastnú súkromnú spotrebu jednotlivca, pričom takáto ochrana nie je odôvodnená v prípade zmluvy, ktorej účelom je výkon podnikania alebo povolania (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. januára 2005, Gruber, C‑464/01, EU:C:2005:32, bod 36).

31

Z toho vyplýva, že osobitné pravidlá právomoci podľa článkov 15 až 17 nariadenia č. 44/2001 sa v zásade uplatnia, iba ak účelom zmluvy uzavretej medzi zmluvnými stranami je použitie dotknutého tovaru alebo služby inak než na podnikateľskú činnosť či výkon povolania (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. januára 2005, Gruber, C‑464/01, EU:C:2005:32, bod 37).

32

Konkrétne, pokiaľ ide o osobu, ktorá uzavrela zmluvu na účely čiastočne súvisiace s jej podnikaním alebo povolaním, a teda len čiastočne s týmto podnikaním alebo povolaním nesúvisiace, Súdny dvor dospel k záveru, že daná osoba sa môže dovolávať týchto ustanovení, len ak by spojenie medzi touto zmluvou a výkonom podnikania alebo povolania dotknutej osoby bolo tak slabé, že by bolo okrajové, čo znamená, že by malo v rámci plnenia, na ktoré bola daná zmluva uzavretá z celkového pohľadu iba zanedbateľnú úlohu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. januára 2005, Gruber, C‑464/01, EU:C:2005:32, bod 39).

33

So zreteľom na tieto zásady treba preskúmať, či používateľ facebookového účtu nestráca postavenie „spotrebiteľa“ v zmysle článku 15 nariadenia č. 44/2001 za okolností ako vo veci samej.

34

V tejto súvislosti najmä z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že pán Schrems najprv používal od roku 2008 do roku 2010 facebookový účet, ktorý založil výlučne na súkromné účely, a od roku 2011 používa aj facebookovú stránku.

35

Podľa žalobcu vo veci samej existujú dve samostatné zmluvy, t. j. jedna pre facebookovú stránku a druhá pre facebookový účet. Podľa spoločnosti Facebook Ireland sú však facebookový účet a facebooková stránka súčasťou jedného a toho istého zmluvného vzťahu.

36

Hoci vnútroštátneho súdu prináleží zistiť, či pán Schrems a Facebook Ireland sú skutočne viazaní jednou alebo viacerými zmluvami, a vyvodiť z toho dôsledky, pokiaľ ide o postavenie „spotrebiteľa“, treba spresniť, že ani prípadné prepojenie na základe zmluvy medzi facebookovým účtom a facebookovou stránkou nebráni posúdeniu tohto postavenia s ohľadom na zásady pripomenuté v bodoch 29 až 32 tohto rozsudku.

37

V rámci tohto posúdenia a v súlade s požiadavkou pripomenutou v bode 29 tohto rozsudku, podľa ktorej sa má pojem „spotrebiteľ“ v zmysle článku 15 nariadenia č. 44/2001 vykladať reštriktívne, je potrebné prihliadnuť, pokiaľ ide o virtuálne sociálne siete, ktoré sú určené na dlhodobé používanie, na neskorší vývoj využitia týchto služieb.

38

Takýto výklad predovšetkým znamená, že žalobca, ktorý používa také služby, sa môže dovolávať postavenia spotrebiteľa, len ak používanie týchto služieb najmä na súkromné účely, na ktoré pôvodne uzavrel zmluvu, nenadobudlo následne povahu v podstate výkonu podnikania alebo povolania.

39

Naopak, keďže pojem „spotrebiteľ“ je definovaný ako protiklad pojmu „hospodársky subjekt“ (pozri v tomto zmysle rozsudky z 3. júla 1997, Benincasa, C‑269/95, EU:C:1997:337, bod 16, a z 20. januára 2005, Gruber, C‑464/01, EU:C:2005:32, bod 36) a nezávisí od vedomostí a informácií, ktoré má táto osoba skutočne k dispozícii (rozsudok z 3. septembra 2015, Costea, C‑110/14, EU:C:2015:538, bod 21), odborné znalosti, ktoré táto osoba môže nadobudnúť v oblasti, do ktorej patria dané služby, ani jej angažovanosť na účely zastupovania práv a záujmov používateľov týchto služieb, nemôžu tejto osobe upierať postavenie „spotrebiteľa“ v zmysle článku 15 nariadenia č. 44/2001.

40

Výklad pojmu „spotrebiteľ“, ktorý by vylučoval výkon takýchto činností, by totiž bránil účinnej obrane práv, ktoré spotrebitelia majú voči svojim zmluvným partnerom, ktorí sú obchodníkmi, vrátane práv týkajúcich sa ochrany svojich osobných údajov. Taký výklad by bol v rozpore s cieľom uvedeným v článku 169 ods. 1 ZFEÚ, ktorým je podporovať ich právo vytvárať združenia na ochranu svojich záujmov.

41

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 15 nariadenia č. 44/2001 sa má vykladať v tom zmysle, že používateľ súkromného facebookového účtu nestráca postavenie „spotrebiteľa“ v zmysle tohto článku, keď vydáva knihy, prednáša, prevádzkuje internetové stránky, zbiera finančné príspevky a nechá si postúpiť nároky viacerých spotrebiteľov na účely ich uplatnenia na súde.

42

Vnútroštátny súd sa svojou druhou otázkou v podstate pýta, či sa článok 16 ods. 1 nariadenia č. 44/2001 má vykladať v tom zmysle, že sa neuplatní na žalobu spotrebiteľa, ktorou spotrebiteľ na súde podľa miesta svojho bydliska uplatňuje popri svojich vlastných nárokoch zároveň aj podobné nároky postúpené inými spotrebiteľmi s bydliskom v tom istom členskom štáte, iných členských štátoch alebo tretích štátoch.

43

V tomto ohľade treba najskôr pripomenúť, že pravidlá právomoci uvedené v oddiele 4 kapitoly II nariadenia č. 44/2001 predstavujú výnimku tak zo všeobecného pravidla právomoci uvedeného v článku 2 ods. 1 tohto nariadenia, ktoré priznáva právomoc súdom členského štátu, na ktorého území má sídlo alebo bydlisko žalovaný, ako aj z pravidla osobitnej právomoci v zmluvných veciach, uvedeného v článku 5 bode 1 toho istého nariadenia, podľa ktorého má právomoc súd podľa miesta zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby a ktoré bolo alebo má byť uskutočnené. Tieto pravidlá sa preto musia nevyhnutne vykladať reštriktívne (pozri rozsudok z 28. januára 2015, Kolassa, C‑375/13, EU:C:2015:37, bod 28 a citovanú judikatúru).

44

Súdny dvor už rozhodol, že keďže osobitný postup stanovený v článku 15 a nasl. nariadenia č. 44/2001 je založený na úsilí o ochranu spotrebiteľa ako ekonomicky slabšieho a právne menej skúseného účastníka zmluvy, než je jeho zmluvná protistrana, spotrebiteľ je chránený výslovne iba vtedy, ak je v konaní osobne žalobcom alebo žalovaným. Preto žalobca, ktorý nie je sám zmluvnou stranou dotknutej spotrebiteľskej zmluvy, nemôže mať nárok na právomoc súdu vo veciach spotrebiteľských zmlúv (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. januára 1993, Shearson Lehman Hutton, C‑89/91, EU:C:1993:15, body 18, 23 a 24). Tieto úvahy sa musia uplatniť aj s ohľadom na spotrebiteľa, ktorému boli postúpené nároky od iných spotrebiteľov.

45

Pravidlá upravujúce právomoc, ktoré sú stanovené pre oblasť spotrebiteľských zmlúv v článku 16 ods. 1 uvedeného nariadenia, sa totiž v súlade so znením tohto ustanovenia uplatňujú len na žalobu podanú spotrebiteľom proti druhému účastníkovi zmluvy, čo nevyhnutne predpokladá uzavretie zmluvy medzi spotrebiteľom a predmetným obchodníkom (rozsudok z 28. januára 2015, Kolassa, C‑375/13, EU:C:2015:37, bod 32).

46

Podmienka týkajúca sa existencie zmluvy uzatvorenej medzi spotrebiteľom a predmetným obchodníkom umožňuje zaručiť predvídateľnosť prideľovania právomoci, čo je jedným z cieľov nariadenia č. 44/2001, ako to vyplýva z jeho odôvodnenia 11.

47

Napokon na rozdiel od toho, čo tvrdí v rámci tohto konania pán Schrems, ako aj rakúska a nemecká vláda, skutočnosť, že spotrebiteľ, ktorý je postupníkom, mohol v každom prípade podať na súde podľa miesta svojho bydliska žalobu na základe nárokov, ktoré mu osobne vyplývajú zo zmluvy uzavretej so žalovanou a ktoré sú podobné tým, ktoré mu boli postúpené, nie je takej povahy, aby aj tieto postúpené nároky rovnako spadali do právomoci tohto súdu.

48

Ako totiž Súdny dvor už spresnil v inej súvislosti, postúpenie pohľadávok nemôže mať samo osebe vplyv na určenie súdu, ktorý má právomoc (rozsudky z 18. júla 2013, ÖFAB, C‑147/12, EU:C:2013:490, bod 58, a z 21. mája 2015, CDC Hydrogen Peroxide, C‑352/13, EU:C:2015:335, bod 35). Z toho vyplýva, že právomoc iných súdov než tých, ktoré sú výslovne stanovené nariadením č. 44/2001, nemôže byť založená sústredením viacerých nárokov u jedného žalobcu. Z tohto dôvodu, ako v podstate uviedol generálny advokát v bode 98 svojich návrhov, postúpenie nárokov, o aké ide vo veci samej, nemôže viesť k zriadeniu nového osobitného súdu pre spotrebiteľa, ktorý je postupníkom.

49

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy treba na druhú otázku odpovedať tak, že článok 16 ods. 1 nariadenia č. 44/2001 sa má vykladať v tom zmysle, že sa neuplatní na žalobu spotrebiteľa, ktorou spotrebiteľ na súde podľa miesta svojho bydliska uplatňuje popri svojich vlastných nárokoch zároveň aj podobné nároky postúpené inými spotrebiteľmi s bydliskom v tom istom členskom štáte, iných členských štátoch alebo tretích štátoch.

50

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto: