1.

vyžaduje právo [Únie] — v situácii, keď do vnútroštátneho poriadku nebola včas (a/alebo úplne) prebraná smernica Rady 2004/80/ES z 29. apríla 2004„o odškodňovaní obetí trestných činov“, non self executing, pokiaľ ide o zavedenie systému, ktoré ukladá, na odškodňovanie obetí násilných trestných činov, zakladajúce zodpovednosť členského štátu vo vzťahu k cezhraničným osobám, pre ktoré je smernica výlučne určená na základe zásad vyplývajúcich z judikatúry SDEÚ (okrem iného rozsudky „Francovich“ a „Brasserie du Pecheur a Factortame III“) — založenie podobnej zodpovednosti členského štátu voči osobám, ktoré nemajú status cezhraničnej osoby (teda voči osobám s trvalým bydliskom), ktoré nie sú priamymi adresátmi prínosov vyplývajúcich z vykonávania smernice, avšak aby sa vyhlo porušeniu zásady rovnosti/zákazu diskriminácie v rámci samotného práva [Únie] mali a mohli — ak by sa smernica včas a riadne prebrala — mať prospech z potrebného účinku tejto smernice (teda tzv. systému odškodnenia)?

Za predpokladu kladnej odpovede na predchádzajúcu otázku:

2.

môže sa náhrada škody stanovená v prospech obetí násilných úmyselných trestných činov (a konkrétne trestného činu sexuálneho násilia podľa článku 609a trestného zákona) dekrétom ministerstva vnútra z 31. augusta 2017 [vydaného v súlade s článkom 3 ods. 11 zákona č. 122 zo 7. júla 2016 (o ustanoveniach týkajúcich sa dodržiavania záväzkov vyplývajúcich z členstva Talianska v Európskej únii — európsky zákon z roku 2015 — 2016) a nasledujúcich zmien (vyplývajúcich z článku 6 zákona č. 167 z 20. novembra 2017 a článku 1 ods. 593 — 596 zákona č. 145 z 30. decembra 2018)] v pevnej výške 4 800 eur“ považovať za „spravodlivú a primeranú náhradu škody obetiam“ v rámci splnenia povinnosti stanovenej v článku 12 ods. 2 smernice 2004/80?