—

Odvolateľ tvrdí, že na rozdiel od názoru uvedeného v napadnutom rozsudku, predstavuje stanovenie cieľov nepochybne opatrenie, ktoré sa bezprostredne a individuálne týka právneho postavenia dotknutej osoby a môže priamo ovplyvniť určitú právnu situáciu.

—

Odvolateľ v tomto ohľade okrem iného uvádza, že Súd pre verejnú službu preskúmal iba to, či stanovenie cieľov má záväzné právne účinky na budúce hodnotenie úradníka namiesto toho, aby preskúmal, či je stanovenie cieľov spojené s právnymi účinkami pre odvolateľa, čo by v každom prípade musel potvrdiť. Odvolateľ namieta, že Súd pre verejnú službu zmiešal stanovenie cieľov s hodnotením žalobcu. Navyše je v rozpore s požiadavkou náležitej starostlivosti a so zásadou proporcionality, a teda v rozpore so zásadou právneho štátu, keď sa na úradníka počas celého roka z dôvodu neprimeraného stanovenia cieľov uplatňujú prípadne neprimerané pracovné podmienky, pričom sa proti nim nemôže priamo brániť.

—

Odvolateľ namieta porušenie práva na účinnú právnu ochranu z dôvodu absencie hmotnoprávneho preskúmania. Tvrdí, že namietal porušenie ďalších základných práv a že takéto porušenie je zároveň opatrením, proti ktorému možno podať sťažnosť v zmysle článku 90 ods. 2 služobného poriadku úradníkov. Odkaz na konanie o neskoršom hodnotení porušuje základné právo na účinnú právnu ochranu.

—

Odvolateľ v tomto bode namieta, že posúdenie stanovenia cieľov len ako prípravného konania pre hodnotenie predstavuje porušenie zákonov logiky.

—

Uvedené platí rovnako aj pre konštatovanie súdu, v zmysle ktorého za určitých podmienok možno aj stanovenie cieľov posúdiť ako opatrenie, proti ktorému možno podať sťažnosť v zmysle článku 90 ods. 2 služobného poriadku úradníkov. Práve preskúmanie týchto požiadaviek však predstavuje preskúmanie dôvodnosti. Súd pre verejnú službu tak uznáva potrebu možnosti právnej ochrany, túto však následne nelogicky zamieta ako neprípustnú.