18.8.2006   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 195/54

2.1

Od prvej a druhej smernice ES z 11. apríla 1967 si Spoločenstvo stanovilo cieľ zrušiť daňové hranice medzi členskými štátmi. Aby sa táto vízia mohla dosiahnuť, bolo potrebné mať jednotné miesto zdaňovania. Stanovený cieľ zdaňovania v pôvodnom členskom štáte by viedol k zdaňovaniu všetkých zdaniteľných činností, ktoré hospodársky subjekt vykonáva a ktoré sa uskutočňujú v rámci Európskeho spoločenstva, v tej krajine, kde má založený podnik. Podľa tohto princípu by napríklad tovar dodaný z Francúzska do iného členského štátu bol zaťažený francúzskou DPH podľa francúzskej daňovej sadzby. To isté by platilo aj pre služby poskytované z Francúzska.

2.2

Princíp zdaňovania v pôvodnom členskom štáte by si však za účelom zabránenia deformáciám konkurenčných podmienok vyžadoval zharmonizovať sadzby DPH v jednotlivých členských štátoch. Predovšetkým by bol potrebný interný clearingový systém, pretože daň z pridanej hodnoty predstavuje značnú časť príjmu daní európskych štátov a financovania EÚ.

2.3

Z týchto dôvodov sa EÚ rozhodla, aspoň na dlhšie prechodné obdobie, neuplatňovať princíp zdaňovania v pôvodnom členskom štáte.

2.4

Európska komisia však prijíma rozdielne opatrenia na posilnenie hospodárskych stykov medzi jednotlivými členskými štátmi, odstránenie administratívnych prekážok a zredukovanie a podľa možnosti dokonca úplné odstránenie deformácií konkurenčných podmienok, ktoré sú vyvolané najmä rozdielnymi daňovými sadzbami. V minulosti prispela hlavne Rada k zachovaniu rozdielov. EHSV aj naďalej podporuje Komisiu vo všetkých jej snahách o harmonizáciu, ktoré uľahčujú vnútorný trh.

4.3.1

Je potrebné prísne rozlišovať, či je služba poskytovaná medzi dvomi podnikateľmi (osobami podliehajúcimi dani) (1) alebo medzi podnikateľom a nepodnikateľom (osobou nepodliehajúcou dani) (2). Tento návrh striktne rozlišuje medzi posudzovaním týchto dvoch eventualít.

4.3.2

Pokiaľ ide o služby osobám podliehajúcim dani, všeobecné pravidlo týkajúce sa miesta poskytovania služieb by sa skôr malo zakladať na mieste, kde sídli zákazník, ako na mieste, kde má dodávateľ sídlo svojej hospodárskej činnosti.

4.3.3

V tomto dokumente sa navrhuje ponechať všeobecné pravidlo, že miestom poskytnutia služby osobe nepodliehajúcej dani je sídlo poskytovateľa služby. Toto rozhodnutie bolo prijaté z toho dôvodu, že zdaňovanie služieb pre osoby nepodliehajúce dani v iných štátoch EÚ by viedlo k tomu, že poskytovateľovi služby by spôsobilo neprimeranú administratívnu záťaž, ako napríklad registrovanie sa ako platca DPH v týchto štátoch EÚ.

4.3.4

Dokiaľ neexistuje mechanizmus, ktorý by umožnil vyberať daňový dlh v členských štátoch spotreby bez toho, aby vznikli zbytočné administratívne komplikácie, nie je reálne zdaňovať všetky služby poskytované osobám nepodliehajúcim dani v mieste spotreby.

4.3.5

Niekoľko výnimiek z tohto všeobecného pravidla je však potrebných.

—

Navrhuje sa vložiť odsek 6, ktorý hovorí, že služby poskytnuté medzi pobočkami nie sú posudzované ako služby v zmysle tejto smernice.

—

Odsek 2 bol vložený ako nový a upravuje miesto plnenia pri poskytovaní reštauračných a stravovacích služieb osobám podliehajúcim dani na palube lodí, lietadiel alebo vo vlakoch počas prepravy cestujúcich. Miestom poskytovania služby je miesto, kde sa dopravná služba začala.

—

Na účely odseku 3' dlhodobý prenájom alebo lízing znamená dohodu, ktorá sa riadi zmluvou ustanovujúcou nepretržité vlastníctvo alebo užívanie hnuteľného hmotného majetku počas obdobia dlhšieho ako tridsať dní. Touto úpravou sa má vopred vyhnúť sporným otázkam (napr. prenájom osobného automobilu osobe podliehajúcej dani na okamžitú spotrebu resp. okamžité použitie).

—

Zmenou odseku 1 písm. c) boli diaľkové vyučovacie služby s odkazom na článok 9g odseku 1 písm. d) vyňaté z pôsobnosti úpravy a podliehajú osobitnej úprave.

—

Do odseku 1 písm. d) boli zaradené reštauračné a stravovacie služby, aby boli zdaňované v mieste ich skutočného poskytovania.

—

V odseku 2 sa za poskytovanie reštauračných a stravovacích služieb na palube lodí, lietadiel alebo vo vlakoch počas služby prepravy cestujúcich fiktívne považuje miesto, kde sa preprava začala. Týmto bol vzatý do úvahy podnet, ktorý vznikol počas konzultačného procesu.

—

Miestom poskytovania dlhodobého prenájmu, teda dlhšieho ako 30 dní, dopravných prostriedkov osobám nepodliehajúcim dani je miesto, kde zákazník sídli, kde má trvalé bydlisko alebo kde sa väčšinou zdržiava.

—

Miestom poskytovania krátkodobého prenájmu (napr. prenájom osobného vozidla na niekoľko dní), je miesto, kde sa dopravný prostriedok dá k dispozícii. Aj túto úpravu väčšina účastníkov konzultačného procesu uvítala.

—

Tento článok bol kompletne prepracovaný. Služby uvedené v článku 9g odseku 1 sú poskytované tam, kde zákazník sídli, resp. kde má trvalé bydlisko alebo kde sa väčšinou zdržiava.

V rámci konzultácií bola väčšinou negatívna odozva na túto úpravu z hľadiska neprimeranej administratívnej záťaže spojenej s plnením si daňovej povinnosti pri DPH. Z tohto dôvodu bola požiadavka zaviesť systém jedného miesta kontaktu pre DPH považovaná za predpoklad pre túto úpravu.

—

EHSV žiada ešte presnejšie definovať služby zahrnuté v tomto článku.

—

Navrhovaná zmena objasňuje, že miesto poskytovania služieb sprostredkovateľom je určené podľa miesta, kde sa uskutočňuje hlavné plnenie podľa ustanovení článkov 9a až 9g a článku 9i.

—

Tu nastali zmeny v dôsledku škrtov v článku 9g, ako bolo vyššie spomenuté.

—

Pravidlá pre služby elektronického obchodovania, telekomunikačné a vysielacie služby, ktoré poskytuje dodávateľ so sídlom mimo EÚ, majú aj v budúcnosti zostať pri určovaní miesta poskytovania služieb nezmenené. Rozhodujúci je teda aj naďalej členský štát, v ktorom sídli zákazník nepodliehajúci dani alebo členský štát, v ktorom sa služba skutočne využíva.

—

Navrhované zmeny v texte tohto článku určujú, že každá osoba podliehajúca dani s identifikačným číslom pre DPH predkladá zároveň súhrnný výkaz za účelom rozšírenia určitých plnení z poskytovania služieb. Toto sa vzťahuje na ostatné plnenia nadobúdateľom s identifikačným číslom pre DPH, na plnenia uvedené v piatom pododseku a na zákazníkov podliehajúcich dani, ktorým poskytol služby za podmienok ustanovených v článku 9 ods. 1.

6.1.1

Výbor víta plánované rozšírenie mechanizmu prenesenia daňovej povinnosti na úrovni podnikateľov, teda výmeny plnení medzi osobami podliehajúcimi dani.

6.1.2

Predpokladom je však, že zúčastnené osoby budú môcť mechanizmus prenesenia daňovej povinnosti v každom ohľade uskutočniť bez problémov. Mohlo by to byť problematické vtedy, keby poskytovateľ služby mohol presunúť posúdenie obratu resp. požiadaviek týkajúcich sa DPH, miesta plnenia, daňovej povinnosti a daňovej sadzby resp. možného oslobodenia od dane na príjemcu plnenia bez toho, aby tento mal možnosť spoľahlivo si tieto údaje overiť.

6.1.3

Podniky by nemali byť zaťažované dodatočnou povinnosťou predkladať priznanie a robiť záznamy. Je bezpodmienečne nutné umožniť každému podnikateľskému subjektu v rámci EÚ spoľahlivo určiť, či príjemca plnenia, teda osoba podliehajúca dani so sídlom v inom štáte EÚ je povinná použiť mechanizmus prenesenia daňovej povinnosti na dané plnenie. Nadmerná zodpovednosť podnikateľského subjektu poskytujúceho službu v prípadoch (dodatočného) zlyhania mechanizmu prenesenia daňovej povinnosti by celému systému uškodila a viedla by k tomu, že by tento systém nebol zo strany zúčastnených subjektov akceptovaný.

6.2.1

Ak podnikateľský subjekt/osoba podliehajúca dani poskytuje služby osobe nepodliehajúcej dani, neprichádza použitie mechanizmu prenesenia daňovej povinnosti už vopred do úvahy. Znamenalo by to, že v prípade zdaňovania v mieste spotreby by sa podnikateľský subjekt iného štátu EÚ musel dať zaregistrovať ako platiteľ DPH v štáte, kde je služba poskytovaná a musel by plniť tamojšie povinnosti týkajúce sa DPH. Aby sa minimalizovala táto administratívna záťaž a tým aj obmedzovanie obchodných stykov v rámci Spoločenstva, sú potrebné nebyrokratické pravidlá.

6.2.2

Povinnosť registrácie vedie k dodatočným nákladom, značným výdavkom a v pochybnom prípade k tomu, že podnikateľ podliehajúci dani upustí od poskytnutia tejto služby. Tým by sa však nedosiahlo otvorenie vnútorného trhu a rovnaké konkurenčné podmienky medzi podnikmi vo všetkých členských štátoch EÚ, ale podnikatelia so sídlom v inom štáte EÚ by boli v porovnaní s domácimi poskytovateľmi služieb značne znevýhodnení. Toto však nemôže byť v záujme odstránenia prekážok v obchodovaní. Z tohto dôvodu by bolo rozšírenie zdaňovania v mieste spotreby na osoby nepodliehajúce dani prijateľné iba vtedy, keby navrhovaný systém jedného miesta kontaktu pre DPH fungoval bez problémov rýchlo a bezchybne. Iba vtedy by sa dalo od podnikateľa očakávať, že by prípadne vo všetkých 25 členských štátoch EÚ poskytoval služby podliehajúce dani bez toho, aby existovala možnosť systému prenesenia daňovej povinnosti. Inak by tu bolo riziko, že nastane opačný efekt a to vytlačenie malých a stredných podnikov z jednotného trhu EÚ.

7.1

To isté platí pre zjednodušenie daňových povinností pri DPH zaplatenej na vstupe. Známe problémy spojené so zápočtom DPH zaplatenej na vstupe vedú najmä pri menších sumách k tomu, že podnikateľ si musí rozmyslieť, či sa mu „oplatí“ podať žiadosť na zahraničný daňový úrad alebo či nie je pre neho výhodnejšie úplne sa vzdať nároku na refundáciu. Tým sa však fakticky porušuje základný princíp 6. smernice o DPH a to odpočítateľnosť vstupnej DPH.

V tejto súvislosti je výbor toho názoru, že úsilie o úplný a rovnomerný výber dane z pridanej hodnoty sa v niektorých štátoch ešte musí veľmi zlepšiť.

7.2

Z tohto dôvodu je potrebné zabezpečiť, aby návrhy Európskej komisie týkajúce sa zavedenia systému jedného miesta kontaktu pre DPH boli uplatňované a aby sa overila ich účinnosť.