ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA

z 12. júna 2003 (*)

„Voľný pohyb tovaru – Prekážky vyplývajúce z konania jednotlivcov – Povinnosti členských štátov – Rozhodnutie nezakázať zhromaždenie za účelom ochrany životného prostredia, ktoré spôsobilo úplné zablokovanie dopravy na diaľnici Brenner počas približne 30 hodín – Odôvodnenie – Základné práva – Sloboda prejavu a sloboda zhromažďovania – Zásada proporcionality“

Vo veci C‑112/00,

ktorej predmetom je návrh podaný podľa článku 234 ES, ktorým Oberlandesgericht Innsbruck (Rakúsko) navrhuje, aby Súdny dvor v súvislosti s konaním pred vnútroštátnym súdom medzi:

Eugen Schmidberger, Internationale Transporte und Planzüge,

a

Rakúska republika,

rozhodol v prejudiciálnom konaní o výklade článkov 30, 34 a 36 Zmluvy o ES (zmenené, teraz články 28 ES, 29 ES a 30 ES) v spojení s článkom 5 Zmluvy o ES (teraz článok 10 ES), ako aj o podmienkach zodpovednosti členského štátu za škodu spôsobenú jednotlivcom porušením práva Spoločenstva.

SÚDNY DVOR,

v zložení: predseda G. C. Rodríguez Iglesias, predsedovia komôr J.-P. Puissochet, M. Wathelet a R. Schintgen (spravodajca), sudcovia C. Gulmann, D. A. O. Edward, P. Jann, V. Skouris, F. Macken, N. Colneric, S. von Bahr, J. N. Cunha Rodrigues a A. Rosas,

generálny advokát: F. G. Jacobs,

súdny tajomník: H. A. Rühl, hlavný referent,

so zreteľom na písomné pripomienky, ktoré predložili:

–        Eugen Schmidbergerg, Internationale Transporte und Planzüge, v zastúpení: K.-H. Plankel, H. Mayrhofer a R. Schneider, Rechtsanwälte,

–        Rakúska republika, v zastúpení: A. Riccabona, splnomocnený zástupca,

–        rakúska vláda, v zastúpení: H. Dossi, splnomocnený zástupca,

–        grécka vláda, v zastúpení: N. Dafniou a G. Karipsiadis, splnomocnení zástupcovia,

–        talianská vláda, v zastúpení: U. Leanza, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci O. Fiumara, vice avvocato generale dello Stato,

–        holandská vláda, v zastúpení: A. Fierstra, splnomocnený zástupca,

–        Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: J. C. Schieferer, splnomocnený zástupca,

vzhľadom na správu pre pojednávanie,

po vypočutí ústnych pripomienok, ktoré predniesli: Eugen Schmidberger, Internationale Transporte und Planzüge, v zastúpení: R. Schneider, Rakúska republika, v zastúpení: A. Riccabona, rakúska vlada, v zastúpení: E. Riedl, splnomocnený zástupca, grécka vláda, v zastúpení: N. Dafniou a G. Karipsiadis, talianska vláda, v zastúpení: O. Fiumara, holandská vláda, v zastúpení: H. G. Sevenster, splnomocnená zástupkyňa, fínska vláda, v zastúpení: T. Pynnä, splnomocnená zástupkyňa, Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: J. C. Schieferer a J. Grunwald, splnomocnení zástupcovia, na pojednávaní z 12. marca 2002,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní zo 11. júla 2002,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Uznesením z 1. februára 2000 doručeným Súdnemu dvoru 24. marca 2000 Oberlandsgericht Innsbruck (Vyšší Innsbrucký regionálny súd) položil na základe článku 234 ES šesť prejudiciálnych otázok týkajúcich sa výkladu článkov 30, 34 a 36 Zmluvy o ES (zmenené, teraz články 28, 29 a 30 ES) v spojení s článkom 5 Zmluvy o ES, (teraz článok 10 ES) a podmienok zodpovednosti členského štátu za škodu spôsobenú jednotlivcom porušením práva Spoločenstva.

2        Tieto otázky vznikli v rámci sporu medzi Eugen Schmidberger, Internationale Transporte und Planzüge (ďalej les „Schmidberger“) a Rakúskou republikou, ktorý sa týkal implicitne udeleného povolenia zo strany príslušných orgánov tohto členského štátu združeniu s prevažne environmentálnym zameraním na organizovanie zhromaždenia na Brennenskej diaľnici, v dôsledku ktorého bola na nej úplne zablokovaná premávka počas približne 30 hodín.

 Vnútroštátna právna úprava

3        § 2 rakúskeho Vesammlungsgesetz (Zákon o zhromažďovaní) z roku 1953 v znení neskorších zmien a doplnení („VslgG“) stanovuje:

„1. Osoba, ktorá chce zorganizovať verejné zhromaždenie alebo akékoľvek stretnutie, ktoré je prístupné verejnosti a nie je určené len pre pozvaných hostí, musí toto zhromaždenie písomne oznámiť príslušnému orgánu (§16) najmenej 24 hodín pred takouto udalosťou a uviesť účel, miesto a čas zhromaždenia. Oznámenie musí byť príslušnému orgánu doručené aspoň 24 hodín pred začiatkom navrhovaného zhromaždenia.

2. Na základe žiadosti príslušný orgán okamžite vystaví potvrdenie o oznámení …“.

4        § 6 VslgG stanovuje:

„Zhromaždenia, ktoré sú v rozpore s trestným právom alebo ktoré môžu ohroziť verejný poriadok alebo verejné blaho, musia byť príslušnými orgánmi zakázané.“

5        §16 VslgG stanovuje:

„Na účely tohto zákona je vo všeobecnosti ‚príslušným orgánom‘:

a)      Federálna polícia, ak je miestne príslušná;

b)      Sicherheitsdirektion (riaditeľstvo bezpečnostných služieb) v mieste sídla Landesshaupztmann (predsedu vlády krajiny), ak na tomto mieste nie je zriadená Federálna polícia; …

c)      Bezirksverwaltungsbehörde (správny orgán územného celku Bezirk) na všetkých ostatných miestach.“

6        § 42 ods. 1 Straßenverkehrsordnung (Zákon o cestnej premávke) z roku 1960 v znení neskorších zmien a doplnení („StVO“) zakazuje cestnú dopravu ťažkých nákladných prívesov v sobotu od 15 hod. do polnoci, ako aj v nedeľu a počas štátnych sviatkov od polnoci do 22 hod., ak je maximálne povolená celková hmotnosť nákladného vozidla alebo prívesu viac ako 3,5 tony. Okrem toho podľa § 42 ods. 2 sa počas období, ktoré sú uvedené v § 42 ods.1, zakazuje pohyb ťažkých nákladných vozidiel, návesových jazdných súprav a kamiónov s pevným podvozkom, ktorých maximálna povolená celková hmotnosť je viac ako 7,5 tony. Sú povolené isté výnimky, najmä pre prepravu mlieka, potravín s krátkou trvanlivosťou alebo zvierat určených na porážku (s výnimkou prepravy dobytku po diaľnici).

7        Podľa § 42 ods.6 StVO je pohyb ťažkých nákladných vozidiel, ktorých maximálna povolená celková hmotnosť je viac ako 7,5 tony, zakázaný medzi 22 hod. a 5 hod. Tento zákaz sa netýka vozidiel, ktoré majú nízke emisie hluku.

8        Podľa § 45 ods. 2 StVO a nasl. je možné udeliť výnimky v súvislosti s používaním ciest na základe individuálnych žiadostí a za istých podmienok.

9        § 86 StVO stanovuje:

„Pochody. Ak nie je stanovené inak, v prípade úmyslu použiť cestu pre účely zhromaždení na voľnom priestranstve, verejných pochodov alebo tradičných pochodov, miestnych sviatkov, sprievodov alebo iných podobných zhromaždení, musia ich organizátori týchto zhromaždení vopred oznámiť príslušnému orgánu.“

 Konanie vo veci samej a prejudiciálne otázky

10      Zo spisu v konaní o veci samej vyplýva, že Transitforum Austria Tirol, združenie pre „ochranu biosféry v alpskom regióne“ oznámila 15. mája 1998 Bezirkshauptmannschaft Innsbruck (Innsbruckej provinčnej vláde) podľa odseku 2 VslgG a odseku 86 StVO, že od 11 hod. v piatok 12. júna 1998 do 15 hod. v sobotu 13. júna 1998 sa bude na Brennenskej diaľnici (A13) konať demonštrácia, ktorej dôsledkom bude uzatvorenie diaľnice v úseku od odpočívadla Europabrücke po mýtne stanovisko Schönberg (Rakúsko) pre všetky dopravné prostriedky.

11      Po tlačovej konferencii, ktorú v ten istý deň usporiadal predseda tohto združenia, zverejnili informáciu o uzatvorení Brennenskej diaľnice nemecké a rakúske médiá. Nemecké a rakúske motoristické organizácie boli takisto oboznámené a poskytli motoristom praktické informácie, prostredníctvom ktorých im radili, aby sa v priebehu uvedenej doby diaľnici vyhli.

12      Bezirkshauptmannschaft požiadal 21. mája 1998 Sicherheitsdirektion für Tirol (Riaditeľstvo bezpečnostných služieb pre Tirolsko), aby vydal pokyny týkajúce sa oznámenej demonštrácie. Sicherheitsdirektor vydal 3. júna 1998 príkaz, podľa ktorého demonštrácia nesmie byť zakázaná. Dňa 10. júna 1998 sa uskutočnilo stretnutie rôznych miestnych orgánov s cieľom zabezpečiť bezproblémový priebeh demonštrácie.

13      Vzhľadom na to, že demonštrácia bola podľa rakúskeho práva zákonná, Bezirkhauptmann dospel k záveru, že ju nezakáže, pričom však nepreskúmal, či jeho rozhodnutie nie je v rozpore s právom Spoločenstva.

14      Demonštrácia sa uskutočnila v určenom čase a na určenom mieste. V dôsledku uvedeného nemohli ťažké nákladné vozidlá, ktoré mali použiť Brennenskú diaľnicu, pokračovať v ceste od piatku 12. júna 1998 od 9 hod. Diaľnica bola znovu otvorená v sobotu 13. júna 1998 o približne 15:30 hod. pre vozidlá s výnimkou kamiónov s hmotnosťou vyššou ako 7,5 tony, ktorých pohyb bol počas stanovených hodín v sobotu a v nedeľu zakázaný na základe ustanovení rakúskeho právneho poriadku.

15      Schmidberger je medzinárodná dopravná spoločnosť so sídlom v Rota an der Rot (Nemecko), ktorej vozový park pozostáva zo šiestich ťažkých nákladných vozidiel s prívesom s „redukovanou úrovňou emisie hluku a výfukových emisií“. Hlavným predmetom činnosti spoločnosti je preprava stavebného dreva z Nemecka do Talianska a ocele z Talianska do Nemecka. Vozidlá uvedenej spoločnosti využívajú na tieto účely spravidla Brennenskú diaľnicu.

16      Schmidberger podal žalobu na Landesgericht Innsbruck (Innsbrucký krajinský súd) (Rakúsko), ktorou žiadal od Rakúskej republiky náhradu škody zvýšenej o úroky vo výške ATS 140 000 vzhľadom na to, že päť kamiónov spoločnosti nemohlo použiť Brennenskú diaľnicu počas štyroch za sebou nasledujúcich dní, pretože jednak bol vo štvrtok 11. júna 1998 v Rakúsku štátny sviatok a 13. a 14. júna 1998 bola sobota a nedeľa, jednak rakúske právo zakazuje pohyb kamiónov, ktorých hmotnosť je vyššia ako 7,5 tony, počas väčšej časti víkendov a štátnych sviatkov. Predmetná diaľnica je pre vozidlá spoločnosti jedinou tranzitnou trasou medzi Nemeckom a Talianskom. Skutočnosť, že rakúske orgány nezakázali demonštráciu a nezabránili uzatvoreniu hlavnej trasy, mala za následok obmedzenie voľného pohybu tovaru. Vzhľadom na to, že takéto obmedzenie nemohlo byť odôvodnené právom protestujúcich na slobodu prejavu a slobodu zhromažďovania, ide o porušenie práva Spoločenstva, pričom dotknutý členský štát môže za takéto porušenie niesť zodpovednosť. V tomto prípade škoda, ktorú utrpel Schmidberger, pozostávala z imobilizácie jeho ťažkých nákladných vozidiel (ATS 50 000), z fixných nákladov spojených s vodičmi (ATS 5 000) a z ušlého zisku, ktorý vyplýva zo zliav poskytnutých zákazníkom z dôvodu výrazných omeškaní pri preprave tovaru a z dôvodu neuskutočnenia šiestich ciest medzi Nemeckom a Talianskom (ATS 85 000).

17      Rakúska republika navrhla zamietnutie žaloby vzhľadom na to, že rozhodnutie nezakázať oznámenú demonštráciu bolo prijaté po podrobnom posúdení skutočností, že informácia o dátume uzavretia Brennenskej diaľnice bola vopred oznámená v Rakúsku, Nemecku a Taliansku, a že demonštrácia nevyústila do výrazných dopravných zápch alebo iných incidentov. Obmedzenie voľného pohybu, ktoré mala demonštrácia za následok, je povolené za predpokladu, že prekážky nie sú stále ani vážne. Výsledkom posúdenia relevantných záujmov by malo byť uprednostnenie slobody prejavu a slobody zhromažďovania, pretože základné práva sú v demokratickej spoločnosti nedotknuteľné.

18      Po skonštatovaní, že nebolo možné preukázať ani skutočnosť, že kamióny Schmidbergera museli použiť 12. a 13 júna 1998 Brennenskú diaľnicu, ani skutočnosť, že nebolo možné zmeniť trasu za účelom odvrátenia škody po tom, ako sa daný podnik dozvedel o organizovaní demonštrácie, Landesgericht Innsbruck zamietol žalobu rozhodnutím z 23. septembra 1999 z dôvodu, že táto dopravná spoločnosť na jednej strane nesplnila podmienky (podľa rakúskeho hmotného práva) týkajúce sa bremena tvrdenia a dôkazu finančnej ujmy, a na druhej strane nesplnila svoju povinnosť (na základe rakúskeho procesného práva) uviesť všetky skutočnosti, na ktorých bol návrh založený a ktoré boli nevyhnutné pre rozhodnutie sporu.

19      Schmidberger následne podal proti tomuto rozhodnutiu odvolanie na Oberlandesgericht Innsbruck, ktorý pokladá za vhodné brať do úvahy požiadavky práva Spoločenstva, ak ide, ako v tomto prípade, o žaloby, ktoré sú aspoň čiastočne založené na práve Spoločenstva.

20      V tomto zmysle pokladá za dôležité v prvom rade určiť, či si princíp voľného pohybu tovaru, prípadne v spojení s článkom 5 Zmluvy, vyžaduje, aby členský štát zaručil voľný prístup na dôležité tranzitné trasy, a či má táto povinnosť prednosť pred základnými právami ako sloboda vyjadrovania a sloboda zhromažďovania, ktoré sú zaručené článkom 10 a článkom 11 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „EDĽP“).

21      Ak je to tak, vnútroštátny súd si následne kladie otázku, či je takto zistené porušenie práva Spoločenstva dostatočne charakterizované na to, aby malo za následok vznik zodpovednosti štátu. Otázky výkladu vznikajú predovšetkým pri určovaní stupňa presnosti a jasnosti článku 5 ako aj článkov 30, 34 a 36 Zmluvy.

22      V predmetnej veci môže zodpovednosť štátu vzniknúť buď ako následok legislatívneho nedostatku – keďže rakúsky zákonodarca neupravil právo na slobodu zhromažďovania tak, aby bolo v súlade s povinnosťami, ktoré vyplývajú z práva Spoločenstva, najmä zo zásady voľného pohybu tovaru –, alebo ako následok nesprávneho administratívneho postupu. Príslušné vnútroštátne orgány musia na základe povinnosti lojálnej spolupráce, ktorá je upravená v článku 5 Zmluvy, vykladať vnútroštátne právo spôsobom, ktorý je v súlade s požiadavkami Zmluvy v oblasti voľného pohybu tovaru, ak sú tieto povinnosti, ktoré vyplývajú z práva Spoločenstva, priamo uplatniteľné.

23      Po tretie vnútroštátny súd si kladie otázku o povahe a rozsahu práva na náhradu založeného na zodpovednosti štátu. Pýta sa, aké prísne sú požiadavky na dôkaz príčiny a výšky škody, ktorá vznikla porušením práva Spoločenstva vyplývajúceho z legislatívneho nedostatku alebo nesprávneho administratívneho postupu, a osobitne si kladie otázku, či právo na náhradu jestvuje aj v prípade, že výška škody môže byť určená len prostredníctvom paušálnych odhadov.

24      Vnútroštátny súd má na záver pochybnosti v súvislosti s vnútroštátnymi požiadavkami na výkon práva na náhradu založeného na zodpovednosti štátu. Kladie si otázku, či sú rakúske normy o bremene tvrdenia a dôkazu práva a o povinnosti predložiť všetky skutočnosti nevyhnutné na rozhodnutie sporu v súlade so zásadou efektivity vyplývajúcou z judikatúry, keďže práva vyplývajúce z právnych predpisov Spoločenstva nemôžu byť vždy definované od začiatku vo svojej celistvosti a navrhovateľ čelí reálnym ťažkostiam pri správnom uvádzaní všetkých skutočností podľa rakúskeho práva. Z toho vyplýva, že v predmetnom prípade je obsah práva na náhradu založeného na zodpovednosti štátu natoľko nejasný, čo sa týka jeho povahy a rozsahu, že podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania je nevyhnutné. Úvaha súdu, ktorý rozhodoval v prvom stupni, mohla podľa neho zabrániť uplatneniu práv založených na práve Spoločenstva tým, že v jej dôsledku bola zamietnutá žaloba na základe zásad vnútroštátneho práva a relevantné otázky práva Spoločenstva boli obídené z výlučne formálnych dôvodov.

25      Vzhľadom na to, že rozhodnutie sporu si vyžaduje výklad práva Spoločenstva, Oberlandsgericht Innsbruck sa rozhodol prerušiť konanie a položil Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

„1.      Musia sa zásada voľného pohybu tovaru podľa článku 28 ES (predtým článok 30) a nasl., alebo iné ustanovenia práva Spoločenstva vykladať v tom zmysle, že členský štát je povinný zabezpečiť buď úplne, alebo aspoň tak, ako je to v rozumnej miere možné, aby na hlavných tranzitných trasách neboli žiadne obmedzenia alebo zábrany, a to aj tak, že oznámená politická demonštrácia, ktorá sa má konať na tranzitnej trase, nemôže byť povolená alebo aspoň musí byť následne rozpustená, ak alebo akonáhle sa môže s porovnateľným účinkom na verejné povedomie uskutočniť na mieste, ktoré je mimo tranzitnej trasy?

2.      Je skutočnosť, že členský štát neuvedie vo svojich vnútroštátnych právnych predpisoch, ktoré upravujú právo zhromažďovania a slobodu zhromažďovania, že pri porovnávaní slobody zhromažďovania a verejného záujmu je tiež potrebné vziať do úvahy zásady práva Spoločenstva, predovšetkým základné slobody a v tomto konkrétnom prípade najmä ustanovenia o voľnom pohybe tovaru, dostatočne vážnym porušením práva Spoločenstva na to, aby pri splnení ostatných podmienok vznikla zodpovednosť členského štátu podľa zásad práva Spoločenstva, ak sa z dôvodu tohto opomenutia povolí a uskutoční politická demonštrácia, ktorá trvá 28 hodín a ktorá spôsobí, že dôležitá tranzitná trasa pre dopravu tovaru v rámci Spoločenstva sa uzatvorí okrem iného pre väčšinu ťažkých nákladných dopravných prostriedkov počas 4 dní – s krátkym prerušením na niekoľko hodín – z dôvodu, že existuje aj všeobecný vnútroštátny zákaz premávky počas voľných dní?

3.      V prípade, že vnútroštátny orgán rozhodne, že právo Spoločenstva – najmä ustanovenia, ktoré sa týkajú voľného pohybu tovaru a všeobecnej povinnosti lojálnej spolupráce podľa článku 10 ES (predtým článku 5) nebránia politickej demonštrácii trvajúcej 28 hodín a ktorá spôsobí, že dôležitá tranzitná trasa pre dopravu tovaru v rámci Spoločenstva sa uzatvorí okrem iného pre väčšinu ťažkých nákladných dopravných prostriedkov počas 4 dní – s krátkym prerušením na niekoľko hodín – z dôvodu, že existuje aj všeobecný vnútroštátny zákaz premávky počas voľných dní a teda netreba zakázať takúto demonštráciu, je takéto rozhodnutie dostatočne závažným porušením práva Spoločenstva na to, aby pri splnení ostatných podmienok vznikla zodpovednosť členského štátu podľa zásad práva Spoločenstva?

4.      Má sa cieľ politickej demonštrácie schválenej príslušným orgánom, ktorým je snaha o vytvorenie zdravého životného priestoru a pritiahnutie pozornosti k ohrozeniu verejného zdravia spôsobeného neustálym nárastom tranzitnej dopravy ťažkých nákladných vozidiel, považovať za dôležitejší ako ustanovenia práva Spoločenstva o voľnom pohybe tovaru podľa článku 28 ES?

5.      Môže škoda založiť právo na náhradu z dôvodu zodpovednosti samotného štátu, pokiaľ obeť, hoci môže dokázať, že sú splnené všetky podmienky, aby dosiahla príjem, ktorý v danom prípade pozostáva z možnosti vykonania medzinárodnej dopravy tovaru prostredníctvom prevádzky ťažkých nákladných vozidiel, ktorá však bola znemožnená 28-hodinovou demonštráciou, nemôže dokázať, že sa nemohla uskutočniť konkrétna doprava?

6.      V prípade zápornej odpovede na štvrtú otázku:

Je v záujme dodržania povinnosti lojálnej spolupráce, ktorá vyplýva vnútroštátnym orgánom, najmä súdom, z článku 10 ES (predtým článku 5) a zo zásady efektivity, nutné, aby sa hmotné a procesné vnútroštátne právne predpisy, ktoré obmedzujú možnosť dovolávať sa práv priznaných právom Spoločenstva, ako je v tomto prípade právo na náhradu založené na zodpovednosti štátu, neuplatnili, pokiaľ Súdny dvor po tom, ako bol podaný návrh na začatie prejudiciálneho konania, neobjasní obsah práva priznaného právom Spoločenstva?“

 Prípustnosť

26      Rakúska republika má pochybnosti o prípustnosti tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania a v podstate uvádza, že otázky položené Oberlandsgericht Innsbruck sú výlučne hypotetické a irelevantné pre rozhodnutie sporu vo veci samej.

27      Žaloba, ktorou sa Schmidberger dovolávaval určenia zodpovednosti členského štátu za porušenie práva Spoločenstva, totiž predpokladala, že táto spoločnosť predložila dôkazy skutočnej škody vyplývajúcej z údajného porušenia.

28      Schmidberger sa však pred žiadnym vnútroštátnym súdom, ktoré sa postupne zaoberali sporom vo veci samej, nepodarilo preukázať existenciu konkrétnej individuálnej škody – tým, že by svoje tvrdenie, že jeho ťažké nákladné vozidlá museli použiť Brennenskú diaľnicu v rámci dopravnej činnosti medzi Nemeckom a Talianskom počas dní, kedy sa tam konala demonštrácia, oprel o konkrétne presné dôkazy –, a prípadne že nepreukázal ani to, že si splnil svoju povinnosť obmedziť škodu, ktorú podľa svojich tvrdení utrpel, pretože nevysvetlil, prečo si nemohol vybrať inú trasu ako tú, ktorá bola uzatvorená.

29      Za týchto okolností nie sú odpovede na položené otázky potrebné na to, aby vnútroštátny súd mohol vydať svoje rozhodnutie, prípadne treba konštatovať, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je prinajmenšom predčasný, keďže tomuto súdu neboli predložené všetky relevantné fakty a dôkazy.

30      V tomto zmysle je vhodné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry je konanie stanovené v článku 234 ES prostriedkom spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi, prostredníctvom ktorého Súdny dvor poskytuje vnútroštátnym súdom výklad práva Spoločenstva, ktorý je nevyhnutný pre vyriešenie sporu, ktorý majú rozhodnúť (pozri najmä rozsudky z 18. októbra 1990, Dzodzi, C‑297/88 a C‑197/89, Zb. s. I‑3763, bod 33; z 8. novembra 1990, Gmurzynska- Bscher, C‑231/89, Zb. s. I‑4003, bod 18; zo 16. júla 1992, Meilicke, C‑83/91, Zb. s. I‑4871, bod 22, a zo 17. septembra 2002, Baumbast a R, C‑413/99, Zb. s. I-7091, bod 31).

31      V rámci tejto spolupráce prislúcha iba vnútroštátnemu sudcovi, ktorý koná vo veci a ktorý musí niesť zodpovednosť za prijímané súdne rozhodnutie, posúdiť z hľadiska osobitostí prípadu jednak to, či je na vydanie rozsudku potrebné rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, a jednak to, či sú otázky, ktoré kladie Súdnemu dvoru, právne relevantné. Z toho vyplýva, že ak sa položené otázky týkajú výkladu práva Spoločenstva, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť (pozri najmä rozsudky z 15. decembra 1995, Bosman, C‑415/93, Zb. s. I‑4921, bod 59; z 13. marca 2001, PreussenElektra, C‑379/98, Zb. s. I‑2099, bod 38; z 10. decembra 2002, Der Weduwe, C‑153/00, Zb. s. I‑11319, bod 31 a z 21. januára 2003, Bacardi-Martini a Cellier des Dauphins, C‑318/00, Zb. s. I‑905, bod 41).

32      Súdny dvor však tiež rozhodol, že vo výnimočných situáciách môže preskúmať okolnosti, za ktorých sa naň obrátil vnútroštátny súd (v tomto zmysle pozri už uvedený rozsudok Preussen Elektra, bod 39). Duch spolupráce, v ktorom sa nesie prejudiciálne konanie, predpokladá, že vnútroštátny súd bude zo svojho pohľadu brať ohľad na úlohu zverenú Súdnemu dvoru, ktorou je prispievať k výkonu spravodlivosti v členských štátoch a nie vyslovovať názory na všeobecné alebo hypotetické otázky (pozri už citované rozsudky Bosman, bod 60; Der Weduwe, bod 32 a Bacardi-Martini a Cellier des Dauphins, bod 42).

33      Súdny dvor tak usúdil, že nemôže rozhodnúť o prejudiciálnej otázke položenej vnútroštátnym súdom, ak je celkom zrejmé, že výklad alebo posúdenie platnosti predpisu Spoločenstva, vyžiadané vnútroštátnym súdom, nemajú žiadny vzťah k skutočnostiam alebo k predmetu konania vo veci samej, ak má problém hypotetickú povahu, alebo ak Súdny dvor ešte nemá k dispozícii skutkové alebo právne podklady potrebné nato, aby poskytol užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli predložené (pozri už uvedené rozsudky Bosman, bod 61 a Bacardi-Martini a Cellier des Dauphins, bod 43).

34      V predmetnej veci nie je zjavné, že otázky položené vnútroštátnym súdom patria medzi jeden z dvoch prípadov, na ktoré poukazuje judikatúra uvedená v predchádzajúcom bode.

35      Schmidberger sa totiž svojou žalobou domáha toho, aby bola Rakúska republika zaviazaná na náhradu škody, ktorú mu malo spôsobiť údajné porušenie práva Spoločenstva spočívajúce v tom, že rakúske orgány nezakázali demonštráciu, ktorá vyústila do uzatvorenia Brennenskej diaľnice pre všetky dopravné prostriedky na súvislú dobu takmer 30 hodín.

36      Z toho vyplýva, že žiadosť o výklad práva Spoločenstva, ktorú v tejto súvislosti podal vnútroštátny súd, nepopierateľne vzišla zo skutočného sporu medzi účastníkmi konania o veci samej, na ktorý nemožno hľadieť ako na hypotetický.

37      Okrem toho z uznesenia o návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že vnútroštátny súd detailne a presne vysvetlil, prečo usudzuje, že na vyriešenie sporu, ktorý prejednáva, je potrebné, aby Súdnemu dvoru položil jednotlivé otázky o výklade práva Spoločenstva, medzi ktoré patrí najmä otázka o okolnostiach, ktoré je potrebné brať do úvahy na účely vykonania dôkazu o škode, ktorú Schmidberger údajne utrpel.

38      Okrem toho z pripomienok predložených členskými štátmi, ktoré reagovali na oznámenie o uznesení o návrhu na začatie prejudiciálneho konania a z pripomienok Komisie v súlade s článkom 2 štatútu Súdneho dvora vyplýva, že informácie obsiahnuté v tomto uznesení im umožnili užitočne zaujať stanovisko ku všetkým otázkam predloženým Súdnemu dvoru.

39      Je vhodné dodať, že z druhého odseku článku 234 ES jasne vyplýva, že je na vnútroštátnom súde, aby rozhodol, v ktorom štádiu konania je vhodné položiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru (pozri rozsudky z 10. marca 1981, Irish Creamery Milk Suppliers Association a i., 36/80 a 71/80, Zb. s. 735, bod 5, a z 30. marca 2000, JämO, C‑236/98, Zb. s. I‑2189, bod 30).

40      Rovnako je nepopierateľné, že vnútroštátny súd definoval skutkový a právny rámec svojho návrhu o výklad práva Spoločenstva na dostatočnej právnej úrovni a že Súdnemu dvoru poskytol všetky informácie potrebné na to, aby mu mohol na uvedený návrh užitočne odpovedať.

41      Okrem toho je logické, že vnútroštátny súd najprv žiada Súdny dvor, aby určil, aké druhy škôd môžu byť brané do úvahy v rámci zodpovednosti členského štátu za porušenie práva Spoločenstva – pričom žiada najmä o objasnenie otázky, či sa náhrada vzťahuje len na škodu, ktorá skutočne vznikla, alebo či sa tiež vzťahuje na stratu zisku založenú na paušálnom odhade a otázky, či a do akej miery je obeť povinná snažiť sa škode vyhnúť alebo ju minimalizovať – pred tým, ako sa tento vnútroštátny súd vysloví o rôznych konkrétnych skutočnostiach, ktoré Súdny dvor uzná za relevantné v rámci posudzovania škody, ktorú Schmidberger skutočne utrpel.

42      Nakoniec, v súvislosti so žalobou o zodpovednosti proti členskému štátu sa vnútroštátny súd Súdneho dvora pýta nielen na podmienku existencie škody, na formy, v akých sa môže vyskytovať a na detailné spôsoby dokazovania s tým súvisiace, ale tiež považuje za potrebné položiť viaceré otázky o iných podmienkach realizácie tejto zodpovednosti, najmä o tom, či bolo konaním vnútroštátnych orgánov sporným vo veci samej porušené právo Spoločenstva a či toto porušenie zakladá nárok údajnej obete na náhradu.

43      Vzhľadom na vyššie uvedené nemožno tvrdiť, že vo veci samej bol Súdny dvor požiadaný, aby rozhodol o otázke, ktorá je pre rozhodnutie, ktoré má vydať vnútroštátny súd, zjavne hypotetická alebo irelevantná.

44      Naopak z týchto úvah vyplýva, že otázky položené vnútroštátnym súdom spĺňajú objektívnu potrebu na účely vyriešenia prejednávaného sporu, v rámci ktorého má tento súd vydať rozhodnutie, ktoré má zohľadniť rozsudok Súdneho dvora, a že informácie, ktoré boli Súdnemu dvoru poskytnuté najmä v uznesení o návrhu na začatie konania o prejudiciálnej otázke mu umožňujú na tieto otázky užitočne odpovedať.

45      Na základe uvedených úvah možno konštatovať, že návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Oberlandsgericht Innsbruck je prípustný.

 O prejudiciálnych otázkach

46      Je potrebné hneď na začiatok poznamenať, že z otázok položených vnútroštátnym súdom vyplývajú dva súbory samostatných problémov, ktoré však spolu súvisia.

47      V rámci prvého súboru vnútroštátny súd žiada Súdny dvor, aby rozhodol, či nepretržité uzatvorenie Brennenskej diaľnice pre všetky dopravné prostriedky na takmer 30 hodín je za okolností, ako boli tie, o ktoré ide v konaní vo veci samej, obmedzením voľného pohybu tovaru, a musí byť ako také považované za porušenie práva Spoločenstva. Druhý súbor súvisí s okolnosťami, za ktorých môže vzniknúť zodpovednosť členského štátu v súvislosti so škodou, ktorá bola jednotlivcom spôsobená z dôvodu porušenia práva Spoločenstva.

48      Pokiaľ ide o tento druhý aspekt, vnútroštátny súd konkrétne žiada o objasnenie toho, či, a prípadne v akom rozsahu, za okolností, akými sú okolnosti v predmetnej veci, je porušenie práva Spoločenstva – ak by bolo preukázané – dostatočne zjavné a vážne na to, aby malo za následok vznik zodpovednosti dotknutého členského štátu. Otázka položená Súdnemu dvoru sa týka aj povahy a preukázania škody, ktorá má byť nahradená.

49      Vzhľadom na to, že logicky druhý súbor problémov musí byť preskúmaný len v prípade kladnej odpovede na prvý súbor otázok, ktorý je uvedený v prvej vete bodu 47 tohto rozsudku, musí Súd predovšetkým rozhodnúť o jednotlivých aspektoch nejasností, ktoré sú uvedené v podstate v prvej a štvrtej otázke.

50      Vo svetle dôkazov uvedených v spise týkajúcom sa sporu vo veci samej, ktorý bol zaslaný vnútroštátnym súdom, a na základe písomných a ústnych vyjadrení prednesených pred Súdnym dvorom, spočíva zmysel týchto otázok v snahe určiť, či skutočnosť, že vnútroštátne orgány členského štátu nezakázali demonštráciu, ktorá mala primárne environmentálne ciele a ktorá vyústila do úplného uzatvorenia hlavnej tranzitne trasy, akou je dotknutá diaľnica, na takmer 30 hodín bez prerušenia, bola neopodstatneným obmedzením základnej zásady voľného pohybu tovaru stanovenej v článkoch 30 a 34 Zmluvy, vykladaných prípadne v spojení s článkom 5 Zmluvy.

 Existencia obmedzenia voľného pohybu tovaru

51      Na úvod je vhodné pripomenúť, že voľný pohyb tovaru je jednou zo základných zásad Zmluvy.

52      Článok 3 Zmluvy o ES (zmenený, teraz článok 3 ES), ktorý je súčasťou prvej časti Zmluvy, pod názvom „Zásady“ ustanovuje v písm. c), že na účely stanovené v článku 2 činnosti Spoločenstva zahŕňajú vnútorný trh charakterizovaný zrušením prekážok, a to najmä voľnému pohybu tovaru.

53      V zmysle článku 7 ods. 2 Zmluvy o ES (zmenený, teraz článok 14 ES) vnútorný trh zahrnie oblasť bez vnútorných hraníc, v ktorej je zaručený voľný pohyb tovaru, osôb, služieb a kapitálu v súlade s ustanoveniami tejto Zmluvy.

54      Táto základná zásada je širšie rozvinutá najmä v článkoch 30 a 34 Zmluvy.

55      Konkrétne článok 30 stanovuje, že množstevné obmedzenia dovozu a všetky opatrenia s rovnakým účinkom sú medzi členskými štátmi zakázané.

56      Od vydania rozsudku z 11. júla 1974, Dassonville (8/74 Zb. s. 834, bod 5) je ustálenou judikatúrou, že tieto ustanovenia treba v tomto kontexte chápať tak, že ich cieľom je odstrániť všetky priame alebo nepriame, existujúce alebo potenciálne prekážky obchodu v rámci Spoločenstva (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. decembra 1997, Komisia/Francúzsko, C‑265/95, Zb. s. I‑6959, bod 29).

57      Ako nevyhnutný prostriedok na realizáciu trhu bez vnútorných hraníc nezakazuje preto článok 30 len opatrenia štátneho pôvodu, ktoré samotné vytvárajú obmedzenia obchodu medzi členskými štátmi, ale môže sa tiež uplatniť vtedy, keď niektorý členský štát neprijme požadované opatrenia, aby čelil prekážkam voľného pohybu tovaru vyplývajúcim z dôvodov, ktoré neboli spôsobené štátom.

58      Skutočnosť, že členský štát nekoná alebo prípadne neprijme dostatočné opatrenia, aby zabránil prekážkam voľného pohybu tovaru vytvoreným najmä konaním jednotlivcov na jeho území, a ktoré sú namierené voči výrobkom pochádzajúcim z iných členských štátov, môže brániť obchodu v rámci Spoločenstva rovnako ako aktívne konanie.

59      Na základe článku 30 sa členské štáty musia zdržať prijatia opatrení alebo takého konania, ktorým by vytvárali prekážky obchodu, pričom v spojení s článkom 5 Zmluvy musia prijať všetky potrebné a vhodné opatrenia, aby na svojom území zabezpečili dodržiavanie tejto základnej slobody (pozri rozsudok Komisia/Francúzsko, už citovaný, bod 32). Článok 5 Zmluvy si vyžaduje, aby členské štáty prijali všetky opatrenia, či už všeobecné alebo konkrétne na zabezpečenie splnenia povinností, ktoré im vyplývajú zo Zmluvy, a aby sa zdržali akéhokoľvek konania, ktoré by mohlo ohroziť dosiahnutie cieľov Zmluvy.

60      Berúc do úvahy zásadnú úlohu, ktorú v systéme Spoločenstva plní voľný pohyb tovaru predovšetkým pri zabezpečení riadneho fungovania vnútorného trhu, má každý členský štát povinnosť zabezpečiť na svojom území voľný pohyb výrobkov prostredníctvom prijatia nevyhnutných a vhodných opatrení za účelom zabránenia akéhokoľvek obmedzenia vyplývajúceho z konania fyzických osôb. Nie je pri tom potrebné rozlišovať medzi prípadmi, kedy takéto konanie ovplyvňuje obeh dovážaného tovaru alebo vyvážaného tovaru, a tými, ktoré ovplyvňujú len tranzit tovaru.

61      Z bodu 53 už citovaného rozsudku Komisia/Francúzsko vyplýva, že vec sa netýkala len dovozu, ale aj tranzitu výrobkov z iných členských štátov cez Francúzsko.

62      Z toho vyplýva, že v situácii, akou je tá, ktorá je predmetom konania vo veci samej, kde musia príslušné orgány čeliť obmedzeniam účinného výkonu základnej slobody, ktorá je zakotvená v Zmluve, ako je voľný pohyb tovaru, a ktoré sú následkom konania fyzických osôb, je ich povinnosťou prijať opatrenia potrebné na zabezpečenie tejto slobody aj v prípade, ako je tomu v konaní o veci samej, že tento tovar cez Rakúsko len prechádza na svojej ceste do Talianska alebo Nemecka.

63      Je vhodné dodať, že táto povinnosť na strane členského štátu je o to dôležitejšia, ak sa vec dotýka hlavnej tranzitnej trasy, ako je Brennenská diaľnica, ktorá je jednou z hlavných pozemných obchodných spojení medzi severnou Európou a severom Talianska.

64      Vo svetle vyššie uvedených úvah môže skutočnosť, že príslušné orgány členského štátu nezakážu demonštráciu, ktorá má za následok úplné uzatvorenie hlavnej tranzitnej trasy, akou je Brenneská diaľnica, na takmer 30 hodín bez prerušenia, spôsobiť obmedzenie obchodu v rámci Spoločenstva, a preto musí byť považované za opatrenie s rovnocenným účinkom vo vzťahu k množstevným obmedzeniam, ktoré sú v zásade nezlučiteľné s povinnosťami vyplývajúcimi z práva Spoločenstva podľa článkov 30 a 34 Zmluvy v spojení s článkom 5 Zmluvy, pokiaľ takéto konanie nie je objektívne odôvodnené.

 O možnosti odôvodnenia takéhoto obmedzenia

65      V rámci svojej štvrtej otázky sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či cieľ demonštrácie, ktorá sa konala 12. a 13. júna 1998 a počas ktorej bolo zámerom demonštrantov pritiahnuť pozornosť na ohrozenie životného prostredia a verejného zdravia, ktorým je neustále narastanie počtu ťažkých nákladných vozidiel na Brennenskej diaľnici, a presvedčiť príslušné orgány, aby zintenzívnili opatrenia na zníženie frekvencie dopravy a následného znečistenia v mimoriadne citlivom alpskom regióne, je takým cieľom, ktorý je možné uprednostniť pred povinnosťami vyplývajúcich z práva Spoločenstva vo vzťahu k voľného pohybu tovaru.

66      Napriek tomu, že ochrana životného prostredia a verejného zdravia, najmä v uvedenom regióne, je za určitých podmienok legitímnym cieľom vo verejnom záujme, ktorý môže odôvodniť obmedzenie základných slobôd, ktoré sú garantované Zmluvou, vrátane voľného pohybu tovaru, je vhodné poznamenať, ako na to poukázal generálny advokát v bode 54 svojich návrhov, že konkrétne ciele demonštrácie nie sú samé o sebe určujúce v konaní, akým je konanie začaté spoločnosťou Schmidberger a ktorého cieľom je určenie zodpovednosti členského štátu v súvislosti s údajným porušením práva Spoločenstva, pretože táto zodpovednosť má byť odvodená zo skutočnosti, že vnútroštátne orgány nezabránili umiestneniu dopravnej prekážky na Brennenskej diaľnicu.

67      Na účely určenia podmienok, za ktorých môže byť členský štát zodpovedný, a najmä v súvislosti s otázkou, či tým bolo porušené právo Spoločenstva, je potrebné brať do úvahy len konanie, alebo opomenutie, ktoré je možné pripísať tomuto členskému štátu.

68      V predmetnej veci by sa preto mal zohľadniť cieľ sledovaný vnútroštátnymi orgánmi pri implicitnom rozhodnutí schváliť alebo nezakázať zmienenú demonštráciu.

69      Zo spisu v konaní vo veci samej vyplýva, že rakúske orgány brali ohľad na základné práva demonštrantov, ktoré im vyplývajú zo slobody prejavu a slobody zhromažďovania a ktoré sú zakotvené a chránené EDĽP a Rakúskou ústavou.

70      Vo svojom uznesení o návrhu na začatie prejudiciálneho konania vnútroštátny súd tiež kladie otázku, či má zásada voľného pohybu tovaru, ktorá je chránená Zmluvou, prednosť pred týmito základnými právami.

71      Je vhodné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry sú základné práva neoddeliteľnou súčasťou všeobecných právnych zásad, ktorých dodržiavanie zabezpečuje Súdny dvor. Za týmto účelom sa Súdny dvor inšpiruje spoločnými ústavnými tradíciami členských štátov, ako aj usmerneniami vyplývajúcimi z medzinárodných zmlúv na ochranu ľudských práv, na vytvorení ktorých členské štáty spolupracovali, alebo ku ktorým pristúpili. EDĽP má v tomto ohľade osobitný význam (pozri najmä rozsudok z 18. júna 1991, ERT, C‑260/89, Zb. s. I‑2925, bod 41; zo 6. marca 2001, Connolly/Komisia, C‑274/99 P, Zb. s. I‑1611, bod 37, a rozsudok z 22. októbra 2002, Roquette Frères, C‑94/00 Zb. s. I‑9011, bod 25).

72      Zásady stanovené v tejto judikatúre boli potvrdené v preambule Jednotného Európskeho aktu a následne v článku F.2 Zmluvy o Európskej únii (rozsudok Bosman, už citovaný, bod 79). Podľa tohto ustanovenia „[ú]nia rešpektuje základné ľudské práva, ktoré zaručuje Európsky dohovor na ochranu ľudských práv a základných slobôd podpísaný v Ríme 4. novembra 1950 a ktoré vyplývajú z ústavných tradícií členských štátov, ako základných zásad práva Spoločenstva.“

73      Z uvedeného vyplýva, že v Spoločenstve nie je možné prijať opatrenia, ktoré sú nezlučiteľné s dodržiavaním takto uznaných ľudských práv (pozri najmä rozsudok ERT, už citovaný, bod 41, a rozsudok z 29. mája 1997, Kremzow, C‑299/95, Zb. s. I‑2629, bod 14).

74      Z toho vyplýva, že vzhľadom na to, že Spoločenstvo a jeho členské štáty musia rešpektovať základné práva, je ochrana týchto práv legitímnym záujmom, ktorý umožňuje obmedzenie povinností vyplývajúcich z práva Spoločenstva a to aj tých, ktoré vyplývajú zo základnej slobody chránenej Zmluvou, akou je voľný pohyb tovaru.

75      Je ustálenou judikatúrou, že ak vnútroštátna situácia spadá do pôsobnosti práva Spoločenstva a na Súdny dvor bol podaný návrh na začatie prejudiciálneho konania, Súdny dvor musí poskytnúť všetky výkladové kritéria potrebné na to, aby vnútroštátny súd mohol posúdiť súlad tejto situácie so základnými právami, ktorých dodržiavanie Súdny dvor zabezpečuje, ako to vyplýva najmä z EDĽP (pozri najmä rozsudok z 30. septembra 1987, Demirel, 12/86 Zb. s. 3719, bod 28).

76      V predmetnej veci vychádzali vnútroštátne orgány pri rozhodovaní o umožnení výnimky z jednej zo základných slobôd zakotvenej v Zmluve z potreby rešpektovať základné práva chránené tak EDĽP, ako aj Ústavou dotknutého členského štátu.

77      Táto vec preto vyvoláva otázky potreby zosúladenia požiadaviek ochrany základných práv v Spoločenstve s požiadavkami vyplývajúcimi zo základných slobôd zakotvených v Zmluve a konkrétne otázku pôsobnosti slobody vyjadrovania a slobody zhromažďovania chránenými článkom 10 a článkom 11 EDĽP a otázkou pôsobnosti voľného pohybu tovaru, ak sa zmienené slobody uvádzajú ako odôvodnenie obmedzenia slobodného pohybu tovaru.

78      Po prvé aj keď slobodný pohyb tovaru tvorí v schéme Zmluvy jeden zo základných zásad, môže byť za určitých okolností predmetom obmedzení a to z dôvodov, ktoré sú ustanovené v článku 36 Zmluvy, alebo kvôli prevažujúcim požiadavkám, ktoré sa vzťahujú na verejný záujem, podľa konzistentnej judikatúry od rozsudku z 20 februára 1979, Rewe-Zentral, nazývaný „Cassis de Dijon“ (120/78 Zb. s. 649).

79      Po druhé aj keď základné práva, ktoré sú predmetom konania vo veci samej sú priamo upravené v EDĽP a tvoria základné piliere demokratickej spoločnosti, z presného znenia článku 10 a článku 11 Dohody vyplýva, že sloboda vyjadrovania a sloboda zhromažďovania sú tiež predmetom určitých obmedzení odôvodnených cieľmi vo verejnom záujme, pokiaľ sú tieto výnimky v súlade s právom, sú motivované jedným alebo viacerými legitímnymi cieľmi vyplývajúcimi z týchto ustanovení a sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti, teda opodstatnené naliehavou spoločenskom potrebou a najmä primerané vzhľadom k sledovanému legitímnemu cieľu (v tomto zmysle pozri, rozsudok z 26. júna 1997, Familiapress, C‑368/95, Zb. s. I‑3689, bod 26, rozsudok z 11. júla 2002, Carpenter, C‑60/00 Zb. s. I‑6279, bod 42 a Eur. Court HR, rozsudok Steel a iní v. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1998, Správy o rozsudkoch a rozhodnutiach 1998-Vii, § 101).

80      Z toho vyplýva, že na rozdiel od iných základných práv, ktoré sú zakotvené v Dohode a ktoré nepripúšťajú obmedzenia, ako je právo na život, zákaz mučenia a neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania, sloboda vyjadrovania ani sloboda zhromažďovania, ktoré sú chránené EDĽP sa nezdajú byť absolútnymi právami, ale je nutné ich vnímať vo vzťahu k ich spoločenskému cieľu. Výkon týchto práv teda môže byť obmedzený, za predpokladu, že obmedzenia skutočne korešpondujú s cieľmi všeobecného záujmu a berúc do úvahy ich účel, nie sú neprimeraným alebo neprijateľným narušením, ktoré poškodzuje samotnú podstatu chránených práv (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. apríla 1992, Komisia/Nemecko, C‑62/60, Zb. s.I‑2575, bod 23 a rozsudok z 5. októbra 1994, X/Komisia, C‑404/92, Zb. s. I‑4737, bod 18)

81      Z týchto okolností sa musia porovnať zainteresované záujmy, berúc do úvahy všetky okolnosti veci za účelom zistenia či bola medzi týmito záujmami dosiahnutá správna rovnováha.

82      Príslušné orgány majú v tomto ohľade široký priestor na uváženie. Je však nevyhnutné posúdiť, či sú obmedzenia obchodu v rámci Spoločenstva primerané vo svetle sledovaných legitímnych cieľov, teda v tomto prípade ochranu základných práv.

83      Čo sa týka hlavnej veci, je vhodné na začiatku zdôrazniť, že okolnosti, ktoré s ňou súvisia sa jasne odlišujú od situácie vo veci, na ktorej sa zakladá už uvedený rozsudok vo veci Komisia v Francúzsko, na ktorý sa v rámci svojho právneho postupu proti Rakúsku odvoláva Schmidberger ako na relevantný precedens.

84      Pri porovnaní so skutočnosťami, na ktoré sa súd odvoláva v bodoch 38 až 53 už uvedeného rozsudku vo veci Komisia v Francúzsko, je po prvé vhodné poznamenať, že demonštrácia, ktorej sa týkalo konanie vo veci samej sa uskutočnila potom ako bola podľa vnútroštátneho práva podaná žiadosť o jej schválenie a po rozhodnutí príslušných orgánov ju nezakázať.

85      Po druhé, z dôvodu prítomnosti demonštrantov na Brennenskej diaľnici bola cestná doprava zmarená na jedinej trase, pri jedinej príležitosti a počas takmer 30 hodín. Okrem toho prekážka voľného pohybu tovaru, ktorá bola dôsledkom demonštrácie bola rozsahom malá v porovnaní s geografickým rozsahom a skutočnou vážnosťou prerušenia, ktoré bolo spôsobené vo veci, na ktorej sa zakladá už uvedený rozsudok vo veci Komisia v Francúzsko.

86      Po tretie je nesporné, že občania vykonávali prostredníctvom demonštrácie svoje základné práva, tým že na verejnosti vyjadrovali názor, ktorý pokladali za dôležitý pre spoločnosť; tiež nie je sporné, že cieľom demonštrácie nebolo obmedzenie obchodu s tovarom konkrétneho druhu, alebo z konkrétneho zdroja. Naopak v už uvedenej veci Komisia v Francúzsko, demonštranti evidentne sledovali cieľ zabránenia pohybu konkrétnych výrobkov, pochádzajúcich z iných členských štátoch ako Francúzska republika a to nie len obmedzovaním dopravy dotknutých tovarov, ale aj ničením týchto tovarov, ktoré boli predmetom tranzitu do Francúzska alebo cez Francúzsko, dokonca aj v prípade, že už boli vystavené v obchodoch v dotknutých členských štátoch.

87      Po štvrté príslušné orgány prijali rôzne administratívne a podporné opatrenia za účelom čo najväčšieho obmedzenia prerušenia cestnej dopravy. S týmto cieľom tieto orgány vrátane polície, organizátori demonštrácie a rôzne motoristické organizácie spolupracovali najmä pri zabezpečovaní hladkého priebehu demonštrácie. V Rakúsku a v susedných krajinách bola médiami a motoristickými organizáciami spustená veľká verejná kampaň dostatočne dlho predtým, ako sa mala demonštrácia uskutočniť, a tiež boli vyznačené rôzne alternatívne cesty. Z týchto krokov vyplýva, že dotknuté hospodárske subjekty boli riadne informovaní o dopravných obmedzeniach v súvislosti s navrhovanou demonštráciou, ich časom aj miestom. Hospodárske subjekty teda mohli včas prijať všetky potrebné opatrenia aby sa týmto obmedzeniam vyhli. Okrem toho boli v súvislosti s miestom demonštrácie prijaté bezpečnostné opatrenia.

88      Naviac je nesporné, že predmetný incident sám o sebe nevyvolal všeobecnú atmosféru neistoty, ktorá by mala odradzujúci účinok na toky obchodu v rámci Spoločenstva ako celku v porovnaní s vážnym a opakovaným narušením verejného poriadku ako to bolo v prípade veci, na ktorej sa zakladal už citovaný rozsudok Komisia/Francúzsko.

89      Nakoniec v súvislosti s ostatnými možnosťami, ktoré boli predvídané Schmidbergerom v súvislosti s predmetnou demonštráciou, berúc do úvahy širokú priestor na uváženie, ktoré majú členské štáty za okolností aké sú tie v predmetnej veci, boli príslušné vnútroštátne orgány oprávnené mať za to, že jednoznačný zákaz demonštrácie by znamenal neprípustný zásah do základných práv demonštrantov sa zhromažďovať a vyjadrovať pokojne na verejnosti svoj názor.

90      Stanovenie prísnejších podmienok vzhľadom na miesto, napríklad umožnenie demonštrácie pozdĺž Brennenskej diaľnice a vzhľadom na trvanie, napríklad obmedzenie demonštrácie iba na niekoľko hodín, by mohlo byť vnímané ako neprimerané obmedzenie, ktoré by túto akciu čo do možností výrazne oslabilo. Hoci príslušné orgány sa musia usilovať o maximálne možné obmedzenie nevyhnutných dôsledkov demonštrácie na verejnej diaľnici pre voľný pohyb, musia tiež udržať rovnováhu medzi týmto záujmom a záujmom demonštrantov, ktorý sa usilujú o pritiahnuť záujem verejnosti k cieľom svojho konania.

91      Konanie tohto druhu zvyčajne zahŕňa pre tých, ktorí na ňom nie sú zainteresovaní isté nepríjemnosti predovšetkým v súvislosti s voľným pohybom. Tieto nepríjemnosti však môžu byť v princípe tolerované za predpokladu, že sledovaný cieľ je v podstate verejná a zákonná prezentácia názoru.

92      V tomto ohľade Rakúska republika tvrdí, že akékoľvek alternatívne riešenia, ktoré mohli byť schválené by v každom prípade mohli spôsobiť riziko ťažko kontrolovateľných reakcií, ktoré by mohli spôsobiť oveľa závažnejšie narušenie obchodu v rámci Spoločenstva a verejného poriadku. Takýmito reakciami by mohli byť neschválené demonštrácie, strety medzi zástancami a oponentmi skupiny, ktorá demonštráciu organizuje, alebo násilné správanie na strane demonštrantov, ktorý by sa nazdávali, že im bol znemožnený výkon ich základných práv.

93      Z uvedeného vyplýva, že vzhľadom na širokú mieru voľnej úvahy, ktorá im v tejto veci prináleží, sa vnútroštátne orgány oprávnene domnievali, že legitímny cieľ demonštrácie nemôže byť v tomto prípade naplnený prostredníctvom opatrení, ktoré by v menšej miere obmedzovali obchod v rámci Spoločenstva.

94      Vo svetle týchto úvah musí byť odpoveďou na prvú a štvrtú otázku, že skutočnosť, že vnútroštátne orgány nezakázali demonštráciu za okolností, akými sú okolnosti v spore vo veci samej, nie je v rozpore s článkom 30 a článkom 34 Zmluvy v spojení s článkom 5 Zmluvy.

 Podmienky zodpovednosti členského štátu

95      Z odpovede na prvú a štvrtú otázku vyplýva, berúc do úvahy všetky okolnosti veci, ako je tá ktorou sa zaoberal postupujúci súd, že nie je možné tvrdiť, že príslušné vnútroštátne orgány porušili právo Spoločenstva, tak aby tým spôsobili vznik zodpovednosti na strane dotknutého členského štátu.

96      Za týchto okolností nie je potrebné rozhodnúť o ostatných postúpených otázkach, ktoré sa týkali niektorých podmienok potrebných na to, aby členskému štátu vznikla zodpovednosť za škodu spôsobenú fyzickým osobám porušením práva Spoločenstva zo strany členského štátu.

 O trovách

97      Rakúska, grécka, talianska, holandská a fínska vláda, ako ani Komisia nemajú právo na náhradu trov konania, ktoré im vznikli v súvislosti s pripomienkami, ktoré podali Súdnemu dvoru. Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd.

Z týchto dôvodov

SÚDNY DVOR

v konaní o otázkach, ktoré mu predložil Oberlandsgericht Innsbruck uznesením z 1. februára 2000, rozhodol:

Skutočnosť, že orgány členského štátu nezakázali demonštráciu za okolností, akými sú okolnosti v konaní vo veci samej, nie je nezlučiteľná s článkami 30 a 34 Zmluvy o ES (zmenené, teraz články 28 ES a 29 ES) v spojení s článkom 5 Zmluvy o ES (teraz článok 10 ES).

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 12. júna 2003.

* Jazyk konania:nemčina.