—

zrušil rozsudok Všeobecného súdu zo 6. decembra 2018 vo veci T-665/17,

—

s konečnou platnosťou rozhodol podľa článku 18 ods. 1 písm. b) nariadenia (EÚ) 2017/1001 (1) alebo subsidiárne vrátil vec Všeobecnému súdu na ďalšie konanie, a

—

uložil EUIPO a každému vedľajšiemu účastníkovi konania o tomto odvolaní povinnosť znášať ich vlastné trovy konania a povinnosť nahradiť odvolateľke trovy tohto konania a trovy, ktoré jej vznikli v rámci žaloby podanej na Všeobecnom súde vo veci T-665/17.

1.

porušil ustanovenia článku 8 ods. 1 písm. b) nariadenia (EÚ) 2017/1001, a

2.

neodôvodnil svoj záver, podľa ktorého staršia ochranná známka uvádzaná vedľajším účastníkom konania („staršia ochranná známa“) má zvýšenú rozlišovaciu spôsobilosť, pokiaľ ide o „bankovníctvo, menové záležitosti, bankové služby“, a/alebo

3.

skreslil skutkové okolnosti tak v rámci svojho posudzovania staršej ochrannej známky a napadnutej ochrannej známky, ako aj v rámci svojho vyššie uvedeného záveru týkajúceho sa zvýšenej rozlišovacej spôsobilosti.

1.

Všeobecný súd v prvom rade pri posudzovaní podobnosti ochranných známok, ako aj pri celkovom posúdení pravdepodobnosti zámeny, zohľadnil dobré meno staršej ochrannej známky, pričom takýto postoj je nesprávny a vedie k neoprávnenému „dvojitému započítaniu“;

2.

Všeobecný súd nesprávne považoval staršiu ochrannú známku a zároveň napadnutú ochrannú známku za ochranné známky, ktoré sú najmä slovné, pričom nedostatočne zohľadnil ich obrazový charakter, čo malo negatívny vplyv na vývoj podobnosti dotknutých ochranných známok tak z vizuálneho, ako aj fonetického hľadiska, ako aj na význam, ktorý treba priradiť každému z týchto aspektov;

3.

Všeobecný súd sa dopustil viacerých nesprávnych posúdení v rámci vymedzenia služieb triedy 36, v súvislosti s ktorými konštatoval, že staršia ochranná známka má dobré meno a preto rozlišovaciu spôsobilosť, a

4.

z predchádzajúcich tvrdení, ako aj zo skutočnosti, že Všeobecný súd nezohľadnil ostatné dôležité aspekty, vyplýva, že tento súd nevykonal primeranú celkovú analýzu pravdepodobnosti zámeny medzi staršou ochrannou známkou a napadnutou ochrannou známkou.

1.

v celom rozsahu zrušil rozsudok Všeobecného súdu (štvrtá komora) zo 4. decembra 2018 vo veci T-560/16;

2.

rozhodol v súlade s návrhmi žalobcu v tomto konaní tak, že

zruší rozhodnutie EUIPO (predtým ÚHVT) z 2. októbra 2014, na základe ktorého bol žalobca preradený z oddelenia pre medzinárodnú spoluprácu a právne záležitosti na operačné oddelenie,

subsidiárne po zrušení rozsudku vrátil vec Všeobecnému súdu;

3.

uložil EUIPO povinnosť nahradiť trovy konania za všetky konania — teda trovy, ktoré vznikli v konaní pred Všeobecným súdom a v konaní o odvolaní pred Súdnym dvorom Európskej únie.

1.

Má sa článok 1 ods. 2 smernice 2008/118/ES (1) vykladať v tom zmysle, že mu odporuje daň označená ako priama daň, akou je [daň z hodnoty vyrobenej elektrickej energie (Impuesto sobre el valor de la producción de la energía eléctrica, ďalej len „IVPEE“)], ktorá je vzhľadom na jej skutočnú povahu nepriamou daňou bez osobitného účelu, ktorej jediným cieľom je dosiahnutie daňového príjmu, pričom jej kvalifikácia podľa vnútroštátneho práva nemôže mať prednosť pred výkladom práva EÚ, ktorý sa riadi vlastnými cieľmi tohto právneho poriadku a vychádza z objektívnych znakov dane[?]

2.

Napriek tomu, že IVPEE sa označuje ako environmentálna daň, je základným cieľom tejto dane dosiahnutie daňového príjmu, keďže sa rovnakým spôsobom uplatňuje na činnosti týkajúce sa výroby elektrickej energie a jej dodávky do elektrizačnej sústavy, bez ohľadu na ich rozsah a vplyv na životné prostredie, čo odporuje článku 1, článku 3 ods. 1 a 2, ako aj článku 3 písm. a) v spojení s článkom 2 písm. k) smernice 2009/28/ES (2)[?]

3.

Má sa vychádzať z toho, že IVPEE odporuje zásade voľnej hospodárskej súťaže a podpore energie z obnoviteľných zdrojov energie, keďže spôsobuje, že s energiou z neobnoviteľných zdrojov energie sa na daňové účely zaobchádza rovnako ako s energiou z obnoviteľných zdrojov energie, pričom obnoviteľné zdroje energie sú diskriminované, čo je v rozpore so systémom podpory upraveným v článku 2 písm. k) a nasl. smernice 2009/28/ES[?]

4.

Odporuje IVPEE napokon uvedenej zásade voľnej hospodárskej súťaže a článkom 32, 33 a 34 (kapitola VIII nazvaná „Organizácia prístupu do sústavy“) smernice 2009/72/ES (3) z dôvodu, že dovoľuje pozitívnu diskrimináciu zahraničných výrobcov elektrickej energie na úkor španielskych výrobcov, čo má za následok narušenie vnútorného trhu s elektrickou energiou a prístupu do sústavy[?]

1.

Majú sa článok 56 ZFEÚ, ako aj smernica 96/71/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 16. decembra 1996 o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb (1) a smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/67/EÚ z 15. mája 2014 o presadzovaní smernice 96/71/ES (2) vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej norme, ktorá za porušenie formálnych povinností v prípade cezhraničného pridelenia pracovníkov, akým je porušenie povinnosti uchovávať mzdové podklady alebo porušenie ohlasovacej povinnosti voči Zentrale Koordinationsstelle (ohlásenie ZKO), stanovuje veľmi vysoké pokuty a najmä vysoké minimálne sankcie, ktoré sa ukladajú kumulatívne za každého jednotlivého dotknutého pracovníka?

2.

Majú sa článok 56 ZFEÚ, ako aj smernica 96/71/ES a smernica 2014/67/EÚ vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby sa za porušenia formálnych povinností v prípade cezhraničného pridelenia pracovníkov ukladali kumulatívne pokuty bez ohraničenia ich maximálnej výšky?

1.

Majú sa články 7, 8 a článok 52 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie, prípadne v spojení s článkom 47 uvedenej Charty, vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave členského štátu, ktorá v rámci režimu postupu výmeny informácií na požiadanie zavedenom s cieľom vykonať smernicu Rady 2011/16/EÚ z 15. februára 2011 o administratívnej spolupráci v oblasti daní a zrušení smernice 77/799/EHS (1), vylučuje akýkoľvek opravný prostriedok, najmä súdny, zo strany tretej osoby, ktorá je držiteľom informácií, proti rozhodnutiu, ktorým príslušný orgán tohto členského štátu ukladá tejto osobe povinnosť poskytnúť mu informácie s cieľom vyhovieť žiadosti o výmenu informácií predloženej iným členským štátom?

2.

V prípade kladnej odpovede na prvú otázku, má sa článok 1 ods. 1 a článok 5 smernice 2011/16, prípadne s prihliadnutím na meniacu sa povahu výkladu článku 26 Vzorovej daňovej dohody OECD, vykladať v tom zmysle, že žiadosť o výmenu informácií, spolu s rozhodnutím o uložení povinnosti zo strany príslušného orgánu dožiadaného členského štátu, ktorým sa vyhovie takejto žiadosti, spĺňajú kritérium neexistencie zjavného nedostatku predvídateľnej relevantnosti, ak dožadujúci členský štát uvedie totožnosť dotknutého platiteľa dane, obdobie dotknuté vyšetrovaním v dožadujúcom členskom štáte a totožnosť držiteľa príslušných informácií, pričom požaduje informácie o zmluvách a s nimi súvisiacich nešpecifikovaných fakturáciách a platbách, ktoré sú ale vymedzené na základe kritérií týkajúcich sa po prvé skutočnosti, že predmetné zmluvy boli uzavreté konkrétnym držiteľom informácií, po druhé ich platnosti počas zdaňovacích rokov dotknutých vyšetrovaním orgánov dožadujúceho štátu, a po tretie ich spojenia s konkrétnym dotknutým platiteľom dane?

1.

Majú sa články 7, 8 a článok 52 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie, prípadne v spojení s článkom 47 uvedenej Charty, vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave členského štátu, ktorá v rámci režimu postupu výmeny informácií na požiadanie zavedenom s cieľom vykonať smernicu Rady 2011/16/EÚ z 15. februára 2011 o administratívnej spolupráci v oblasti daní a zrušení smernice 77/799/EHS (1), vylučuje akýkoľvek opravný prostriedok, najmä súdny, zo strany tretej osoby, ktorá je držiteľom informácií, proti rozhodnutiu, ktorým príslušný orgán tohto členského štátu ukladá tejto osobe povinnosť poskytnúť mu informácie s cieľom vyhovieť žiadosti o výmenu informácií predloženej iným členským štátom?

2.

V prípade kladnej odpovede na prvú otázku, má sa článok 1 ods. 1 a článok 5 smernice 2011/16, prípadne s prihliadnutím na meniacu sa povahu výkladu článku 26 Vzorovej daňovej dohody OECD, vykladať v tom zmysle, že žiadosť o výmenu informácií, spolu s rozhodnutím o uložení povinnosti zo strany príslušného orgánu dožiadaného členského štátu, ktorým sa vyhovie takejto žiadosti, spĺňajú kritérium neexistencie zjavného nedostatku predvídateľnej relevantnosti, ak dožadujúci členský štát uvedie totožnosť dotknutého platiteľa dane, obdobie dotknuté vyšetrovaním v dožadujúcom členskom štáte a totožnosť držiteľa príslušných informácií, pričom požaduje informácie o zmluvách a s nimi súvisiacich nešpecifikovaných fakturáciách a platbách, ktoré sú ale vymedzené na základe kritérií týkajúcich sa po prvé skutočnosti, že predmetné zmluvy boli uzavreté konkrétnym držiteľom informácií, po druhé ich platnosti počas zdaňovacích rokov dotknutých vyšetrovaním orgánov dožadujúceho štátu, a po tretie ich spojenia s konkrétnym dotknutým platiteľom dane?

—

Určiť, že Cyperská republika tým, že

1.

Cyperská republika tým, že nezabezpečila vytvorenie zberného systému pre komunálne odpadové vody, nedodržala lehotu do 31. decembra 2012, stanovenú v smernici 91/271/EHS o čistení komunálnych odpadových vôd (predĺženú v Zmluve o pristúpení Cyperskej republiky k Európskej únii), pokiaľ ide o zberný systém (článok 3) a v dôsledku toho sekundárne čistenie odpadovej vody (článok 4), ako aj infraštruktúru a dohľad (články 10 a 15) v štyroch aglomeráciách s populačným koeficientom viac ako 10 000.

2.

Cyperská republika tým, že nezabezpečila vytvorenie zberného systému pre komunálne odpadové vody, nedodržala lehotu do 31. decembra 2012 stanovenú v smernici 91/271/EHS o čistení komunálnych odpadových vôd (predĺženú v Zmluve o pristúpení Cyperskej republiky k Európskej únii), pokiaľ ide o zberný systém (článok 3) a v dôsledku toho sekundárne čistenie odpadovej vody (článok 4), ako aj infraštruktúru a dohľad (články 10 a 15) v 27 aglomeráciách s populačným koeficientom od 2 000 do 10 000.

1.

Má sa článok 19 ods. 1 pododsek 2 ZEÚ v spojení s článkom 47 Charty, ako aj zásada efektivity, aspoň pokiaľ ide o vnútroštátny právny poriadok, ktorý na účely zabezpečenia nezávislosti a nestrannosti súdov vo svojej ústave písomne stanovuje základné právo na pridelenie súdnej veci podľa stáleho rozvrhu práce určeného vopred podľa všeobecných pravidiel, vykladať v tom zmysle, že zákonodarca musí zaistiť, aby garancia základného práva bola efektívna a nie len teoretická?

2.

Má sa článok 19 ods. 1 pododsek 2 ZEÚ v spojení s článkom 47 Charty, ako aj zásada efektivity, aspoň pokiaľ ide o vnútroštátny právny poriadok, ktorý na účely zabezpečenia nezávislosti a nestrannosti súdov vo svojej ústave písomne stanovuje základné právo na pridelenie súdnej veci podľa stáleho rozvrhu práce určeného vopred podľa všeobecných pravidiel, vykladať v tom zmysle, že sudca, ktorý má pochybnosti 1) o zákonnosti interného rozvrhu práce, respektíve 2) o zákonnosti interného rozhodnutia, ktoré sa bezprostredne týka činnosti tohto sudcu a ktorým sa vykonáva interný rozvrh práce (najmä rozhodnutie o pridelení veci), so zreteľom na tieto pochybnosti musí mať možnosť podať (ktorý tohto sudcu obzvlášť finančne nezaťaží) opravný prostriedok na iný súd, ktorý má úplnú kontrolnú právomoc na preskúmanie zákonnosti právneho aktu, ktorý bol klasifikovaný ako nezákonný?

V prípade zápornej odpovede: Existujú nejaké iné predpisy, ktoré má zabezpečiť zákonodarca, ktoré zaisťujú, že sudca je schopný dosiahnuť zákonnosť dodržiavania predpisov, ktoré sa ho tykajú, pokiaľ ide o dodržanie zákonných (najmä interných) predpisov pridelenia veci?

3.

Má sa článok 19 ods. 1 pododsek 2 ZEÚ v spojení s článkom 47 Charty, ako aj zásada efektivity, aspoň pokiaľ ide o vnútroštátny právny poriadok, ktorý na účely zabezpečenia nezávislosti a nestrannosti súdov vo svojej ústave písomne stanovuje základné právo na súdne pridelenie veci podľa stáleho rozvrhu práce určeného vopred podľa všeobecných pravidiel, vykladať v tom zmysle, že účastník súdneho konania, ktorý má pochybnosti 1) o zákonnosti ustanovenia interného rozvrhu práce predurčujúceho vybavenie jeho veci, respektíve 2) o zákonnosti pridelenia tejto veci určitému sudcovi, musí mať možnosť ešte pred vydaním súdneho rozhodnutia, pokiaľ ide o tieto pochybnosti, podať opravný prostriedok (ktorý tohto účastníka obzvlášť finančne nezaťaží) na iný súd, ktorý má úplnú kontrolnú právomoc na preskúmanie zákonnosti právneho aktu, ktorý bol klasifikovaný ako nezákonný?

V prípade zápornej odpovede: Existujú nejaké iné predpisy, ktoré má zabezpečiť zákonodarca, ktoré zaisťujú, že účastník konania je ešte pred vydaním súdneho rozhodnutia schopný dosiahnuť zákonnosť dodržiavania jeho základného práva na „zákonného sudcu“?

4.

Má sa článok 19 ods. 1 pododsek 2 ZEÚ v spojení s článkom 47 Charty, ako aj zásada efektivity, aspoň pokiaľ ide o vnútroštátny právny poriadok, ktorý na účely zabezpečenia nezávislosti a nestrannosti súdov vo svojej ústave písomne stanovuje základné právo na súdne pridelenie veci podľa stáleho rozvrhu práce určeného vopred podľa všeobecných pravidiel, vykladať v tom zmysle, že interný rozvrh práce a interné evidovanie doručených spisov sú vytvorené tak transparentne a pochopiteľne, že sudca, respektíve účastník konania je bez osobitných ťažkostí schopný preskúmať súlad konkrétneho pridelenia spisu sudcovi, respektíve určitému senátu s predpismi interného rozvrhu práce?

V prípade zápornej odpovede: Existujú nejaké iné predpisy, ktoré má zabezpečiť zákonodarca, ktoré zaisťujú, že sudca, respektíve účastník konania majú ešte pred vydaním súdneho rozhodnutia možnosť dozvedieť sa o zákonnosti určitého pridelenia veci?

5.

Má sa článok 19 ods. 1 pododsek 2 ZEÚ v spojení s článkom 47 Charty, ako aj zásada efektivity, aspoň pokiaľ ide o vnútroštátny právny poriadok, ktorý na účely zabezpečenia nezávislosti a nestrannosti súdov vo svojej ústave písomne stanovuje základné právo na súdne pridelenie veci podľa stáleho rozvrhu práce určeného vopred podľa všeobecných pravidiel, vykladať v tom zmysle, že účastníci konania a sudca bez osobitného vlastného pričinenia musia byť schopní obsahovo pochopiť pravidlá rozvrhu práce, ako aj to, že účastníci konania a sudca musia byť týmto spôsobom schopní preskúmať zákonnosť uskutočneného pridelenia veci sudcovi, respektíve senátu?

V prípade zápornej odpovede: Existujú nejaké iné predpisy, ktoré má zabezpečiť zákonodarca, ktoré zaisťujú, že sudca, respektíve účastník konania majú možnosť dozvedieť sa o zákonnosti určitého pridelenia veci?

6.

Aké povinnosti konať sa týkajú sudcu so zreteľom na jeho povinnosti podľa práva Únie týkajúce sa dodržiavania procesných predpisov práva Únie, ktorý je (mimosúdnym alebo interným) právnym aktom, ktorý nemôže napadnúť, zaviazaný ku konaniu porušujúcemu právo Únie a práva účastníkov konania?

—

vrátil vec späť na rozhodnutie Všeobecnému súdu, ktorý pri rozhodovaní zohľadní závery Súdneho dvora,

—

rozhodol, že najneskôr do 12. apríla 2019 (alebo do iného dátumu, do ktorého môže dôjsť k predĺženiu lehoty podľa článku 50 ZFEÚ)

—

rozhodol, že účastníci konania sa môžu prípadne obrátiť na Všeobecný súd za účelom získania ďalších pokynov,

—

uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania odvolateľa.

—

rozhodol, že Helénska republika si tým, že neprijala všetky potrebné opatrenia, ktoré vyplývajú z rozsudku vydaného Súdnym dvorom 23. apríla 2015 vo veci C-149/14, Komisia/Helénska republika (1), nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 260 ods. 1 ZFEÚ;

—

uložil Helénskej republike povinnosť zaplatiť navrhované penále vo výške 23 735,25 eura za každý deň omeškania s plnením povinností vyplývajúcich z rozsudku vydaného vo veci C-149/14, od dňa vyhlásenia rozsudku vo vyššie uvedenej veci do dňa splnenia povinností vyplývajúcich z rozsudku vydaného v tej istej veci;

—

uložil Helénskej republike povinnosť zaplatiť dennú paušálnu sumu vo výške 2 639,25 eura od dátumu vyhlásenia rozsudku vo veci C-149/14 do dátumu vyhlásenia rozsudku v tejto veci alebo do dátumu splnenia povinností vyplývajúcich z rozsudku vo veci C-149/14, pokiaľ k tomu dôjde skôr a za predpokladu, že vyššie uvedená suma nie je vyššia, uložiť minimálnu paušálnu sumu vo výške 1 310 000 eur;

—

zaviazal Helénsku republiku na náhradu trov konania.

1.

Podľa článku 260 ods. 1 ZFEÚ má Helénska republika povinnosť prijať opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s rozsudkom Súdneho dvora vo veci C-149/14. Helénska republika však neprijala všetky opatrenia nevyhnutné na dosiahnutie súladu s výrokovom uvedeného rozsudku. Konkrétne Helénska republika nestanovila akčné programy vo vzťahu k ohrozeným oblastiam, ktoré sa vyznačujú výskytom povrchových alebo podzemných vôd, ktoré sú znečistené dusičnanmi z poľnohospodárskych zdrojov. Komisia sa preto rozhodla podať žalobu na Súdny dvor.

2.

Komisia sa svojou žalobou domáha, aby Súdny dvor uložil Helénskej republike povinnosť zaplatiť dennú paušálnu sumu vo výške 2 639,25 eura. Výška paušálnej sumy a penále bola vypočítaná s prihliadnutím na závažnosť a dĺžku trvania porušenia povinnosti, ako aj odrádzajúceho účinku, v závislosti od finančnej kapacity tohto členského štátu.

—

určiť, že Česká republika si tým, že nezabezpečila, aby boli v budovách s celkovou úžitkovou plochou nad 500 m2, pre ktoré bol vydaný energetický certifikát podľa článku 12 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2010/31/EÚ (1) z 19. mája 2010 o energetickej hospodárnosti budov a ktoré verejnosť často navštevuje, vystavené energetické certifikáty, nesplnila svoje povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 13 ods. 2 tejto smernice,

—

uložiť Českej republike povinnosť nahradiť trovy konania.

1.

Článok 13 ods. 2 smernice 2010/31/EÚ ukladá povinnosť vystaviť energetický certifikát vydaný v súlade s článkom 12 ods. 1 smernice v prípade, ak budovu s úžitkovou plochou nad 500 m2 často navštevuje verejnosť.

2.

České právo [§7 zákona č. 406/2000 Sb. o hospodaření energií, ve znění pozdějších předpisů (§7 zákona č. 406/2000 Sb. o energetickej hospodárnosti, v znení neskorších predpisov)] však ukladá povinnosť vystaviť energetický certifikát, resp. preukaz pre tieto budovy len v prípade, že ich využíva orgánom verejnej moci. České právo teda neukladá povinnosť vystaviť energetický preukaz v situáciách, keď tieto budovy využívajú iné subjekty než orgány verejnej moci a často ich navštevuje verejnosť. Potrebná legislatívna úprava sa zatiaľ pripravuje.

3.

Česká republika teda nezabezpečila, aby boli v budovách s celkovou úžitkovou plochou nad 500 m2, pre ktoré bol vydaný energetický certifikát podľa článku 12 ods. 1 smernice a ktoré verejnosť často navštevuje, vystavené energetické certifikáty a nesplnila si tak svoje povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 13 ods. 2 smernice.

1.

Použije sa článok 56 a nasl. Zmluvy o fungovaní Európskej únie na vnútroštátny právny predpis (všeobecne záväzné nariadenie obce), ktorý v časti jednej obce zakazuje určitú službu len preto, že časť zákazníkov poskytovateľa služby dotknutého týmto predpisom môže pochádzať alebo pochádza z iného členského štátu Európskej únie?

Ak áno, stačí na uplatniteľnosť článku 56 Zmluvy o fungovaní Európskej únie samotné tvrdenie možnosti prítomnosti zákazníkov z iného členského štátu, alebo je poskytovateľ služby povinný preukázať skutočné poskytovanie služieb zákazníkom pochádzajúcim z iných členských štátov?

2.

Je pre odpoveď na prvú položenú otázku akokoľvek relevantné, že:

—

zrušil rozsudok Všeobecného súdu (siedma rozšírená komora) zo 14. februára 2019 v spojených veciach T-131/16 a T-263/16, Belgicko a Magnetrol International/Komisia, EÚ:T:2019:91, v rozsahu, v akom sa rozhodlo, že rozhodnutie Komisie (EÚ) 2016/1699 (1) z 11. januára 2016 o schéme štátnej pomoci týkajúcej sa zdaňovania nadmerného zisku SA.37667 (2015/C) (ex 2015/NN) vykonávanej Belgickom nesprávne klasifikuje schému „nadmerného zisku“ ako schému pomoci v zmysle článku 1 písm. d) nariadenia 2015/1589 (2),

—

vrátil vec Všeobecnému súdu, aby znovu prejednal návrhy, ktoré ešte neboli posúdené,

—

rozhodol, že o trovách prvostupňového aj odvolacieho konania sa rozhodne neskôr.

—

Vyhlásiť toto odvolanie za prípustné a dôvodné,

—

v dôsledku toho zrušiť rozsudok z 28. februára 2019 (T-414/16).

—

rozhodnutie (SZBP) 2016/850 z 27. mája 2016 (1) a ďalšie akty na jeho vykonanie sa zrušujú v rozsahu, v akom sa týkajú odvolateľky,

—

Rade sa ukladá povinnosť náhrady trov konania.

—

Vyhlásiť toto odvolanie za prípustné a dôvodné,

—

v dôsledku toho zrušiť rozsudok z 28. februára 2019 (T-415/16).

—

rozhodnutie (SZBP) 2016/850 z 27. mája 2016 (1) a ďalšie akty na jeho vykonanie sa zrušujú v rozsahu, v akom sa týkajú odvolateľky,

—

Rade sa ukladá povinnosť náhrady trov konania.

—

Vyhlásiť toto odvolanie za prípustné a dôvodné,

—

v dôsledku toho zrušiť rozsudok z 28. februára 2019 (T-440/16).

—

rozhodnutie (SZBP) 2016/850 z 27. mája 2016 (1) a ďalšie akty na jeho vykonanie sa zrušujú v rozsahu, v akom sa týkajú odvolateľky,

—

Rade sa ukladá povinnosť náhrady trov konania.

—

konštatoval, že Spolková republika Nemecko si tým, že systematicky odmietala vyžadovať informácie, ktoré chýbali v žiadosti o vrátenie dane z pridanej hodnoty, pričom namiesto toho v týchto prípadoch žiadosti o vrátenie dane priamo zamietala, keď tieto informácie bolo možné poskytnúť až po lehote 30. septembra, nesplnila svoje povinnosti podľa článkov 170 a 171 smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (1), ako aj článku 5 smernice Rady 2008/9/ES z 12. februára 2008, ktorou sa ustanovujú podrobné pravidlá pre vrátenie dane z pridanej hodnoty ustanovené v smernici 2006/112/ES zdaniteľným osobám, ktoré nie sú usadené v členskom štáte vrátenia dane, ale ktoré sú usadené v inom členskom štáte (2),

—

uložil Spolkovej republike Nemecko povinnosť nahradiť trovy konania.

1.

Prvý žalobný dôvod — porušenie zásady neutrality dane z pridanej hodnoty

Spolková republika Nemecko porušila zásadu neutrality dane z pridanej hodnoty zakotvenú v článkoch 170 a 171 smernice 2006/112 a článku 5 smernice 2008/9, podľa ktorej je pri nadobúdaní tovaru a prijímaní služieb potrebné daň z pridanej hodnoty odvádzanú v štádiu transakcií uskutočnených na vstupe upraviť v prospech zdaniteľnej osoby.

Zásada neutrality dane z obratu vyžaduje, aby sa vyhovelo každej žiadosti o vrátenie dane, ktorá spĺňa vecné podmienky. V prípade pochybností o tom, či sú tieto vecné podmienky vrátenia dane splnené, možno žiadosti o vrátenie dane podľa článku 5 v spojení s článkom 21 prvým odsekom prvou vetou smernice 2008/9 zamietnuť len vtedy, keď boli žiadosti o informácie, ktoré podľa článku 20 uvedenej smernice zaslal členský štát vrátenia dane, neúspešné.

2.

Druhý žalobný dôvod — porušenie zásady potrebného účinku práva na vrátenie dane z pridanej hodnoty

Výklad článku 20 ods. 1 smernice 2008/9, ktorý zastáva Spolková republika Nemecko, bráni skutočnému výkonu práva na vrátenie dane z pridanej hodnoty zdaniteľnými osobami, ktoré nie sú usadené v členskom štáte vrátenia dane. Správna prax nemeckej daňovej správy tak porušuje práva týchto zdaniteľných osôb, ktoré sú zakotvené v článkoch 170 a 171 smernice 2006/112 a článku 5 smernice 2008/9.

Potrebný účinok smerníc 2006/112 a 2008/9 si vyžaduje výkon skutočne existujúcich práv na vrátenie dane z pridanej hodnoty tak, aby bola v čo najväčšom rozsahu dodržaná zásada neutrality. Cieľom právnej úpravy je zabezpečiť, aby pri nadobúdaní tovaru a prijímaní služieb bola daň z pridanej hodnoty, ktorá sa platí v štádiu transakcií uskutočnených na vstupe, v celom rozsahu vyrovnaná, a vytvoriť tak v zásade rovnaké podmienky hospodárskej súťaže pre všetky zdaniteľné osoby, a to aj v prípade cezhraničných transakcií. V tomto ohľade je potrebné prijať všetky vhodné správne opatrenia stanovené smernicou, ktoré umožňujú realizáciu práv na vrátenie dane z pridanej hodnoty.

3.

Tretí žalobný dôvod — porušenie zásady legitímnej dôvery

Systematické odmietanie Spolkovej republiky Nemecko vyžadovať dodatočné informácie a dôkazy podľa článku 20 ods. 1 smernice 2008/9 je v rozpore so zásadou legitímnej dôvery. Každá zdaniteľná osoba, ktorej bolo potvrdené podanie žiadosti o vrátenie dane, je oprávnená očakávať, že jej žiadosť sa bude vybavovať v súlade s ustanoveniami tejto smernice. Pokiaľ to tak nie je, ide o porušenie legitímnej dôvery zdaniteľnej osoby v to, že jej žiadosť bude vybavená v súlade so zákonom.

1.

Rozhodnutie Európskeho parlamentu z 26. januára 2016 o zamietnutí žiadosti o pomoc QH, potvrdené rozhodnutím z 12. júla 2016 o zamietnutí sťažnosti, sa zrušuje.

2.

Žaloba sa vo zvyšnej časti zamieta.

3.

Každý z účastníkov konania znáša svoje vlastné trovy konania.

1.

Žaloba sa zamieta.

2.

Španielske kráľovstvo je povinné nahradiť trovy konania.

1.

Žaloba sa zamieta

2.

Scor SE znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania vynaložené Európskou komisiou a Caisse Centrale de Réassurance (CCR), vrátane trov konania vynaložených pri žiadosti o zachovanie dôvernosti.

3.

Francúzska republika znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania vynaložené pri žiadosti o zachovanie dôvernosti.

1.

Žaloba sa zamieta.

2.

Spolková republika Nemecko znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Európskej komisii.

1.

Zrušuje sa rozhodnutie úradu pre plnenie nárokov spoločného systému zdravotného poistenia v Luxembursku, ako vyplýva z vyúčtovania č. 244 z 25. januára 2017, na základe ktorého mal pán Francis Wattiau zaplatiť sumu 843,01 eura, zodpovedajúcu 15 % z lekárskej faktúry z 30. mája 2016.

2.

Európsky parlament znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania, ktoré vynaložil pán Wattiau.

3.

Association des seniors de la fonction publique européenne (Združenie seniorov európskych verejných úradov, SFPE) znáša vlastné trovy konania.

1.

Rozhodnutie prvého odvolacieho senátu Úrad Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO) z 15. decembra 2017 (vec R 3111/2014-1) sa zrušuje.

2.

V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta.

3.

EUIPO je povinný nahradiť trovy konania.

1.

Veci T-152/18 až T-155/18 sa na účely tohto rozsudku spájajú.

2.

Rozhodnutia štvrtého odvolacieho senátu Úradu Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO) z 20. decembra 2017 (veci R 1319/2017-4, R 1321/2017-4, R 1322/2017-4 a R 1323/2017-4) sa zrušujú.

3.

EUIPO a spoločnosť Solgar Holdings, Inc. znášajú svoje vlastné trovy konania a každý z nich nahradí jednu polovicu trov konania vynaložených spoločnosťou Sona Nutrition Ltd.

1.

Žaloba sa zamieta.

2.

Steeve Briois znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania Európskeho parlamentu.

1.

Žaloba sa zamieta.

2.

Walter Mauritsch je povinný naradiť trovy konania.

1.

Žaloba sa zamieta.

2.

WP je povinný nahradiť trovy konania.

1.

Rozhodnutie piateho odvolacieho senátu Úradu Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO) z 28. marca 2018 (vec R 1326/2017-5) sa zrušuje.

2.

EUIPO je povinný nahradiť trovy konania.

1.

Žaloba sa zamieta.

2.

Victor Lupu je povinný nahradiť trovy konania.

1.

Konanie sa zastavuje.

2.

Promeco NV znáša svoje vlastné trovy konania, a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vynaložil Úrad Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO).

3.

Aerts NV znáša svoje vlastné trovy konania.

1.

Konanie o žalobe sa zastavuje.

2.

Spoločnosti Engel GmbH a F. Engel K/S znášajú svoje vlastné trovy konania a spoločnosť Engel GmbH je povinná nahradiť trovy konania vynaložené Úradom Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO).

1.

Konanie sa zastavuje.

2.

Dermatest Gesellschaft für allergologische Forschung u. Vertrieb von Körperpflegemitteln mbH je povinná nahradiť trovy konania.

1.

Žaloba sa zamieta ako neprípustná.

2.

Rumunsko znáša svoje vlastné trovy konania a je povinné nahradiť trovy konania Európskej komisie.

1.

Návrh na nariadenie predbežného opatrenia sa zamieta.

2.

O trovách konania sa rozhodne neskôr.

—

zrušil napadnuté rozhodnutie a ponechal ochrannú známku EUTM-013545181 platne zapísanou tak, ako bola zapísaná 5. 5. 2016 pre všetok tovar a služby,

—

uložil EUIPO povinnosť nahradiť trovy konania.

—

neuplatniteľnosť článku 8 ods. 1 písm. b) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1001,

—

neexistencia dôkazov týkajúcich sa porušenia verejného záujmu.

—

určil, že žalovaná si od 18. decembra 2018, teda odo dňa, keď bola žalobkyni doručená druhá výzva, z dôvodu svojej nečinnosti nesplnila povinnosť prijať rozhodnutie v rámci konania o štátnej pomoci SA.48706 (spoločnosti RVV Rostocker Versorgungs- und Verkehrs-Holding GmbH a Nordwasser GmbH), ktoré malo byť doručené žalobkyni ako sťažovateľke a ktorým by sa ukončilo predbežné preskúmanie, a to buď rozhodnutie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania, alebo o nezačatí tohto konania,

—

uložil žalovanej povinnosť nahradiť trovy konania,

—

prípadne a subsidiárne uložil žalovanej povinnosť nahradiť trovy konania v prípade, že po podaní žaloby zanikne jej nečinnosť.

—

zrušil rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) (Ú. v. EÚ L 14, 2019, s. 1), pokiaľ ide o roky 2012 a 2013,

—

subsidiárne zrušil vo vzťahu k žalobkyni rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) , pokiaľ ide o roky 2012 a 2013,

—

subsidiárnejšie zrušil rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) v rozsahu, v akom sa požaduje v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 000 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 20 %, v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 500 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 15 % a v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 8 000 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 10 % uverejnených sieťových poplatkov,

—

ešte subsidiárnejšie zrušil vo vzťahu k žalobkyni rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) v rozsahu, v akom sa požaduje v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 000 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 20 % uverejnených sieťových poplatkov, ako aj

—

uložil žalovanej povinnosť nahradiť trovy konania vrátane trov právneho zastúpenia a cestovných výdavkov.

1.

Nesprávny predpoklad existencie štátnej pomoci v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ

V rámci prvého žalobného dôvodu žalobkyňa vytýka žalovanej, že pri preskúmaní sporného oslobodenia od sieťových poplatkov z právneho hľadiska nesprávne predpokladala existenciu použitia štátnych prostriedkov.

Okrem toho pri preskúmaní podmienky „selektivity“ bol nesprávne a neúplne stanovený referenčný systém.

Okrem toho tvrdí, že žalovaná vzhľadom na neúplné stanovenie referenčného systému porušila svoju povinnosť odôvodnenia podľa článku 296 druhého odseku ZFEÚ.

2.

Porušenie zásady rovnosti zaobchádzania

V rámci druhého žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že prostredníctvom rozhodnutia žalovanej sa stanovili len povinnosti na dodatočné platby pre odberateľov základného zaťaženia, ktorí boli v rokoch 2012 a 2013 úplne oslobodení od sieťových poplatkov. S týmito odberateľmi základného zaťaženia sa preto v porovnaní s odberateľmi základného zaťaženia, ktorí za rovnaké časové obdobie využili paušálne zníženie sieťových poplatkov a pre ktorých neboli stanovené žiadne dodatočné platobné povinnosti, zaobchádzalo rozdielnym spôsobom a boli nespravodlivo znevýhodnení.

V tejto súvislosti sa tiež vytýka, že pokiaľ ide o rozdielne zaobchádzanie, žalovaná porušila svoju povinnosť odôvodnenia podľa článku 263 druhého odseku ZFEÚ a článku 41 ods. 2 písm. c) Charty základných práv Európskej únie. Rozdielne zaobchádzanie je okrem toho v rozpore so zákazom diskriminácie podľa článku 32 ods. 1 smernice 2009/72/ES. (1)

3.

Porušenie zásady legitímnej dôvery

V rámci tretieho žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že vzhľadom na individuálne okolnosti mohla legitímne očakávať, že mimoriadne sieťové poplatky, ktoré jej boli priznané, sa jej zachovajú.

—

zrušil rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) (Ú. v. EÚ L 14, 2019, s. 1), pokiaľ ide o roky 2012 a 2013,

—

subsidiárne zrušil vo vzťahu k žalobkyni rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) , pokiaľ ide o roky 2012 a 2013,

—

subsidiárnejšie zrušil rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) v rozsahu, v akom sa požaduje v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 000 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 20 %, v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 500 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 15 % a v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 8 000 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 10 % uverejnených sieťových poplatkov,

—

ešte subsidiárnejšie zrušil vo vzťahu k žalobkyni rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) v rozsahu, v akom sa požaduje v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 000 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 20 % uverejnených sieťových poplatkov, ako aj

—

uložil žalovanej povinnosť nahradiť trovy konania vrátane trov právneho zastúpenia a cestovných výdavkov.

1.

Nesprávny predpoklad existencie štátnej pomoci v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ

V rámci prvého žalobného dôvodu žalobkyňa vytýka žalovanej, že pri preskúmaní sporného oslobodenia od sieťových poplatkov z právneho hľadiska nesprávne predpokladala existenciu použitia štátnych prostriedkov.

Okrem toho pri preskúmaní podmienky „selektivity“ bol nesprávne a neúplne stanovený referenčný systém.

Okrem toho tvrdí, že žalovaná vzhľadom na neúplné stanovenie referenčného systému porušila svoju povinnosť odôvodnenia podľa článku 296 druhého odseku ZFEÚ.

2.

Porušenie zásady rovnosti zaobchádzania

V rámci druhého žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že prostredníctvom rozhodnutia žalovanej sa stanovili len povinnosti na dodatočné platby pre odberateľov základného zaťaženia, ktorí boli v rokoch 2012 a 2013 úplne oslobodení od sieťových poplatkov. S týmito odberateľmi základného zaťaženia sa preto v porovnaní s odberateľmi základného zaťaženia, ktorí za rovnaké časové obdobie využili paušálne zníženie sieťových poplatkov a pre ktorých neboli stanovené žiadne dodatočné platobné povinnosti, zaobchádzalo rozdielnym spôsobom a boli nespravodlivo znevýhodnení.

V tejto súvislosti sa tiež vytýka, že pokiaľ ide o rozdielne zaobchádzanie, žalovaná porušila svoju povinnosť odôvodnenia podľa článku 263 druhého odseku ZFEÚ a článku 41 ods. 2 písm. c) Charty základných práv Európskej únie. Rozdielne zaobchádzanie je okrem toho v rozpore so zákazom diskriminácie podľa článku 32 ods. 1 smernice 2009/72/ES. (1)

3.

Porušenie zásady legitímnej dôvery

V rámci tretieho žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že vzhľadom na individuálne okolnosti mohla legitímne očakávať, že mimoriadne sieťové poplatky, ktoré jej boli priznané, sa jej zachovajú.

—

zrušil rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) (Ú. v. EÚ L 14, 2019, s. 1), pokiaľ ide o roky 2012 a 2013,

—

subsidiárne zrušil vo vzťahu k žalobkyni rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) , pokiaľ ide o roky 2012 a 2013,

—

subsidiárnejšie zrušil rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) v rozsahu, v akom sa požaduje v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 000 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 20 %, v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 500 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 15 % a v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 8 000 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 10 % uverejnených sieťových poplatkov,

—

ešte subsidiárnejšie zrušil vo vzťahu k žalobkyni rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) v rozsahu, v akom sa požaduje v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 000 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 20 % uverejnených sieťových poplatkov, ako aj

—

uložil žalovanej povinnosť nahradiť trovy konania vrátane trov právneho zastúpenia a cestovných výdavkov.

1.

Nesprávny predpoklad existencie štátnej pomoci v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ

V rámci prvého žalobného dôvodu žalobkyňa vytýka žalovanej, že pri preskúmaní sporného oslobodenia od sieťových poplatkov z právneho hľadiska nesprávne predpokladala existenciu použitia štátnych prostriedkov.

Okrem toho pri preskúmaní podmienky „selektivity“ bol nesprávne a neúplne stanovený referenčný systém.

Okrem toho tvrdí, že žalovaná vzhľadom na neúplné stanovenie referenčného systému porušila svoju povinnosť odôvodnenia podľa článku 296 druhého odseku ZFEÚ.

2.

Porušenie zásady rovnosti zaobchádzania

V rámci druhého žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že prostredníctvom rozhodnutia žalovanej sa stanovili len povinnosti na dodatočné platby pre odberateľov základného zaťaženia, ktorí boli v rokoch 2012 a 2013 úplne oslobodení od sieťových poplatkov. S týmito odberateľmi základného zaťaženia sa preto v porovnaní s odberateľmi základného zaťaženia, ktorí za rovnaké časové obdobie využili paušálne zníženie sieťových poplatkov a pre ktorých neboli stanovené žiadne dodatočné platobné povinnosti, zaobchádzalo rozdielnym spôsobom a boli nespravodlivo znevýhodnení.

V tejto súvislosti sa tiež vytýka, že pokiaľ ide o rozdielne zaobchádzanie, žalovaná porušila svoju povinnosť odôvodnenia podľa článku 263 druhého odseku ZFEÚ a článku 41 ods. 2 písm. c) Charty základných práv Európskej únie. Rozdielne zaobchádzanie je okrem toho v rozpore so zákazom diskriminácie podľa článku 32 ods. 1 smernice 2009/72/ES. (1)

3.

Porušenie zásady legitímnej dôvery

V rámci tretieho žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že vzhľadom na individuálne okolnosti mohla legitímne očakávať, že mimoriadne sieťové poplatky, ktoré jej boli priznané, sa jej zachovajú.

—

zrušil rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) (Ú. v. EÚ L 14, 2019, s. 1), pokiaľ ide o roky 2012 a 2013,

—

subsidiárne zrušil vo vzťahu k žalobkyni rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) , pokiaľ ide o roky 2012 a 2013,

—

subsidiárnejšie zrušil rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) v rozsahu, v akom sa požaduje v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 000 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 20 %, v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 500 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 15 % a v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 8 000 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 10 % uverejnených sieťových poplatkov,

—

ešte subsidiárnejšie zrušil vo vzťahu k žalobkyni rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) v rozsahu, v akom sa požaduje v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 000 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 20 % uverejnených sieťových poplatkov, ako aj

—

uložil žalovanej povinnosť nahradiť trovy konania vrátane trov právneho zastúpenia a cestovných výdavkov.

1.

Nesprávny predpoklad existencie štátnej pomoci v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ

V rámci prvého žalobného dôvodu žalobkyňa vytýka žalovanej, že pri preskúmaní sporného oslobodenia od sieťových poplatkov z právneho hľadiska nesprávne predpokladala existenciu použitia štátnych prostriedkov.

Okrem toho pri preskúmaní podmienky „selektivity“ bol nesprávne a neúplne stanovený referenčný systém.

Okrem toho tvrdí, že žalovaná vzhľadom na neúplné stanovenie referenčného systému porušila svoju povinnosť odôvodnenia podľa článku 296 druhého odseku ZFEÚ.

2.

Porušenie zásady rovnosti zaobchádzania

V rámci druhého žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že prostredníctvom rozhodnutia žalovanej sa stanovili len povinnosti na dodatočné platby pre odberateľov základného zaťaženia, ktorí boli v rokoch 2012 a 2013 úplne oslobodení od sieťových poplatkov. S týmito odberateľmi základného zaťaženia sa preto v porovnaní s odberateľmi základného zaťaženia, ktorí za rovnaké časové obdobie využili paušálne zníženie sieťových poplatkov a pre ktorých neboli stanovené žiadne dodatočné platobné povinnosti, zaobchádzalo rozdielnym spôsobom a boli nespravodlivo znevýhodnení.

V tejto súvislosti sa tiež vytýka, že pokiaľ ide o rozdielne zaobchádzanie, žalovaná porušila svoju povinnosť odôvodnenia podľa článku 263 druhého odseku ZFEÚ a článku 41 ods. 2 písm. c) Charty základných práv Európskej únie. Rozdielne zaobchádzanie je okrem toho v rozpore so zákazom diskriminácie podľa článku 32 ods. 1 smernice 2009/72/ES. (1)

3.

Porušenie zásady legitímnej dôvery

V rámci tretieho žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že vzhľadom na individuálne okolnosti mohla legitímne očakávať, že mimoriadne sieťové poplatky, ktoré jej boli priznané, sa jej zachovajú.

—

zrušil rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) (Ú. v. EÚ L 14, 2019, s. 1), pokiaľ ide o roky 2012 a 2013,

—

subsidiárne zrušil vo vzťahu k žalobkyni rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) , pokiaľ ide o roky 2012 a 2013,

—

subsidiárnejšie zrušil rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) v rozsahu, v akom sa požaduje v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 000 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 20 %, v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 500 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 15 % a v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 8 000 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 10 % uverejnených sieťových poplatkov,

—

ešte subsidiárnejšie zrušil vo vzťahu k žalobkyni rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) v rozsahu, v akom sa požaduje v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 000 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 20 % uverejnených sieťových poplatkov, ako aj

—

uložil žalovanej povinnosť nahradiť trovy konania vrátane trov právneho zastúpenia a cestovných výdavkov.

1.

Nesprávny predpoklad existencie štátnej pomoci v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ

V rámci prvého žalobného dôvodu žalobkyňa vytýka žalovanej, že pri preskúmaní sporného oslobodenia od sieťových poplatkov z právneho hľadiska nesprávne predpokladala existenciu použitia štátnych prostriedkov.

Okrem toho pri preskúmaní podmienky „selektivity“ bol nesprávne a neúplne stanovený referenčný systém.

Okrem toho tvrdí, že žalovaná vzhľadom na neúplné stanovenie referenčného systému porušila svoju povinnosť odôvodnenia podľa článku 296 druhého odseku ZFEÚ.

2.

Porušenie zásady rovnosti zaobchádzania

V rámci druhého žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že prostredníctvom rozhodnutia žalovanej sa stanovili len povinnosti na dodatočné platby pre odberateľov základného zaťaženia, ktorí boli v rokoch 2012 a 2013 úplne oslobodení od sieťových poplatkov. S týmito odberateľmi základného zaťaženia sa preto v porovnaní s odberateľmi základného zaťaženia, ktorí za rovnaké časové obdobie využili paušálne zníženie sieťových poplatkov a pre ktorých neboli stanovené žiadne dodatočné platobné povinnosti, zaobchádzalo rozdielnym spôsobom a boli nespravodlivo znevýhodnení.

V tejto súvislosti sa tiež vytýka, že pokiaľ ide o rozdielne zaobchádzanie, žalovaná porušila svoju povinnosť odôvodnenia podľa článku 263 druhého odseku ZFEÚ a článku 41 ods. 2 písm. c) Charty základných práv Európskej únie. Rozdielne zaobchádzanie je okrem toho v rozpore so zákazom diskriminácie podľa článku 32 ods. 1 smernice 2009/72/ES. (1)

3.

Porušenie zásady legitímnej dôvery

V rámci tretieho žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že vzhľadom na individuálne okolnosti mohla legitímne očakávať, že mimoriadne sieťové poplatky, ktoré jej boli priznané, sa jej zachovajú.

1.

Prvý žalobný dôvod založený na nesprávnom výklade článku 150 nariadenia (EÚ) č. 1308/2013, pokiaľ ide o stanovenie kvalifikovanej väčšiny výrobcov dotknutých reguláciou ponuky.

2.

Druhý žalobný dôvod založený na nesprávnom výklade článku 150 nariadenia (EÚ) č. 1308/2013, pokiaľ ide o potrebu zistiť podstatné predpoklady výkyvov na trhu na účely prijatia dočasných opatrení na reguláciu ponuky a potrebu zodpovedajúceho dostatočného odôvodnenia.

3.

Tretí žalobný dôvod založený na nesprávnom výklade článku 150 nariadenia (EÚ) č. 1308/2013, pokiaľ ide o zákaz diskriminačných plánov regulácie ponuky.

—

zrušil rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) (Ú. v. EÚ L 14, 2019, s. 1), pokiaľ ide o roky 2012 a 2013,

—

subsidiárne zrušil vo vzťahu k žalobkyni rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) , pokiaľ ide o roky 2012 a 2013, ako aj

—

uložil žalovanej povinnosť nahradiť trovy konania vrátane trov právneho zastúpenia a cestovných výdavkov.

1.

Nesprávny predpoklad existencie štátnej pomoci v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ

V rámci prvého žalobného dôvodu žalobkyňa vytýka žalovanej, že pri preskúmaní sporného oslobodenia od sieťových poplatkov z právneho hľadiska nesprávne predpokladala existenciu použitia štátnych prostriedkov.

Okrem toho pri preskúmaní podmienky „selektivity“ bol nesprávne a neúplne stanovený referenčný systém.

Okrem toho tvrdí, že žalovaná vzhľadom na neúplné stanovenie referenčného systému porušila svoju povinnosť odôvodnenia podľa článku 296 druhého odseku ZFEÚ.

2.

Porušenie zásady legitímnej dôvery

V rámci druhého žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že vzhľadom na individuálne okolnosti mohla legitímne očakávať, že mimoriadne sieťové poplatky, ktoré jej boli priznané, sa jej zachovajú.

—

zrušil rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) (Ú. v. EÚ L 14, 2019, s. 1), pokiaľ ide o roky 2012 a 2013,

—

subsidiárne zrušil vo vzťahu k žalobkyni rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) , pokiaľ ide o roky 2012 a 2013,

—

subsidiárnejšie zrušil rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) v rozsahu, v akom sa požaduje v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 000 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 20 %, v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 500 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 15 % a v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 8 000 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 10 % uverejnených sieťových poplatkov,

—

ešte subsidiárnejšie zrušil vo vzťahu k žalobkyni rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) v rozsahu, v akom sa požaduje v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 000 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 20 % uverejnených sieťových poplatkov, ako aj

—

uložil žalovanej povinnosť nahradiť trovy konania vrátane trov právneho zastúpenia a cestovných výdavkov.

1.

Nesprávny predpoklad existencie štátnej pomoci v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ

V rámci prvého žalobného dôvodu žalobkyňa vytýka žalovanej, že pri preskúmaní sporného oslobodenia od sieťových poplatkov z právneho hľadiska nesprávne predpokladala existenciu použitia štátnych prostriedkov.

Okrem toho pri preskúmaní podmienky „selektivity“ bol nesprávne a neúplne stanovený referenčný systém.

Okrem toho tvrdí, že žalovaná vzhľadom na neúplné stanovenie referenčného systému porušila svoju povinnosť odôvodnenia podľa článku 296 druhého odseku ZFEÚ.

2.

Porušenie zásady rovnosti zaobchádzania

V rámci druhého žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že prostredníctvom rozhodnutia žalovanej sa stanovili len povinnosti na dodatočné platby pre odberateľov základného zaťaženia, ktorí boli v rokoch 2012 a 2013 úplne oslobodení od sieťových poplatkov. S týmito odberateľmi základného zaťaženia sa preto v porovnaní s odberateľmi základného zaťaženia, ktorí za rovnaké časové obdobie využili paušálne zníženie sieťových poplatkov a pre ktorých neboli stanovené žiadne dodatočné platobné povinnosti, zaobchádzalo rozdielnym spôsobom a boli nespravodlivo znevýhodnení.

V tejto súvislosti sa tiež vytýka, že pokiaľ ide o rozdielne zaobchádzanie, žalovaná porušila svoju povinnosť odôvodnenia podľa článku 263 druhého odseku ZFEÚ a článku 41 ods. 2 písm. c) Charty základných práv Európskej únie. Rozdielne zaobchádzanie je okrem toho v rozpore so zákazom diskriminácie podľa článku 32 ods. 1 smernice 2009/72/ES. (1)

3.

Porušenie zásady legitímnej dôvery

V rámci tretieho žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že vzhľadom na individuálne okolnosti mohla legitímne očakávať, že mimoriadne sieťové poplatky, ktoré jej boli priznané, sa jej zachovajú.

—

zrušil rozhodnutie žalovanej pod číslom K(2018) (Ú. v. EÚ L 14, 2019, s. 1) z 28. mája 2018 o schéme pomoci SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) uplatnenej Nemeckom pre odberateľov základného zaťaženia podľa § 19 Stromnetzentgeltverordnung (nariadenie o sieťových poplatkoch za elektrinu, ďalej len „StromNEV“) a

—

uložil žalovanej povinnosť nahradiť trovy konania.

—

zrušil rozhodnutie žalovanej pod číslom K(2018) (Ú. v. EÚ L 14, 2019, s. 1) z 28. mája 2018 o schéme pomoci SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) uplatnenej Nemeckom pre odberateľov základného zaťaženia podľa § 19 Stromnetzentgeltverordnung (nariadenie o sieťových poplatkoch za elektrinu, ďalej len „StromNEV“) a

—

uložil žalovanej povinnosť nahradiť trovy konania.

—

zrušil rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) (Ú. v. EÚ L 14, 2019, s. 1), pokiaľ ide o roky 2012 a 2013,

—

subsidiárne zrušil vo vzťahu k žalobkyni rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) , pokiaľ ide o roky 2012 a 2013,

—

subsidiárnejšie zrušil rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) v rozsahu, v akom sa požaduje v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 000 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 20 %, v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 500 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 15 % a v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 8 000 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 10 % uverejnených sieťových poplatkov,

—

ešte subsidiárnejšie zrušil vo vzťahu k žalobkyni rozhodnutie SA.34045 (2013/C) (ex 2012/NN) z 28. mája 2018 vo veci C(2018) v rozsahu, v akom sa požaduje v prípade odberateľov základného zaťaženia so spotrebou minimálne 7 000 hodín používania ročne náhrada vo výške viac ako 20 % uverejnených sieťových poplatkov, ako aj

—

uložil žalovanej povinnosť nahradiť trovy konania vrátane trov právneho zastúpenia a cestovných výdavkov.

1.

Nesprávny predpoklad existencie štátnej pomoci v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ

V rámci prvého žalobného dôvodu žalobkyňa vytýka žalovanej, že pri preskúmaní sporného oslobodenia od sieťových poplatkov z právneho hľadiska nesprávne predpokladala existenciu použitia štátnych prostriedkov.

Okrem toho pri preskúmaní podmienky „selektivity“ bol nesprávne a neúplne stanovený referenčný systém.

Okrem toho tvrdí, že žalovaná vzhľadom na neúplné stanovenie referenčného systému porušila svoju povinnosť odôvodnenia podľa článku 296 druhého odseku ZFEÚ.

2.

Porušenie zásady rovnosti zaobchádzania

V rámci druhého žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že prostredníctvom rozhodnutia žalovanej sa stanovili len povinnosti na dodatočné platby pre odberateľov základného zaťaženia, ktorí boli v rokoch 2012 a 2013 úplne oslobodení od sieťových poplatkov. S týmito odberateľmi základného zaťaženia sa preto v porovnaní s odberateľmi základného zaťaženia, ktorí za rovnaké časové obdobie využili paušálne zníženie sieťových poplatkov a pre ktorých neboli stanovené žiadne dodatočné platobné povinnosti, zaobchádzalo rozdielnym spôsobom a boli nespravodlivo znevýhodnení.

V tejto súvislosti sa tiež vytýka, že pokiaľ ide o rozdielne zaobchádzanie, žalovaná porušila svoju povinnosť odôvodnenia podľa článku 263 druhého odseku ZFEÚ a článku 41 ods. 2 písm. c) Charty základných práv Európskej únie. Rozdielne zaobchádzanie je okrem toho v rozpore so zákazom diskriminácie podľa článku 32 ods. 1 smernice 2009/72/ES. (1)

3.

Porušenie zásady legitímnej dôvery

V rámci tretieho žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že vzhľadom na individuálne okolnosti mohla legitímne očakávať, že mimoriadne sieťové poplatky, ktoré jej boli priznané, sa jej zachovajú.

—

zrušil rozhodnutie Komisie (EÚ) 2019/56 z 28. mája 2018 o schéme pomoci SA.34045 (2013/c) (ex 2012/NN) [oznámené pod číslom C(2018) 3166] uplatnenej Nemeckom pre odberateľov základného zaťaženia podľa paragrafu 19 predpisu StromNEV, ako aj

—

uložil žalovanej povinnosť nahradiť trovy konania.

—

zrušil napadnuté rozhodnutie,

—

uložil EUIPO povinnosť nahradiť trovy konania pred Všeobecným súdom, ako aj trovy konania pred odvolacím senátom vrátane nevyhnutných nákladov žalobkyne v oboch týchto konaniach.

—

porušenie článku 7 ods. 1 písm. b) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1001,

—

porušenie článku 7 ods. 1 písm. c) a článku 7 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1001.

—

zrušil vykonávacie nariadenie Komisie (EÚ) 2019/67 zo 16. januára 2019 (1); a

—

uložil žalovanej povinnosť nahradiť trovy konania.

1.

Prvý žalobný dôvod založený na skutočnosti, že obmedzenie pojmu výrobcov Európskej únie na výrobcov podobných alebo priamo konkurenčných výrobkov, ktoré sa vyrábajú zo surovín (nelúpaná ryža) vyrobených v Európskej únii porušuje článok 22 ods. 1 a článok 23 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 978/2012 z 25. októbra 2012. (2) Subsidiárne, konanie žalovanej porušilo článok 22 ods. 2 nariadenia č. 978/2012.

2.

Druhý žalobný dôvod založený na skutočnosti, že žalovaná tým, že vychádzala z nesprávnych a neúplných údajov, ktoré sa konkrétne netýkajú podobného výrobku, neposúdila riadne „značné ťažkosti“, čím porušila článok 23 nariadenia č. 978/2012. To viedlo k tomu, že nebolo možné riadne posúdiť, či boli splnené podmienky uvedené v článku 22 ods. 1 nariadenia (EÚ) č. 978/2012, pokiaľ ide o podobný výrobok, ako je vymedzené v článku 22 ods. 2 nariadenia č. 978/2012.

3.

Tretí žalobný dôvod založený na skutočnosti, že žalovaná porovnala kambodžské dovozné ceny a ceny v Európskej únii spôsobom, ktorý porušuje článok 22 ods. 1 a článok 23 nariadenia č. 978/2012.

4.

Štvrtý žalobný dôvod založený na skutočnosti, že analýza príčinnej súvislosti vykonaná žalovanou porušuje článok 22 ods. 1 nariadenia č. 978/2012, keďže značné ťažkosti, v ktorých sa nachádza priemysel Európskej únie, nie sú dostatočne priamymi dôsledkami kambodžského objemu dovozu a jeho cien. Nariadenie 2019/67 je taktiež v rozpore s článkom 22 ods. 1 nariadenia č. 978/2012 v rozsahu, v akom sa zakladá na kumulatívnej analýze.

5.

Piaty žalobný dôvod založený na skutočnosti, že žalovaná nezverejnila viaceré podstatné skutočnosti alebo zistenia alebo podrobnosti, z ktorých vychádzajú takéto podstatné skutočnosti alebo zistenia, čo je v rozpore s článkom 17 ods. 1 až 4 delegovaného nariadenia Komisie (EÚ) č. 1083/2013 z 28. augusta 2013 (3), článok 38 nariadenia č. 978/2012 a právo žalobcov na obranu.

6.

Šiesty žalobný dôvod založený na skutočnosti, že podkladový spis je značne neúplný a chýbajú v ňom podstatné informácie. To spôsobuje porušenie článku 14 delegovaného nariadenia Komisie č. 1083/2013 a článku 38 nariadenia č. 978/2012 a porušenie práva žalobcov na obranu.

—

zrušil rozhodnutie Európskeho parlamentu z 12. marca 2019 P8_TA-PROV(2019)0137 o žiadosti o zbavenie žalobkyne imunity 2018/2267 (IMM), ktorým bola žalobkyňa imunity skutočne zbavená,

—

uložil Európskemu parlamentu povinnosť nahradiť všetky trovy konania.

1.

Prvý žalobný dôvod založený na porušení článku 9 protokolu č. 7 o výsadách a imunitách Európskej únie (Ú. v. EÚ C 83, 2010, s. 266), článku 5 ods. 1 a 5 rokovacieho poriadku Európskeho parlamentu (Ú. v. EÚ L 44, 2005, s. 1) a oznámení členom č. 11/2003 a č. 11/2016.

2.

Druhý žalobný dôvod založený na zneužití konania, konkrétne na porušení článku 43 oznámenia členom č. 11/2016, ku ktorému došlo tým, že cieľom stíhania je narušiť politickú činnosť žalobkyne, čo voči nej predstavuje fumus persecutionis.

3.

Tretí žalobný dôvod založený na porušení všeobecných zásad práva Únie ne bis in idem a una via electa, zneužití konania a zneužití právomoci.

—

zrušil rozhodnutie Európskej komisie vo veci M.8900 — Wieland/Aurubis Rolled Products/Schwermetall z 5. februára 2019,

—

uložil Európskej komisii povinnosť nahradiť trovy tohto konania.

1.

Prvý žalobný dôvod je založený na tvrdení, že Komisia vychádzala zo zjavne nesprávneho posúdenia, keď namiesto toho, aby v napadnutom rozhodnutí posudzovala relevantný trh s výrobkami z valcovanej medi vymedzený samotnou Komisiou, vychádzala z chybného pojmu tzv. „high-end“ subsegmentu.

2.

Druhý žalobný dôvod je založený na tvrdení, že Komisia neposkytla ani definíciu, ani jednoznačné vymedzenie tzv. „high-end“ subsegmentu, z ktorého vychádzala pri svojom posúdení. Prístup Komisie je zjavne nesprávny a špekulatívny.

3.

Tretí žalobný dôvod je založený na tvrdení, že Komisia vychádzala zo zjavne nesprávneho posúdenia, ktoré je v rozpore s jej vlastnými zisteniami v rozhodnutí o schválení vo veci M.8909 — KME/MKM.

4.

Štvrtý žalobný dôvod je založený na tvrdení, že Komisia uplatnila bezprecedentnú a neudržateľnú teóriu poškodenia sui generis, neprimerane spojila horizontálny a nehorizontálny účinok a pomiešala jednoznačné a striktné pokyny stanovené v usmerneniach o koncentráciách.

5.

Piaty žalobný dôvod je založený na tvrdení, že Komisia vychádzala zo zjavne nesprávneho posúdenia pri hodnotení údajnej horizontálnej výhrady z hľadiska hospodárskej súťaže, pričom pri skúmaní konkurenčného prostredia na relevantnom trhu očividne nepreskúmala zjavné skutočnosti.

6.

Šiesty žalobný dôvod je založený na tvrdení, že posúdenie Komisie týkajúce sa možností zákazníkov na zmenu je zjavne nesprávne.

7.

Siedmy žalobný dôvod je založený na tvrdení, že Komisia sa odvoláva na zvýšenie cien spôsobené transakciou bez toho, aby poskytla akýkoľvek dôkaz.

8.

Ôsmy žalobný dôvod je založený na tvrdení, že Komisia vychádzala zo zjavne nesprávneho posúdenia pri hodnotení zmeny kontroly nad spoločnosťou Schwermetall zo spoločnej na výlučnú. Komisia najmä neuskutočnila nevyhnutné vyšetrovacie úkony.

9.

Deviaty žalobný dôvod je založený na tvrdení, že Komisia vychádzala zo zjavne nesprávneho posúdenia pri hodnotení záväzkov žalobkyne.

10.

Desiaty žalobný dôvod je založený na tvrdení, že konanie Komisie týkajúce sa postupu nápravy a testu trhových podmienok nebolo v súlade s riadnym procesom.

11.

Jedenásty žalobný dôvod je založený na tvrdení, že Komisia porušila podstatné procesné náležitosti a nedodržala riadny proces. Komisia odmietla preveriť prvé dva záväzky z hľadiska trhu a tento proces začala príliš neskoro.

—

zrušil rozhodnutie Rady obsiahnuté v liste žalobcovi z 12. februára 2019, ktorým sa zamieta úplný prístup k dokumentu ST 13593 2018 INIT (právne stanovisko právneho servisu Rady z 25. októbra 2018) podľa článkov 4 ods. 2 a 4 ods. 3 nariadenia 1049/2001 (1),

—

subsidiárne, nariadil Rade, aby poskytla čiastočne širší prístup k dokumentu ST 13593 2018 INIT podľa článku 4 ods. 6 nariadenia 1049/2001 a

—

uložil Rade povinnosť nahradiť trovy konania vrátane trov ďalších účastníkov konania.

1.

Prvý žalobný dôvod sa zakladá na nesprávnom právnom posúdení a nesprávnom uplatnení druhej zarážky článku 4 ods. 2 nariadenia 1049/2001.

2.

Druhý žalobný dôvod sa zakladá na nesprávnom právnom posúdení a nesprávnom uplatnení prvého odseku článku 4 ods. 3 nariadenia 1049/2001.

3.

Tretí, subsidiárny, žalobný dôvod sa zakladá na tom, že ak sa mali uplatniť výnimky na požadovaný dokument, Rada údajne porušila článok 4 ods. 6 nariadenia 1049/2001, pretože zjavne nesplnila svoju povinnosť poskytnúť (riadny a požadovaný) čiastočný prístup, ktorý mala poskytnúť k požadovanému dokumentu podľa uvedeného článku 4 ods. 6, keď zamietla prístup k celej časti právnej analýzy.

—

zrušil rozhodnutie Európskeho parlamentu z 18. mája 2018, ktorým sa ukončuje zmluva žalobcu,

—

subsidiárne zrušil rozhodnutie Európskeho parlamentu zo 4. januára 2019, ktorým sa zamieta sťažnosť žalobcu zo 16. augusta 2018, doručená 9. januára 2019,

—

uložil žalovanému nahradiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 50 000 eur, ktorú utrpel v dôsledku pochybenia žalovaného,

—

zaviazal žalovaného na náhradu trov konania.

1.

Prvý žalobný dôvod založený na porušení povinnosti uviesť odôvodnenie a procesných pravidiel, ktoré sa v prejednávanej veci použijú na ukončenie dotknutej zmluvy.

2.

Druhý žalobný dôvod založený na porušení článkov 12a a 24 Služobného poriadku a v tejto súvislosti na porušení práva na nestranné a spravodlivé konanie, porušení povinnosti konať starostlivo a na zjavne nesprávnom posúdení.

—

určil, že článok 1 vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) 2019/85 z 21. januára 2019 (1) a článok 1 vykonávacieho rozhodnutia Rady (SZBP) 2019/87 z 21. januára 2019 (2) sú voči žalobcovi neuplatniteľné,

—

zrušil vykonávacie nariadenie Rady 2019/85 a vykonávacie rozhodnutie Rady 2019/87 v rozsahu, v akom sa týkajú žalobcu,

—

rozhodol o vyňatí mena žalobcu z prílohy (pod číslom 266) vykonávacieho nariadenia Rady 2019/85 a z prílohy (pod číslom 266) vykonávacieho rozhodnutia Rady 2019/87 a

—

uložil žalovanej povinnosť nahradiť trovy konania.

1.

Prvý žalobný dôvod je založený na tom, že žalovaná uviedla nedostatočné a nepodložené dôvody na zaradenie žalobcu na zoznam.

2.

Druhý žalobný dôvod je založený na tom, že zaradenie žalobcu na zoznam sa zakladá na zjavne nesprávnom posúdení skutkového stavu v rozsahu, v akom žalovaná nepredložila nijaký dôkaz o uvádzaných skutočnostiach, na ktorých sa zakladá alebo údajne zakladá odôvodnenie prijatých opatrení, alebo v rozsahu, v akom z týchto skutočností vyvodila neopodstatnené závery.

3.

Tretí žalobný dôvod je založený na tom, že zaradením žalobcu na zoznam bolo porušené jeho právo na obhajobu.

4.

Štvrtý žalobný dôvod je založený na tom, že zaradením žalobcu na zoznam boli porušené jeho vlastnícke právo, sloboda podnikania a zásada proporcionality.

—

zrušil rozhodnutie Komisie Ares(2019)856949 z 12. februára 2019 o vylúčení IMAGINA MEDIA AUDIOVISUAL SL z verejných obstarávaní a z konaní o udelení grantu podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) 2018/1046 (1) v rozsahu, v ktorom ním bolo rozhodnuté o vylúčení konzorcia Imagina/dpa alebo o odmietnutí jeho ponúk,

—

zrušil rozhodnutie Komisie Ares(2019)2494476 z 9. apríla 2019 v rozsahu, v ktorom by malo byť považované za rozhodnutie o vylúčení konzorcia z obstarávania oznámeného pod číslom PO/2018-05/A4 alebo o odmietnutí jeho ponúk,

—

zrušil akt(y), ktorými Komisia zadá zákazky alebo umožní inému subjektu než konzorciu Imagina/dpa, aby poskytoval audiovizuálne pokrytie aktuálneho diania EÚ v súvislosti s časťami I, III a VI ako boli popísané vo výzve na predkladanie ponúk,

—

uložil Komisii povinnosť nahradiť konzorciu škodu, ktorú jej Komisia spôsobila tým, že mu zabránila plniť časti zákazky podľa častí I, III a VI,

—

uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania žalobkýň.

1.

Prvý žalobný dôvod založený na tom, že Komisia sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď nezohľadnila, že vylúčenie spoločnosti Imagina Media Audiovisual SL — jedného z členov konzorcia — nemá žiadny vplyv na plnenie častí zákazky týkajúcich sa častí I, III a VI výzvy na predkladanie ponúk zo strany konzorcia. Vylúčenie spoločnosti Imagina Media Audiovisual SL nemá žiadny vplyv ani na rozhodnutia, ktorými Komisia zadala tieto zákazky konzorciu.

2.

Druhý žalobný dôvod založený na tom, že sa Komisia dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď nesprávne uplatnila súťažné podklady. V dôsledku toho Komisia od konzorcia nepožadovala, aby nahradilo spoločnosť Imagina Media Audiovisual SL iným subjektom, ktorý by bol súčasťou konzorcia, ako to požadovali súťažné podklady.

3.

Tretí žalobný dôvod založený na tom, že sa Komisia dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď nesprávne uplatnila článok 136 ods. 9 nariadenia 2018/146. Povoľujúci úradník Komisie v dôsledku toho nepožadoval od konzorcia, aby nahradilo Imagina Media Audiovisual SL iným subjektom, ktorý by bol súčasťou konzorcia, ako to považovalo nariadenie 2018/1046.

4.

Štvrtý žalobný dôvod založený na tom, že Komisia porušila právo konzorcia na účinný prostriedok nápravy a zásadu dobrej správy vecí verejných. Komisia v rozpore s právom použila svoje rozhodnutie Ares(2019) 856949 z 12. februára 2019 o vylúčení Imagina Media Audiovisual SL alebo svoj list č. Ares(2019) 2494476 z 9. apríla 2019 na vylúčenie konzorcia z obstarávania oznámeného pod číslom PO/2018-05/A4.

5.

Piaty žalobný dôvod založený na tom, že Komisia porušila právo konzorcia na účinný prostriedok nápravy, svoju povinnosť odôvodnenia a zásadu dobrej správy vecí verejných. Komisia sa dopustila procesných pochybení a v rozpore s právom zadala časti zákazky I, III a VI podľa výzvy na predkladanie ponúk č. PO/2018-05/A4 inému kandidátovi než konzorciu.

6.

Šiesty žalobný dôvod založený na tom, že Komisia spôsobila konzorciu škodu, keď postupovala v rozpore s právom, v dôsledku čoho konzorcium nemôže plniť časti zákazky I, III a VI podľa výzvy na predkladanie ponúk č. PO/2018-05/A4.

—

zrušil rozhodnutie Komisie Ares(2019)856949, ktorým Komisia uložila žalobkyni dvojročné obdobie vylúčenia a zaznamenala žalobkyňu v databáze včasného odhaľovania rizika a vylúčenia (1),

—

uložil Komisii povinnosť nahradiť žalobkyni škodu, ktorú jej spôsobilo napadnuté rozhodnutie,

—

uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

1.

Prvý žalobný dôvod založený na tom, že sa Komisia dopúšťa nesprávneho právneho posúdenia tým, že nevykonala svoje vlastné preskúmanie či analýzu, ale spolieha sa úplne na zistenia US Department of Justice (Ministerstvo spravodlivosti Spojených štátov amerických) bez riadneho vlastného preskúmania a zistenia Ministerstva spravodlivosti Spojených štátov amerických nesprávna vykladá. V dôsledku toho sa Komisia dopúšťa nesprávneho skutkového posúdenia, čím porušuje povinnosť náležitej starostlivosti.

2.

Druhý žalobný dôvod založený na tom, že Komisia nesprávne vylučuje žalobkyňu, čím porušuje článok 136 ods. 1 písm. c) nariadenia 2018/1046 a právo žalobkyne na obhajobu, keď jasne nekonštatuje, v čom presne spočíva závažné odborné pochybenie. Komisia sa ďalej dopúšťa pochybenia, keď tvrdí, že žalobkyňa je vylúčená aj z prebiehajúcich obstarávaní, keďže toto nevyplýva z rozsudku napadnutého rozhodnutia, keď žalobkyňu vylučuje za konanie týkajúce sa mediálnych a marketingových práv v oblasti športu z obstarávania na audiovizuálne pokrytie aktuálneho diania EÚ, keďže sa jedná o rozdielne trhy, ktoré sa navzájom neovplyvňujú, takže spoľahlivosť žalobkyne pri zmluvách pre Európsku úniu je možné preukázať, a keď rozhoduje, že žalobkyňa by mala byť vylúčená, keďže nemala dôkazy, ktoré by odôvodňovali napadnuté rozhodnutie a dohoda o nestíhaní uzavretá medzi žalobkyňou a Ministerstvom spravodlivosti Spojených štátov amerických neuvádza, že by žalobkyňa alebo jej výkonný riaditeľ boli vinní.

3.

Tretí žalobný dôvod založený na tom, že sa Komisia dopúšťa nesprávneho právneho posúdenia rozhodnutím, že vylúčenie je primerané v zmysle článku 136 ods. 3 nariadenia 2018/1046, čím nezohľadňuje nedostatok vplyvu na finančné záujmy a obraz Únie a čas, ktorý od konania uplynul.

4.

Štvrtý žalobný dôvod založený na tom, že Komisia pochybila, keď rozhodla, že nápravné opatrenia, ktoré žalobkyňa prijala sú dočasné a nedostatočné v zmysle článku 136 ods. 6 písm. a) v spojení s článkom 136 ods. 7 nariadenia 2018/1046.

5.

Piaty žalobný dôvod založený na tom, že Komisia porušuje základnú zásadu rovnakého zaobchádzania tým, že so žalobkyňou zaobchádza inak ako s inými kandidátmi, ktorí uzavreli s Ministerstvom spravodlivosti Spojených štátov amerických dohodu o nestíhaní.

6.

Šiesty žalobný dôvod založený na tom, že Komisia spôsobila žalobkyni škodu, keď v rozpore s právom rozhodla, že žalobkyňa má byť vylúčená z obstarávaní resp. udeľovania grantov podľa nariadenia 2018/164.

—

zrušil napadnuté rozhodnutie,

—

uložil EUIPO povinnosť nahradiť trovy konania pred Všeobecným súdom, ako aj trovy konania pred odvolacím senátom EUIPO vrátane nevyhnutných nákladov žalobkyne v oboch týchto konaniach.

—

odvolací senát porušil článok 7 ods. 1 písm. b) a c) a článok 7 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1001, keďže odmietol poskytnúť ochranu dotknutej ochrannej známke.

—

zrušil rozhodnutie orgánu oprávneného uzatvárať pracovné zmluvy (OOUPZ) ESVČ z 15. júna 2018, ktorým sa konštatuje, že žalobkyňa nespĺňa všetky podmienky prijatia stanovené v článku 82 Podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov Európskej únie a že nemôže byť prijatá do ESVČ ako zmluvný zamestnanec podľa článku 3b,

—

zrušil rozhodnutie OOUPZ ESVČ zo 14. januára 2019, ktorým sa zamieta sťažnosť žalobkyne podaná 14. septembra 2018,

—

uložil ESVČ povinnosť zaplatiť žalobkyni odškodnenie vo výške 36 992,52 eura zodpovedajúce odmenám za jeden rok na základe zmluvy AC FG II podľa platovej triedy platnej od 1. novembra 2017, pričom nie je dotknutá možnosť túto sumu v priebehu konania spresniť,

—

uložil ESVČ povinnosť vypočítať stratu na dôchodkových právach následkom jej neprijatia do zamestnania,

—

uložil ESVČ povinnosť zaplatiť žalobkyni odškodnenie vo výške 15 000 eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej zásahom do jej dôstojnosti a do jej profesijnej povesti,

—

uložil ESVČ povinnosť zaplatiť žalobkyni odškodnenie vo výške 15 000 eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej narušením jej zdravia a jej osobnej rovnováhy,

—

uložil ESVČ povinnosť zaplatiť žalobkyni odškodnenie vo výške 15 000 eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej tým, že ESVČ porušila nariadenie č. 45/2001 o ochrane jednotlivcov so zreteľom na spracovanie osobných údajov inštitúciami a orgánmi spoločenstva a o voľnom pohybe takýchto údajov,

—

uložil ESVČ povinnosť zaplatiť žalobkyni odškodnenie vo výške 10 000 eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej porušením lekárskeho tajomstva a dôvernosti osobných údajov obsiahnutých v zdravotnej dokumentácii žalobkyne,

—

uložil ESVČ povinnosť zaplatiť žalobkyni odškodnenie vo výške 15 000 eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej urážkou na cti a ohováraním vo vzťahu k žalobkyni,

—

uložil ESVČ povinnosť nahradiť všetky trovy konania.

1.

Prvý žalobný dôvod je založený na porušení článku 33 druhého pododseku Služobného poriadku úradníkov Európskej únie a článkov 82 a 83 Podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov Európskej únie, zásad proporcionality a kontradiktórnosti, práva na riadnu správu vecí verejných a povinnosti starostlivosti, zásady zákazu diskriminácie a práva na nestranné a spravodlivé zaobchádzanie a zákazu akéhokoľvek psychického obťažovania.

2.

Druhý žalobný dôvod je založený na porušení nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 45/2001 z 18. decembra 2000 o ochrane jednotlivcov so zreteľom na spracovanie osobných údajov inštitúciami a orgánmi spoločenstva a o voľnom pohybe takýchto údajov (Ú. v. ES L 8, 2001, s. 1; Mim. vyd. 13/026, s. 102) a článku 8 Charty základných práv Európskej únie.

—

zrušil napadnuté rozhodnutie,

—

uložil EUIPO povinnosť nahradiť trovy konania vrátane trov konania pred zrušovacím oddelením a druhým odvolacím senátom EUIPO.

—

porušenie článku 53 ods. 1 písm. c) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1001;

—

porušenie článku 94 ods. 1 písm. c) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1001.

—

zrušil rozhodnutie ECB zo 14. februára 2019 o vykonaní kontroly na mieste v priestoroch PNB Banka AS a v spoločnostiach v jej skupine;

—

uložil ECB povinnosť nahradiť trovy konania.

1.

Prvý žalobný dôvod založený na tom, že ECB nebola v čase prijatia rozhodnutia o vykonaní kontroly na mieste príslušným orgánom dohľadu vo vzťahu k PNB Banka AS.

2.

Druhý žalobný dôvod založený na tvrdení, že napadnuté rozhodnutie nebolo „nevyhnutné“ v zmysle článku 12 nariadenia č. 1024/2013 (1).

3.

Tretí žalobný dôvod založený na tvrdení, že ECB riadne nevyužila svoje právomoci posúdenia podľa článku 12 nariadenia č. 1024/2013.

4.

Štvrtý žalobný dôvod založený na tvrdení, že ECB porušila zásadu proporcionality.

5.

Piaty žalobný dôvod založený na tvrdení, že ECB porušila právo žalobcov byť vypočutí.

6.

Šiesty žalobný dôvod založený na tvrdení, že ECB porušila svoju povinnosť riadne a nestranne preskúmať a posúdiť všetky relevantné aspekty konkrétneho prípadu.

7.

Siedmy žalobný dôvod založený na tvrdení, že ECB porušila povinnosť dostatočne odôvodniť svoje rozhodnutie.

8.

Ôsmy žalobný dôvod založený na tvrdení, že ECB porušila zásady legitímnej dôvery a právnej istoty.

9.

Deviaty žalobný dôvod založený na tvrdení, že ECB porušila zásadu rovnakého zaobchádzania a vo vzťahu k žalobcom konala diskriminačne.

10.

Desiaty žalobný dôvod založený na tvrdení, že ECB porušila článok 19 a odôvodnenie 73 nariadenia č. 1024/2013 a zneužila svoju právomoc.

—

zrušil napadnuté rozhodnutie menovacieho orgánu, ktorého obsah je vyjadrený v e-maile vedúceho správneho oddelenia z 20. septembra 2018, ako aj implicitné rozhodnutie menovacieho orgánu, ktorým sa zamieta sťažnosť žalobcu. V dôsledku toho musí EASO prijať opatrenia potrebné na vykonanie rozhodnutia Všeobecného súdu v súlade s článkom 266 ZFEÚ s retroaktívnym účinkom;

—

uložil žalovanému povinnosť nahradiť všetky trovy konania, ktoré vznikli žalobcovi.

1.

Prvý žalobný dôvod založený na porušení zásady legitímnej dôvery.

2.

Druhý žalobný dôvod založený na nedostatku odôvodnenia, a teda porušení podstatnej formálnej náležitosti v zmysle článku 263 ZFEÚ.

3.

Tretí žalobný dôvod založený na nedostatku odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ktoré obsahuje vecnú chybu.

4.

Štvrtý žalobný dôvod založený na nesprávnom právnom posúdení v tom, že rozhodnutie nezohľadňuje záujem služby a povinnosť starostlivosti administratívy voči svojim zamestnancom.

—

vyhlásil, že v napadnutom rozhodnutí sa nesprávne uplatnil rozsudok Všeobecného súdu (piata komora) z 23. novembra 2017 vo veci T-140/15,

—

zmenil napadnuté rozhodnutie, zvrátil rozhodnutie CPVO NN010 z 23. septembra 2013 a vyhovel žalobe o neplatnosť CPVR č. EU 15118, o ktorom rozhodol žalovaný 28. augusta 2012,

—

vyhlásil, že CPVR č. EU 15118 je ab initio neplatné,

—

uložil žalovanému povinnosť nahradiť trovy konania žalobkyne v súlade s článkom 87 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, vrátane trov konania vedľajších účastníkov konania.

—

porušenie zásad právnej istoty a legitímnej dôvery,

—

zanedbanie povinnosti a odopretie spravodlivosti.

—

zrušil rozhodnutie Komisie, ktorým sa zamieta sťažnosť žalobcu (Vec SA.53105 — údajná pomoc Eurobank Ergasias prostredníctvom Piraeus Bank Bulgaria) minimálne v rozsahu, v akom sa týka porušenia záväzkov reštrukturalizácie vo veci SA.43364 a veci SA.43363,

—

uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

1.

Prvý žalobný dôvod sa zakladá na tom, že rozhodnutie Komisie porušilo podstatné procesné požiadavky a porušilo:

2.

Druhý žalobný dôvod sa zakladá na tom, že Komisia prijala nesprávny záver, že i) záväzky poskytnuté vo veci SA.43364 v súvislosti so štátnou pomocou pre Piraeus Bank a ii) záväzky poskytnuté vo veci SA.43363 v súvislosti so štátnou pomocou pre Eurobank Ergasias, sa neuplatňovali ratione temporis, pretože predaj Piraeus Bank Bulgaria sa ukončí po 31. decembri 2018.

—

zrušil napadnuté rozhodnutie,

—

uložil žalovanému povinnosť nahradiť svoje vlastné trovy konania a trovy konania žalobkyne v konaní o zrušenie.

—

porušenie článku 8 ods. 1 písm. b) nariadenia (EÚ) Európskeho parlamentu a Rady 2017/1001,

—

porušenie článku 59 ods. 1 písm. b) nariadenia (EÚ) Európskeho parlamentu a Rady 2017/1001.

—

zrušil napadnuté rozhodnutie,

—

uložil EUIPO povinnosť znášať vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania žalobkyne.

—

porušenie článku 8 ods. 1 písm. b) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1001,

—

porušenie článku 59 ods. 1 písm. b) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1001.

—

rozhodol, že žalovaná nemá povinnosť zaplatiť Európskej komisii sumy, ktoré požaduje prostredníctvom oznámenia o dlhu č. 3241902288 doručeného 22. februára 2019 a naposledy prostredníctvom oznámenia doručeného 29. apríla 2019 — ref. č. Ares (2019) 2858540, ako vrátenia príspevku a náhrady škody z dôvodu, že Studio Galli Ingegneria údajne porušila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z grantovej dohody č. 619120, ktorá sa týka projektu nazvaného „MARSOL“;

—

rozhodol, že nedošlo k nesplneniu povinností, na ktoré sa odvoláva Komisia;

—

rozhodol, že predbežný informačný list z 19. decembra 2018, správa OLAF o inšpekcii, oznámenie o dlhu z 22. februára 2019, neskoršia upomienka z 2. apríla 2019 a konečné oznámenie, opätovné stanovenie požadovanej sumy a zamietnutie neskorších žiadostí SGI z 29. apríla 2019 — ref. č. Ares (2019) 2858540, sú protiprávne, neplatné a nedôvodné;

—

rozhodol, že neexistuje pohľadávka Komisie;

—

rozhodol, že žalobkyňa má nárok na príspevok, ktorý Komisia skutočne vyplatila na základe grantovej dohody č. 619120 na projekt „MARSOL“;

—

subsidiárne rozhodol, že suma, ktorá je predmetom žiadosti Komisie o vrátenie, nemôže byť vyššia ako 100 044,99 eura;

—

subsidiárne v druhom rade uložil Komisii povinnosť, aby uhradila SGI náklady vynaložené na vykonávanie projektu MARSOL ako bezdôvodné obohatenie.

1.

Prvý žalobný dôvod založený na porušení zásady dobrej viery v zmluvných vzťahoch, porušení práva na obhajobu vo fáze po skončení inšpekcie, poručení práva na účinnú súdnu ochranu v zmysle článku 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), porušení práva na riadnu správu vecí verejných v zmysle článku 41 Charty, porušení práva na prístup k dokumentom v zmysle článku 42 Charty, ako aj porušení článku II.22 grantovej dohody a článku belgického občianskeho zákonníka.

2.

Druhý žalobný dôvod založený na neexistencii uplatňovaného nesplnenia povinností, neexistencie pohľadávky Európskej komisie, protiprávnosti a nedôvodnosti správy OLAF o inšpekcii, a preto predbežného informačného listu a oznámení Komisii o dlhu, porušení zásad prezumpcie neviny, dôkazného bremena a spravodlivosti stanovených v nariadení Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) č. 883/2013 z 11. septembra 2013, ako aj na nesprávnom posúdení dôkazov a porušení článku belgického občianskeho zákonníka.

3.

Tretí žalobný dôvod založený na porušení zásady proporcionality, spravodlivosti a dobrej viery v zmluvných vzťahoch a na porušení článku II.22 grantovej dohody.

4.

Štvrtý žalobný dôvod, uplatnený subsidiárne, založený na práve na náhradu škody z dôvodu bezdôvodného obohatenia Komisie.

—

podľa článku 263 ZFEÚ zrušil rozhodnutie Rady (SZBP) 2019/354 zo 4. marca 2019, ktorým sa mení rozhodnutie 2014/119/SZBP o reštriktívnych opatreniach voči určitým osobám, subjektom a orgánom s ohľadom na situáciu na Ukrajine (Ú. v. EÚ L 64, 2019, s. 7), ako aj vykonávacie nariadenie Rady (EÚ) 2019/352 zo 4. marca 2019, ktorým sa vykonáva nariadenie (EÚ) č. 208/2014 o reštriktívnych opatreniach voči určitým osobám, subjektom a orgánom s ohľadom na situáciu na Ukrajine (Ú. v. EÚ L 64, 2019, s. 1), v rozsahu, v akom sa týka žalobcu,

—

podľa článku 64 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu prijal opatrenia na zabezpečenie riadneho priebehu konania, a to najmä

—

podľa článku 87 ods. 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu uložil Rade povinnosť nahradiť trovy konania.

—

zrušil rozhodnutie odvolacieho senátu z 22. februára 2019 vo veci R 1785/2018-2.

—

zrušil rozhodnutie námietkového oddelenia z 10. júla 2018 (námietka B 2 598 285).

—

určil povinnosť zapísať spornú ochrannú známku EÚ č. 14 180 038 pre všetky výrobky uvedené v prihláške.

—

uložil žalovanému povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania žalobkyni.

—

Porušenie článku 8 ods. 5 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 2017/1001.

—

zrušil napadnuté rozhodnutie,

—

uložil EUIPO povinnosť nahradiť trovy konania.

—

porušenie článku 7 ods. 1 písm. b) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady 2017/1001.

—

vyhlásil žalobu Oleksandra Viktorovycha Klymenka za prípustnú,

—

zrušil rozhodnutie Rady (SZBP) 2019/354 zo 4. marca 2019, ktorým sa mení rozhodnutie 2014/119/SZBP o reštriktívnych opatreniach voči určitým osobám, subjektom a orgánom s ohľadom na situáciu na Ukrajine,

—

zrušil vykonávacie nariadenie Rady (EÚ) 2019/352 zo 4. marca 2019, ktorým sa vykonáva nariadenie (EÚ) č. 208/2014 o reštriktívnych opatreniach voči určitým osobám, subjektom a orgánom s ohľadom na situáciu na Ukrajine,

—

rozhodol, že Rada Európskej únie znáša vlastné trovy konania podľa článkov 87 a 91 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu.

1.

Prvý žalobný dôvod je založený na porušení povinnosti odôvodnenia v rozsahu, v akom napadnuté akty neboli dostatočne odôvodnené.

2.

Druhý žalobný dôvod je založený na porušení práva na obhajobu a práva na účinnú súdnu ochranu, ktoré sú zaručené z titulu základných zásad európskeho práva a uvedené v článku 47 Charty základných práv Európskej únie, ako aj v článkoch 6 a 13 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3.

Tretí žalobný dôvod je založený na neexistencii právneho základu, pretože článok 29 Zmluvy o Európske únii nemôže byť právnym základom pre obmedzujúce opatrenie prijaté voči žalobcovi.

4.

Štvrtý žalobný dôvod je založený na zjavne nesprávnom posúdení, pretože žalobca predkladá dôkazy svedčiace o neexistencii skutkového základu pre akékoľvek trestné konanie.

5.

Piaty žalobný dôvod je založený na porušení práva na rešpektovanie vlastníctva, ktoré je základnou zásadou práva Únie chránenou článkom 17 Charty základných práv Európskej únie a článkom 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.