–

LO, v zastúpení: B. Ackermann, Rechtsanwältin,

–

poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna a S. Żyrek, splnomocnení zástupcovia,

–

portugalská vláda, v zastúpení: P. Barros da Costa, S. Duarte Afonso a J. Ramos, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: H. Leupold a W. Wils, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 3 ods. 1 písm. a) šiestej zarážky nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (Ú. v. EÚ L 338, 2003, s. 1; Mim. vyd. 19/006, s. 243).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi BM a jeho manželkou LO, ktorý sa týka návrhu na rozvod ich manželstva podaného na nemecké súdy.

3

Odôvodnenie 1 nariadenia č. 2201/2003 znie takto:

„Európske spoločenstvo si stanovilo za cieľ vytvoriť priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, v ktorom je zaručený voľný pohyb osôb. Na tento účel spoločenstvo musí prijať, okrem iného, opatrenia v oblasti justičnej spolupráce v občianskych veciach, ktoré sú potrebné pre správne fungovanie vnútorného trhu.“

4

Článok 1 tohto nariadenia, nazvaný „Rozsah pôsobnosti“, vo svojom odseku 1 stanovuje:

„Toto nariadenie sa uplatňuje bez ohľadu na povahu súdu v občianskych veciach, ktoré sa vzťahujú na:

…“

5

Podľa článku 3 uvedeného nariadenia s názvom „Všeobecná právomoc:

„1.   Vo veciach rozvodu, rozluky alebo anulovania manželstva majú právomoc súdy členského štátu

…“

6

BM, nemecký štátny príslušník, a LO, poľská štátna príslušníčka, uzavreli v Poľsku manželstvo v roku 2000. Žili tam so svojimi deťmi najmenej do júna 2012.

7

Dňa 27. októbra 2013 podal BM návrh na rozvod na Amtsgericht Hamm (Okresný súd Hamm, Nemecko), pričom tvrdil, že manželské bydlisko opustil v júni 2012 a odvtedy býva u rodičov vo svojom rodnom meste v Nemecku.

8

LO tvrdila, že nemecké súdy nemajú medzinárodnú právomoc hlavne preto, že BM po opustení manželského bydliska mal aj naďalej obvyklý pobyt v Poľsku počas väčšiny roka 2013.

9

So zreteľom na dôkazy predložené účastníkmi konania vo veci samej Amtsgericht Hamm (Okresný súd Hamm) vyhovel námietke LO týkajúcej sa nedostatku právomoci a zamietol návrh BM na rozvod ako neprípustný.

10

Tento rozsudok potvrdil v odvolacom konaní Oberlandesgericht Hamm (Vyšší krajinský súd Hamm, Nemecko).

11

Uvedený súd v podstate rozhodol, že hoci BM skutočne získal obvyklý pobyt v Nemecku ku dňu podania návrhu na rozvod, teda k 27. októbru 2013, nepreukázal, že mal takýto obvyklý pobyt v tomto členskom štáte počas šiestich mesiacov predchádzajúcich tomuto dňu, teda od 27. apríla 2013, čo je v rozpore s požiadavkami článku 3 ods. 1 písm. a) šiestej zarážky nariadenia č. 2201/2003.

12

Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko), ktorý rozhodoval o opravnom prostriedku BM proti rozsudku Oberlandesgericht Hamm (Vyšší krajinský súd Hamm), usúdil, že výsledok tohto konania o opravnom prostriedku závisí od výkladu článku 3 ods. 1 písm. a) piatej a šiestej zarážky nariadenia č. 2201/2003. Konkrétne sa vnútroštátny súd pýta, či musí navrhovateľ preukázať obvyklý pobyt v členskom štáte konajúceho súdu od začiatku plynutia dôb stanovených v tomto ustanovení alebo či postačuje obyčajný pobyt za predpokladu, že sa stane obvyklým najneskôr v deň podania návrhu na zrušenie manželského zväzku.

13

V tejto súvislosti vnútroštátny súd usúdil, že napriek zneniu článku 3 ods. 1 písm. a) piatej a šiestej zarážky nariadenia č. 2201/2003 treba uprednostniť teleologický a reštriktívny výklad pravidla forum actoris zakotveného v tomto ustanovení, aby neboli ohrozené práva manžela – odporcu v danej veci. Tento prístup by mal znamenať, že navrhovateľ musí preukázať, že mal obvyklý pobyt v členskom štáte konajúceho súdu od začiatku plynutia príslušnej doby. Takýto výklad by tiež prispel k väčšej predvídateľnosti a jednotnému uplatňovaniu kritérií na určenie právomoci. Podľa vnútroštátneho súdu má uvedený výklad oporu v určitých skutočnostiach vyplývajúcich z kontextu. V tejto súvislosti odkazuje najmä na španielsku a francúzsku verziu dôvodovej správy, ktorú vypracovala pani Borrás k Dohovoru o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach, tzv. dohovor „Brusel II“ (Ú. v. ES C 221, 1998, s. 27).

14

Vnútroštátny súd však poukazuje na to, že výklad článku 3 ods. 1 písm. a) piatej a šiestej zarážky nariadenia č. 2201/2003, ktorý navrhuje, je sporný, a to najmä v rámci germanofónnej právnej vedy, a v každom prípade nie je ustálený v judikatúre Súdneho dvora a nemožno ho z nej ani jednoznačne vyvodiť.

15

Za týchto okolností Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Začína ročná, resp. šesťmesačná čakacia doba podľa článku 3 ods. 1 písm. a) piatej a šiestej zarážky nariadenia [č. 2201/2003] pre navrhovateľa plynúť až preukázaním jeho obvyklého pobytu v členskom štáte konajúceho súdu, alebo stačí, ak má navrhovateľ pri začatí tejto čakacej doby len obyčajný pobyt v štáte konajúceho súdu a jeho pobyt sa až v priebehu doby do podania návrhu na rozvod zmení na obvyklý pobyt?“

16

Na úvod treba uviesť, že z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že medzinárodná príslušnosť nemeckých súdov na konanie vo veci samej bola preskúmaná z hľadiska článku 3 ods. 1 písm. a) šiestej zarážky nariadenia č. 2201/2003, pričom vnútroštátny súd usúdil, že konštatovanie, že BM nemal v Nemecku obvyklý pobyt 27. apríla 2013, nie je poznačené nijakým pochybením. Preto sa položená otázka musí chápať tak, že sa týka výlučne tohto ustanovenia.

17

Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 3 ods. 1 písm. a) šiesta zarážka nariadenia č. 2201/2003 vykladať v tom zmysle, že toto ustanovenie podmieňuje právomoc súdu členského štátu rozhodnúť o návrhu na zrušenie manželského zväzku tým, že navrhovateľ, štátny príslušník tohto členského štátu, predloží dôkaz, že v tomto členskom štáte má obvyklý pobyt najmenej šesť mesiacov bezprostredne pred podaním svojho návrhu, alebo tým, že preukáže, že pobyt, ktorý má v tomto členskom štáte, sa zmenil na obvyklý pobyt počas minimálneho obdobia šiestich mesiacov bezprostredne pred podaním svojho návrhu.

18

Treba pripomenúť, že článok 3 nariadenia č. 2201/2003, ktorý patrí do jeho kapitoly II, stanovuje všeobecné kritériá právomoci vo veciach rozvodu, rozluky a anulovania manželstva. Tieto objektívne, alternatívne a výlučné kritériá zodpovedajú potrebe právnej úpravy prispôsobenej osobitným potrebám sporov v oblasti zrušenia manželského zväzku [rozsudok z 10. februára 2022, OE (Obvyklý pobyt jedného z manželov – Kritérium štátnej príslušnosti), C‑522/20, EU:C:2022:87, bod 25 a citovaná judikatúra].

19

V tejto súvislosti síce článok 3 ods. 1 písm. a) prvá až štvrtá zarážka nariadenia č. 2201/2003 výslovne odkazuje na kritériá obvyklého pobytu manželov a obvyklého pobytu odporcu, článok 3 ods. 1 písm. a) šiesta zarážka tohto nariadenia však umožňujú uplatnenie pravidla právomoci forum actoris [rozsudok z 10. februára 2022, OE (Obvyklý pobyt jedného z manželov – Kritérium štátnej príslušnosti), C‑522/20, EU:C:2022:87, bod 26 a citovaná judikatúra].

20

Toto pravidlo právomoci sleduje zabezpečenie rovnováhy medzi na jednej strane mobilitou osôb v rámci Európskej únie, najmä ochranou práv jedného z manželov, ktorý po manželskej kríze opustil členský štát spoločného obvyklého pobytu, a na druhej strane právnou istotou, predovšetkým právnou istotou druhého z manželov, a to prostredníctvom zaručenia existencie skutočnej väzby medzi navrhovateľom a členským štátom, ktorého súdy majú právomoc rozhodnúť o zrušení dotknutého manželského zväzku [pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. februára 2022, OE (Obvyklý pobyt jedného z manželov – Kritérium štátnej príslušnosti), C‑522/20, EU:C:2022:87, bod 29 a citovanú judikatúru].

21

Článok 3 ods. 1 písm. a) šiesta zarážka nariadenia č. 2201/2003 priznáva súdom členského štátu, na ktorého území sa nachádza obvyklý pobyt navrhovateľa, právomoc rozhodnúť o zrušení dotknutého manželského zväzku, ak mal v zmysle tohto ustanovenia navrhovateľ „pobyt“ na území tohto členského štátu „šesť mesiacov bezprostredne pred podaním [svojho] návrhu“, a v prípade, ako je to vo veci samej, že je štátnym príslušníkom tohto členského štátu [pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. februára 2022, OE (Obvyklý pobyt jedného z manželov – Kritérium štátnej príslušnosti), C‑522/20, EU:C:2022:87, body 26 až 28 a citovanú judikatúru].

22

Podľa vnútroštátneho súdu je nepochybné, že podľa tohto ustanovenia musí mať navrhovateľ ku dňu podania návrhu na zrušenie manželského zväzku „obvyklý pobyt“ v členskom štáte rozhodujúceho súdu, čo vo veci samej BM preukázal pred Oberlandesgericht Hamm (Vyšší krajinský súd Hamm).

23

V tejto súvislosti totiž treba pripomenúť, že medzinárodná právomoc vyplývajúca z článku 3 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 2201/2003 v rozsahu, v akom sa určuje na základe kritéria „obvyklého pobytu“, bráni tomu, aby sa určovala podľa kritéria obyčajného pobytu jedného alebo druhého z manželov [pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. novembra 2021, IB (Obvyklý pobyt manžela – Rozvod), C‑289/20, EU:C:2021:955, bod 46].

24

Z toho vyplýva, že manžel, ktorý sa chce dovolávať právomoci stanovenej v článku 3 ods. 1 písm. a) šiestej zarážke nariadenia č. 2201/2003, musí nevyhnutne preukázať, že má obvyklý pobyt na území členského štátu, ktorého je štátnym príslušníkom, ku dňu podania jeho návrhu na zrušenie manželského zväzku, čo je aspekt, ktorý v prejednávanej veci nie je sporný.

25

Na druhej strane vnútroštátny súd zastáva názor, že existujú pochybnosti o tom, či podmienka, podľa ktorej musí mať navrhovateľ „pobyt… najmenej šesť mesiacov bezprostredne pred podaním [svojho] návrhu“ v dotknutom členskom štáte, uvedená v článku 3 ods. 1 písm. a) šiestej zarážke nariadenia č. 2201/2003, znamená, že navrhovateľ musí jednoducho preukázať, že má pobyt na území tohto členského štátu, za predpokladu, že počas minimálneho obdobia šiestich mesiacov bezprostredne pred podaním návrhu na zrušenie manželského zväzku sa tento pobyt zmenil na obvyklý pobyt, alebo naopak, že navrhovateľ musí preukázať obvyklý pobyt od začiatku a počas celého minimálneho obdobia šiestich mesiacov bezprostredne pred podaním návrhu.

26

Vzhľadom na to, že nariadenie č. 2201/2003 neobsahuje takúto definíciu alebo výslovný odkaz na právo členských štátov s cieľom určiť zmysel a rozsah pojmu „obvyklý pobyt“ a najmä pojmu „pobyt“, je nutný jeho autonómny a jednotný výklad s prihliadnutím na znenie a kontext ustanovení uvádzajúcich tieto pojmy, ako aj na ciele tohto nariadenia [pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. novembra 2021, IB (Obvyklý pobyt manžela – Rozvod), C‑289/20, EU:C:2021:955, bod 39 a citovanú judikatúru].

27

V tejto súvislosti zo znenia článku 3 ods. 1 písm. a) šiestej zarážky nariadenia č. 2201/2003 nepochybne vyplýva, že právomoc súdu členského štátu, na ktorého území musí mať navrhovateľ obvyklý pobyt, je podmienená tým, že „tam býval“ najmenej šesť mesiacov bezprostredne pred podaním svojho návrhu na zrušenie manželského zväzku. Ako uznáva poľská vláda a Európska komisia, odkaz na obyčajný pobyt nemusí nevyhnutne znamenať, že navrhovateľ musí preukázať obvyklý pobyt počas celého minimálneho obdobia šiestich mesiacov bezprostredne pred podaním žiadosti.

28

Vzhľadom na kontext článku 3 ods. 1 písm. a) šiestej zarážky nariadenia č. 2201/2003 a ciele sledované týmto ustanovením však požiadavku, aby žiadateľ mal pobyt v členskom štáte, ktorého je štátnym príslušníkom, najmenej šesť mesiacov bezprostredne pred podaním návrhu, nemožno vykladať nezávisle od kritéria „obvyklého pobytu“, ktoré je tiež uvedené v tomto ustanovení.

29

V prvom rade je teda potrebné uviesť, že cieľom článku 3 ods. 1 písm. a) tohto nariadenia je zjednotiť v rámci Únie kritériá na určenie medzinárodnej právomoci v manželských veciach, ktoré sú všetky založené, ako už bolo pripomenuté v bode 23 tohto rozsudku, na pojme „obvyklý pobyt“. Vo všeobecnej štruktúre tohto ustanovenia sa nemôže povaha pojmu „pobyt“ odlišovať podľa toho, či je tento pojem použitý v druhej alebo šiestej zarážke, a to bez ohľadu na skutočnosť, že na rozdiel od ostatných jazykových verzií tejto druhej zarážky vypracovaných v úradných jazykoch Únie v čase prijatia tohto nariadenia, nemecká jazyková verzia tento pojem samostatne nepoužíva.

30

Podľa článku 3 ods. 1 písm. a) druhej zarážky tohto nariadenia je príslušný súd členského štátu, v ktorom „manželia mali naposledy obvyklý pobyt, pokiaľ tam jeden z manželov stále býva“. V tejto súvislosti použitie výrazu „tam… stále býva“, ktorý sa používa v zneniach tohto ustanovenia vypracovaných v úradných jazykoch Únie v čase prijatia tohto nariadenia, s výnimkou nemeckej jazykovej verzie, predstavuje väzbu časovej kontinuity medzi týmto miestom pobytu a miestom, kde „manželia mali naposledy obvyklý pobyt“, a tak manžel, ktorý zostal na území príslušného členského štátu, si tam zachováva svoj obvyklý pobyt, pričom nemecká verzia uvedeného ustanovenia tento záver nijako neovplyvňuje.

31

Preto v osobitnom kontexte určenia medzinárodnej právomoci vo veciach zrušenia manželských zväzkov podľa článku 3 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 2201/2003 nie je potrebné rozlišovať medzi pojmom „pobyt“ a pojmom „obvyklý pobyt“, lebo toto rozlišovanie by malo za následok oslabenie kritéria na určenie tejto právomoci.

32

V druhom rade, ako v podstate tvrdia poľská a portugalská vláda, požiadavka, aby navrhovateľ zrušenia manželského zväzku preukázal, že získal obvyklý pobyt v členskom štáte konajúceho súdu od začiatku plynutia minimálnej doby šiestich mesiacov stanovenej v článku 3 ods. 1 písm. a) šiestej zarážke nariadenia č. 2201/2003, zaručuje dodržiavanie právnej istoty a zároveň zachováva mobilitu osôb v rámci Únie a možnosť dosiahnuť zrušenie manželského zväzku bez toho, aby bol tento navrhovateľ neprimerane zvýhodnený, hoci forum actoris predstavuje pravidlo právomoci, ktoré je pre neho od začiatku priaznivé, čo alternatívny, pružnejší výklad tohto ustanovenia, ktorý BM obhajuje pred vnútroštátnym súdom, nemôže zaručiť.

33

Táto požiadavka teda predovšetkým pomáha kompenzovať skutočnosť, že na rozdiel od ostatných kritérií právomoci uvedených v prvých štyroch zarážkach článku 3 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 2201/2003, dôvod uvedený v jeho šiestej zarážke nepodlieha ani dohode manželov, ani existencii osobitnej väzby na miesto ich súčasného alebo predchádzajúceho spolužitia. Preto požiadavka, aby žalobca preukázal, že mal obvyklý pobyt na území členského štátu konajúceho súdu najmenej šesť mesiacov bezprostredne pred podaním návrhu, vychádza z potreby, aby tento žalobca mohol počas celého dotknutého obdobia preukázať, že má skutočný vzťah k tomuto členskému štátu v zmysle judikatúry uvedenej v bode 20 tohto rozsudku.

34

Ciele predvídateľnosti a jednotného výkladu a uplatňovania v rámci Únie, ktorými sa riadi stanovovanie kritérií na určenie právomoci v manželských veciach, uvedené v článku 3 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 2201/2003, by sa nemohli dosiahnuť, ak by sa od navrhovateľa vyžadovalo len preukázanie obvyklého pobytu v členskom štáte konajúceho súdu počas viac či menej krátkeho obdobia v priebehu minimálne šiestich mesiacov bezprostredne pred podaním návrhu na zrušenie manželského zväzku. V takom prípade by sa dostatočnosť obdobia obvyklého pobytu navrhovateľa na území členského štátu konajúceho súdu z podstaty veci líšila od prípadu k prípadu a podľa kazuistického posúdenia každého konajúceho vnútroštátneho súdu.

35

Ciele uvedené v predchádzajúcom bode tohto rozsudku sa naopak dosahujú prostredníctvom požiadavky, aby navrhovateľ preukázal, že získal obvyklý pobyt v členskom štáte konajúceho súdu od začiatku plynutia minimálnej doby šiestich mesiacov stanovenej v článku 3 ods. 1 písm. a) šiestej zarážke nariadenia č. 2201/2003.

36

Napokon treba zdôrazniť, že vzhľadom na zámer dosiahnuť rovnováhu medzi mobilitou osôb v rámci Únie a požiadavkou právnej istoty, teda cieľom, ktorý sleduje nariadenie č. 2201/2003 a pripomína ho bod 20 tohto rozsudku, požiadavka uvedená v predchádzajúcom bode tohto rozsudku nepredstavuje pre navrhovateľa neprimerané bremeno, ktoré by ho mohlo odradiť od uplatnenia dôvodu právomoci stanoveného v článku 3 ods. 1 písm. a) šiestej zarážke tohto nariadenia.

37

Z toho vyplýva, že v súlade s kritériom právomoci, na ktorom je založený článok 3 ods. 1 písm. a) šiesta zarážka nariadenia č. 2201/2003, musí manžel, ktorý sa chce odvolávať na toto ustanovenie, nevyhnutne preukázať obvyklý pobyt v členskom štáte konajúceho súdu od začiatku minimálneho obdobia šiestich mesiacov uvedeného v tomto ustanovení.

38

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na položenú otázku odpovedať tak, že článok 3 ods. 1 písm. a) šiesta zarážka nariadenia č. 2201/2003 sa má vykladať v tom zmysle, že toto ustanovenie podmieňuje právomoc súdu členského štátu rozhodnúť o návrhu na zrušenie manželského zväzku tým, že navrhovateľ, ktorý je štátnym príslušníkom tohto členského štátu, predloží dôkaz o tom, že mal obvyklý pobyt v tomto členskom štáte počas najmenej šiestich mesiacov bezprostredne pred podaním svojho návrhu.

39

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto:

Článok 3 ods. 1 písm. a) šiesta zarážka nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000,

sa má vykladať v tom zmysle, že:

toto ustanovenie podmieňuje právomoc súdu členského štátu rozhodnúť o návrhu na zrušenie manželského zväzku tým, že navrhovateľ, ktorý je štátnym príslušníkom tohto členského štátu, predloží dôkaz o tom, že mal obvyklý pobyt v tomto členskom štáte počas najmenej šiestich mesiacov bezprostredne pred podaním svojho návrhu.