7.5.2018   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 161/25

1.

Má sa environmentálna zásada „znečisťovateľ platí“ zakotvená v článku 191 ods. 2 ZFEÚ a článok 9 ods. 1 smernice 2000/60/ES Európskeho parlamentu a Rady z 23. októbra 2000 (1), ktorý zakotvuje zásadu úhrady nákladov na vodohospodárske služby, ako aj primerané ekonomické zváženie týkajúce sa využívania vody, vykladať v tom zmysle, že bráni zavedeniu poplatku za využívanie vnútrozemských vôd na výrobu energie, o aký ide vo veci samej, ktorý nepodnecuje k efektívnemu využívaniu vody ani nestanovuje mechanizmy na zachovanie a ochranu verejných vodných zdrojov a ktorého výpočet je úplne nezávislý od schopnosti spôsobiť škodu na verejných vodných zdrojoch a sústreďuje sa výlučne len na schopnosť vytvárať príjmy výrobcom?

2.

Je v súlade so zásadou zákazu diskriminácie subjektov, zakotvenou v článku 3 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/72/ES z 13. júla 2009 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrinou (2), taká daň, akou je poplatok za využívanie vôd, o aký ide vo veci samej, ktorý sa vzťahuje výlučne na výrobcov elektrickej energie z vodných zdrojov pôsobiacich v povodiach patriacich do viacerých autonómnych spoločenstiev, na rozdiel od výrobcov s povolením na využívanie vôd v povodiach patriacich do jedného autonómneho spoločenstva a na výrobcov, ktorí disponujú technológiami na výrobu elektrickej energie z vodných zdrojov, na rozdiel od výrobcov vyrábajúcich energiu za pomoci iných technológií?

3.

Má sa článok 107 ods. 1 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že zaťaženie výrobcov elektrickej energie z vodných zdrojov, ktorí pôsobia v povodiach patriacich do viacerých autonómnych spoločenstiev, poplatkom za využívanie vôd, o aký ide vo veci samej, keďže zavádza asymetrický systém zdaňovania v rámci tej istej technológie v závislosti od toho, kde sa elektráreň nachádza, a keďže tento poplatok nemožno ukladať výrobcom elektrickej energie z iných zdrojov, predstavuje zakázanú štátnu pomoc?