18.8.2006   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 195/42

—

je zložená z viacerých častí zameraných na:

—

stanoví ciele na:

—

vypracuje odporúčania, konkrétne:

—

stanoví osvedčené postupy na podporu sociálneho začlenenia ľudí s duševnými poruchami a ochrany ich práv, čím by sa mala zaoberať Agentúra Európskej únie pre základné práva.

—

výrazným nárastom dopytu v celej spoločnosti, od psychiatrie po duševné zdravie,

—

nevratným vstupom pacientov a/alebo ich zástupov do hry, čo ovplyvňuje všetky politiky,

—

nerovnováhou medzi nemocničnou a ambulantnou starostlivosťou a problémami s flexibilitou v celom odvetví zdravotníctva, od záchrannej služby po lekársku a sociálnu starostlivosť.

2.1

V celosvetovom meradle sú duševné poruchy jednou z desiatich hlavných príčin nesvojprávnosti, z tohto dôvodu majú devastujúce sociálne a hospodárske dôsledky na jednotlivcov, rodiny a vlády.

2.2

Ľudia s duševnými poruchami musia často čeliť diskriminácii alebo vylúčeniu a hrubému porušovaniu svojich základných práv.

2.3

Medzi duševnými poruchami a chudobou existuje určitá súvislosť, ktorá zvyšuje riziko duševných porúch a znižuje prístup k základnej lekárskej starostlivosti o duševné zdravie. Preto by jednotlivé štáty mali zaradiť problémy týkajúce sa duševného zdravia medzi dôležité otázky v oblasti verejného zdravia.

2.4

Duševné zdravie totiž často nie je jednou z priorít zdravotníctva, čiastočne pretože nie všetky krajiny majú dostatočné kapacity na poskytovanie komplexnej a účinnej starostlivosti o duševné zdravie.

2.5

Nástroj Spoločenstva v oblasti duševného zdravia je súčasťou programu Európskej únie pre oblasť verejného zdravia na roky 2003 – 2008, ktorý je založený na článku 152 Zmluvy o založení EÚ. Avšak ďalšia činnosť v tejto oblasti musí zohľadňovať právomoci členských štátov v súvislosti s organizáciou zdravotníctva a poskytovaním zdravotnej starostlivosti.

2.6

Cieľom Zelenej knihy Komisie je otvoriť v rámci Európskeho akčného plánu širokú diskusiu o zvládaní problematiky duševných porúch a podpore duševného zdravia na úrovni EÚ, a to z nasledujúcich dôvodov:

2.7

Po európskej ministerskej konferencii Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) o duševnom zdraví, ktorá sa konala v januári 2005, Európska komisia ako spolupracujúci partner konferencie vydala v októbri 2005 Zelenú knihu „Zlepšovanie duševného zdravia obyvateľstva. K stratégii duševného zdravia pre Európsku úniu“, založenú na ustanoveniach o verejnom zdraví stanovených v článku 152 Zmluvy o ES a otvorila konzultačný proces o duševnom zdraví na európskej úrovni.

2.8

Zlepšenie duševného zdravia európskych obyvateľov je jasne vytýčeným cieľom v rámci stratégie, ktorá presahuje oblasť zdravotníctva a smeruje k návratu na cestu dlhodobej prosperity, väčšej solidarity, sociálnej spravodlivosti a lepšej kvality života.

2.9

Zelená kniha by mala podnietiť diskusiu a v roku 2006 otvoriť konzultačný proces s verejnými orgánmi, zdravotníkmi a organizáciami pacientov a koncom tohto roka predložiť návrhy činností na úrovni Spoločenstva a na ich základe vytvoriť stratégiu EÚ v oblasti duševného zdravia.

3.1.1

Podľa odhadov založených na overených údajoch v priebehu jedného roka trpí 27 % dospelých Európanov najmenej jednou formou psychickej poruchy, z toho 6,3 % predstavujú somatoformné poruchy, 6,1 % depresie a 6,1 % fóbie.

3.1.2

V súčasnosti je počet samovrážd v EÚ vyšší ako počet úmrtí spôsobených dopravnými nehodami alebo HIV/AIDS.

3.1.3

Dopad na spoločnosť je rôznorodý. Správa predkladá analýzu finančných nákladov týkajúcich sa straty produktivity a nákladov vyplývajúcich pre sociálny, vzdelávací, trestný a súdny systém.

3.1.4

Medzi členskými štátmi, ale aj v ich rámci, existujú výrazné rozdiely.

3.2.1

Program Európskej únie v oblasti verejného zdravia má v súčasnosti niekoľko cieľov:

3.2.2

Stratégia Spoločenstva v oblasti duševného zdravia by sa mohla zamerať na tieto ciele:

3.2.3

Odporúčania Rady, ako jedna z iniciatív na úrovni Spoločenstva, by sa mohli zamerať na zníženie výskytu depresií a suicidálneho správania, opierajúc sa o pilotný projekt týkajúci sa vytvorenia regionálnych informačných sietí medzi zdravotníckym sektorom, pacientmi a ich príbuznými a komunitnými pracovníkmi, ktorý viedol k zníženiu počtu samovrážd a pokusov o samovraždu medzi mladými ľuďmi o 25 %.

3.2.4

V rámci svojej činnosti na podporu sociálneho začlenenia ľudí s duševnými poruchami Európska komisia vyzvala členské štáty, aby urýchlili proces odinštitucionalizovania. V uplynulých rokoch Komisia financovala štúdiu, ktorej výsledky potvrdili, že nahradenie psychiatrických zariadení špecializovanými komunitnými centrami zlepšilo kvalitu života pacientov. V júni 2005 bolo vyhlásené výberové konanie na štúdiu, ktorá má zanalyzovať a navrhnúť možnosti využitia súčasných finančných zdrojov a poskytnúť údaje o nákladoch na odinštitucionalizovanie.

3.2.5

V tejto súvislosti by mohli byť na úrovni Spoločenstva naplánované aj ďalšie iniciatívy:

3.2.6

Európska únia by chcela zlepšiť poznatky o duševnom zdraví podporou výskumných programov a zriadením styčných bodov medzi politikou a výskumom.

4.1.1

Uplynulé roky boli ovplyvnené niekoľkými faktormi, vrátane výrazného nárastu dopytu v celej spoločnosti, zmenou paradigmy – od psychiatrie po duševné zdravie a v súčasnosti nevratným vstupom pacientov a ich príbuzných do hry. Všetky tieto aspekty viedli k legislatívnym úpravám a zmenám predpisov, v každej krajine iným tempom, podľa toho, do akej miery brali do úvahy politické a administratívne hľadisko.

4.1.2

Masový dopyt, ktorý spôsobil preplnenie všetkých dostupných zariadení, je spojený s komplexnou interakciou medzi zmenou obrazu, ako spoločnosť vníma duševné poruchy a psychiatriu, ktoré sa celkovo stali vo väčšej miere akceptovateľnými alebo menej stigmatizovanými, a tiež s ponúkanými službami. Táto zmena, ktorú v rovnakom čase zaznamenali všetky rozvinuté krajiny, sa odráža v epidemiológii: 15 až 20 % pripadá na diagnostikovateľné psychické poruchy, ktoré sa v priebehu jedného roka vyskytujú u bežnej populácie, 12 až 15 % z nich má za následok invaliditu (rovnaký percentuálny podiel ako v prípade srdcovo-cievnych chorôb a dvakrát viac ako v prípade rakovinových ochorení) a 30 % všetkých stratených rokov života v dôsledku predčasného úmrtia alebo invalidity (WHO, 2004). Tento tlak sa prejavuje aj spôsobe plánovania v zdravotníctve, na základe ktorého bol psychiatrii v priebehu uplynulých rokov prideľovaný čoraz väčší počet úloh.

4.1.3

Narastajúci dopyt spolu so zmenou vo vnímaní tohto odboru viedol k zvýšeniu dopytu po ambulantnej starostlivosti, čo narušilo tradičné bipolárne chápanie choroby a zdravia, a to prostredníctvom konceptu kontinua jednotlivých klinických stavov, až po psychické utrpenie. V súčasnosti už nie je možné oddeľovať psychické poruchy od sociálneho prostredia, v ktorom vznikajú a pri posudzovaní potrieb je potrebné zohľadniť sociálny dosah psychických porúch. Jedna z dôležitých úloh psychiatrie teraz spočíva v diagnostike, t. j. či daný prípad patrí do kompetencie psychiatra alebo nie, a v určení, či je psychiatrická liečba nevyhnutná, no bez obmedzovania psychiatrie len na tento aspekt, tak aby sa ostatní partneri mohli podieľať na zvládaní tejto záťaže alebo im pomôcť stať sa opäť hlavnými aktérmi pri pomoci alebo terapii. Toto dialektické a niekedy konfliktné napätie medzi klinickým, etickým a organizačných poňatím svedčí o zmene paradigmy: psychiatria verzus duševné zdravie. Je tiež príčinou často rozporuplnej terminológie, aj v úradných dokumentoch. Avšak na medzinárodnej úrovni sa v literatúre jasne rozlišuje medzi psychiatriou a duševným zdravím.

4.1.4

Posledným, ale zďaleka nie bezvýznamným prvkom je rastúci vplyv pacientov a zástupcov ich rodín. To svedčí o celkovom vývoji situácie, ako Francúzsku, tak aj na celom svete, ktorá sa netýka len samotnej psychiatrie a ktorú umocnili aj iné choroby, ako HIV/AIDS, ktoré výrazne zmenili vzťah medzi lekármi a pacientmi. Právne predpisy o právach ľudí s duševnými poruchami, odkaz na pacientov a ich rodiny v administratívnych dokumentoch vo vzťahu k organizácii služieb v oblasti psychiatrie, prispôsobovanie sa potrebám a ich samotná realizácia sú pozoruhodným dôkazom tohto vývoja.

4.1.5

Aktívnejšiu úlohu zohrávajú zástupcovia obyvateľov a potenciálnych pacientov. Zvyšuje sa prepojenosť medzi obecnou politikou a zdravotníctvom. Volení zástupcovia sú čím ďalej viac zapájaní do procesu prostredníctvom vplyvu zmien v odbore psychiatrie, čo bude čoraz viac vyžadovať ich účasť.

4.1.6

Tieto zmeny vyostrili nerovnováhu medzi nemocničnou a ambulantnou liečbou a problémy s flexibilitou v celom odvetví zdravotnej starostlivosti, od záchrannej služby po lekársku a sociálnu starostlivosť. Zvýraznili tiež časté neúspechy pri procese odinštitucionalizovania, neúspešné začlenenie psychiatrie do prostredia všeobecných nemocníc. Keďže hranica medzi lekárskym a sociálnym odborom a medzi vykonávaním profesie a odbornou prípravou je ťažko definovateľná, základné a priebežné vzdelávanie v rámci nových typov zamestnania je kľúčom do budúcnosti. Okrem týchto závažných zmien sa objavili nové problémy, týkajúce sa napríklad väzňov s duševnými poruchami, starších ľudí s neurodegeneratívnymi ochoreniami, ktoré sa prejavujú ako mentálne postihnutie a obzvlášť znevýhodnených skupín obyvateľstva.

4.1.7

Koniec 2. svetovej vojny, povedomie o zážitkoch obetí koncentračných táborov a boj za ľudské práva, kritický pohľad na spôsob hospitalizácie v psychiatrických zariadeniach v minulosti, expanzia psychoaktívnych látok, založenie hnutí pacientov a obmedzovanie rozpočtu - všetky tieto faktory spôsobili, že odbor psychiatrie sa dostal do procesu transformácie, ktorý sa medzinárodnej literatúre označuje pojmom „odinštitucionalizovanie“. To znamená, že odborná starostlivosť a služby upúšťajú od hospitalizácie a uprednostňujú liečbu pacientov v ich domácom prostredí.

4.1.8

Avšak vždy, keď proces odinštitucionalizovania upúšťal od hospitalizácie, narazil na množstvo prekážok: tendenciu spoločnosti a psychiatrie umiestňovať alebo ponechávať veľké množstvo ľudí s duševnými poruchami vo väzení, ponechať bez starostlivosti pacientov z okrajových a nezabezpečených vrstiev spoločnosti, ktorých starostlivosť bola prerušená alebo ukončená, bez trvalého bydliska alebo sociálneho zabezpečenia, a z ktorých sa neskôr stávajú bezdomovci. Ide o tzv. „syndróm otáčavých dverí“, keď sa niektorí pacienti dostanú do bludného kruhu prijatia do nemocnice, prepustenia a opätovného návratu. V priebehu rokov a v dôsledku krátenia rozpočtu uvedené fenomény spolu s masovým nárastom dopytu spôsobili preplnenie psychiatrických pohotovostných oddelení a nemocníc, čo vyústilo do vytvorenia dodatočných nemocničných lôžok, čomu sa pravdepodobne dalo predísť. K tomuto trendu občas prispeli aj vážne nehody, ako útoky ľudí s duševnými poruchami alebo útoky na týchto ľudí. Politickí činitelia sa tak nechali ovplyvniť verejnou mienkou, ktorá ich prinútila zaviesť opatrenia na ochranu bezpečnosti obyvateľstva alebo vypracovať stratégie v oblasti duševného zdravia.

4.3.1

EHSV podporuje iniciatívu Komisie zameranú na vypracovanie integrovanej európskej stratégie duševného zdravia. Domnieva sa, že diskusia o výskume, stanovení a vypracovaní takejto stratégie musí klásť dôraz na spoločnosť založenú na vedomostiach. To, okrem iného, znamená, že európska spoločnosť musí:

4.3.2

Aby bolo možné uspokojiť takéto rozsiahle potreby, je potrebné vypracovať ambiciózny program a definovať spoločnú stratégiu založenú na niekoľkých spoločných princípoch. Je potrebné zdôrazniť, že iným, menej závažným zdravotným problémom sa venuje oveľa väčšia pozornosť. Situácia v oblasti duševného zdravia je v jednotlivých európskych krajiná značne odlišná. Navyše štáty, ktoré sa majú stať členmi EÚ v dlhodobom časovom horizonte, sú v tejto oblasti značne pozadu a tento rozdiel sa pred ich skutočným vstupom do Únie môže ešte prehĺbiť.

Niektoré podmienky je možné stanoviť už teraz:

4.3.3

Spoločná stratégia najprv vyžaduje vypracovanie spoločných definícií pojmov, ako je „duševná porucha“ a „ľudia s duševnými poruchami“.

4.3.4

Ďalším významným krokom a podmienkou pre činnosť je uznanie prioritného významu duševného zdravia, čo je v súlade so skutočnými potrebami.

4.3.5

To si bude na druhej strane vyžadovať zhodnotenie súčasnej situácie vzhľadom na súčasné potreby, ako aj opatrenia prijaté na ich uspokojenie.

4.3.6

Čo sa týka plánovaných činností, sú návrhy uvedené v Zelenej knihe vítané. Návrhy týkajúce sa duševného zdravia sú zamerané na deti mládež, pracujúcich a starších ľudí.

4.4.1

Oblasť duševného zdravia sa zaoberá utrpením jednotlivcov v rámci rodiny a širšieho okolia v danej spoločnosti. Táto otázka si vyžaduje kombinovaný prístup, vrátane:

4.4.2

Z tohto hľadiska je potrebné zdôrazniť tri zložky prevencie (primárnu, sekundárnu a terciárnu) a prispôsobiť ich danej oblasti. Je potrebné vypracovať iniciatívy pre viaceré oblasti, vrátane podpory duševného zdravia a informovania verejnosti, osvojenia si a udržania zdravého spôsobu života a vytvorenia prostredia, ktoré podporuje sebarealizáciu. To sa týka aj prevencie, zameranej na zníženie výskytu duševných porúch sústredením pozornosti na rizikové faktory a patogénne situácie, ako napríklad:

4.4.3

Prioritou je jednoznačne uspokojovanie potrieb detí a mládeže. Požiadavky nevyjadrujú a zároveň ich neuspokojujú len samotné rodiny, ale aj vzdelávacie, súdne a sociálne inštitúcie, policajné a miestne orgány, ktoré majú skúsenosti s čoraz závažnejšími situáciami, ktoré sa týkajú čoraz mladších detí a rodín s početnými problémami. Vývoj spoločnosti ovplyvňuje hlavne rodiny a deti.

4.4.4

Koherentná a koordinovaná organizácia by mala poskytovať celú paletu služieb, koordinovaných a štruktúrovaných podľa troch základných modulov alebo programov:

4.4.5

Okrem ambulantnej starostlivosti a služieb by mal každý modul ponúkať aj intenzívnejšiu starostlivosť v rámci inštitúcií, a to podľa veku, starostlivosti počas akútnej fázy ochorenia a dlhodobej liečby. Na zabezpečenie flexibilnosti a adresnosti programov by sa psychiatria mala podieľať na včasnom diagnostikovaní, prevencii krízových stavov a poskytovaní ambulantnej podpory rodinám a partnerom.

4.4.6

Tieto základné programy by sa mali doplniť o špecializované programy pre rizikové skupiny alebo situácie, ktoré by umožnili primárnu a sekundárnu prevenciu v oblastiach ako je včasná diagnostika: vývinových porúch, patológie detí, zanedbania rodičovskej starostlivosti, a tiež v prípade mladých slobodných matiek, rodín s početnými problémami a závislostí mladých ľudí. Špeciálnu pozornosť je potrebné venovať sociálnym, vzdelávacím a súdnym štruktúram (vrátane preventívnych služieb a väzníc), ktoré sa stretávajú s ťažkými sociálnymi prípadmi, ktoré trpia duševnou poruchou alebo u nich existuje pravdepodobnosť jej vzniku v dôsledku zložitosti ich situácie alebo jej kumulatívnych účinkov.

4.5.1

Je potrebné venovať pozornosť zlepšeniu pracovných podmienok zamestnaných, ako aj nezamestnaných, vzhľadom na ich vplyv na duševné zdravie. Problematika zamestnanosti a duševného zdravia sa dotýka hodnoty práce a personálnych nákladov a dôsledkov nezamestnanosti a pracovnej neschopnosti.

4.5.2

Riešenia, ktoré je potrebné nájsť v problematike sociálneho vylúčenia, majú rovnaký význam v oblasti duševného zdravia.

4.5.3

Napokon je tiež nevyhnutné zaoberať sa problematikou starnúceho obyvateľstva. Iba v prípade 20 % starších ľudí je možné podľa WHO hovoriť o „úspešnom starnutí“, čo znamená, že 80 % starých ľudí trpí rôznymi chorobami a stratou nezávislosti. Duševné poruchy sa s pribúdajúcimi rokmi neeliminujú, ale, naopak, pribúdajú. Senilná demencia postihuje len 1 % 60-ročných, zatiaľ čo u 85-ročných je jej prevalencia na úrovni 30 %. U viac než 70 % týchto osôb sa vyskytujú poruchy správania.

4.6.1

Problematika duševného zdravia sa dotýka integrácie žiadateľov o azyl pri ich začlenení do spoločnosti vo vzťahu k ich životnému priestoru a podmienkam a osobnému životu, ktorý zahŕňa ich osobnú skúsenosť a psychické zázemie. Závažnosť prežitých tráum, ktoré sú často spojené s extrémnym, zámerným a kolektívnym násilím, svedčí o situácii plnej organizovaného násilia. V tejto populácii sú posttraumatické poruchy ešte násobené stratou blízkych osôb a bolestnými zážitkami v exile.

4.7.1

Rovnaké problémy sa týkajú väzňov, z ktorých mnohí trpia duševnými poruchami a nemajú patričný prístup k adekvátnej zdravotnej starostlivosti.

4.7.2

Je nevyhnutné podporiť zavedenie programov na prevenciu depresií, samovrážd a závislostí.

4.7.3

V prípade zmeny modelu ponúkaného v rámci odinštitucionalizovania môžeme konštatovať, že nové obdobie sa začalo koncom 90-tych rokov, bolo poznamenané znižovaním hospitalizácie a oslabovaním ilúzií o odinštitucionalizovaní a tiež potrebou vytvoriť kombinovaný systém ponúkajúci účinné opatrenia komunitného charakteru a plnohodnotnú hospitalizáciu. Prílišné zameranie sa na hospitalizáciu znamená, že na vytvorenie celej škály služieb pre pacientov a ich rodiny nebudú mať obce dostatočné zdroje. Naopak, nie je vhodné prílišne sa zameriavať na ambulantnú liečbu, pokiaľ táto nie je podporovaná nepretržite dostupnou nemocničnou liečbou, ktorá je okamžite prístupná pre pacientov v akútnom stave, ktorý si vyžaduje krátky pobyt v nemocnici. Prílišnej hospitalizácii sa dá vyhnúť iba v prípade, že ambulantné služby budú mať dostatočné prostriedky na jej prevenciu, napríklad na podporu dlhodobo hospitalizovaných pacientov, zabezpečenie, že títo budú patrične pripravení na prepustenie z nemocnice, podporu pacientov, ktorým sa poskytuje starostlivosť v rámci komunity s cieľom zabezpečiť náležitosť tejto starostlivosti a rešpektovanie ich potrieb, a podporu pacientov, ktorí potrebujú striedavo ambulantnú starostlivosť a hospitalizáciu.

4.7.4

Rozhodnutie, či bude pacient s duševnou poruchou hospitalizovaný alebo liečený ambulantne, je výrazne ovplyvnené kultúrou a modelom vzdelávania ošetrujúceho personálu, mierou izolácie pacienta a všeobecnými sociálno-kultúrnymi faktormi ako je miera tolerancie v danej spoločnosti, faktory nestability v danej oblasti, ktoré vedú k uprednostňovaniu určitých prístupov a dostupnosti alternatív. Bez zohľadnenia miestnych podmienok nie je možné jednoznačne odporučiť potrebný počet nemocničných lôžok pre pacientov v akútnej fáze.

4.7.5

Najdôležitejším faktorom je teda typ liečby, to znamená, že je potrebné stanoviť, aký by mal byť jej výsledok, aké potreby má uspokojiť a do akej miery, teda nejde výlučne o miesto, kde táto liečba prebieha.

4.7.6

Všeobecne uznávanými výhodami hospitalizácie sú dostupnosť vyškoleného personálu, bezpečnosť a náležitosť prostredia, v ktorom sa pacienti nachádzajú a terapeutická podpora v bezpečných podmienkach. Avšak tieto výhody strácajú svoj význam, ak nedostatok nemocničných lôžok spôsobí nápor nespolupracujúcich pacientov s ťažkými poruchami, čo môže viesť k neprijateľnému alebo nebezpečnému narušeniu práce na oddelení.

4.7.7

Množstvo medzinárodných a francúzskych štúdií ukázalo, že až 40 % pacientov s akútnymi poruchami, ktorí boli dobrovoľne alebo na základe nariadenia hospitalizovaní, môže využiť alternatívne formy liečby za predpokladu, že sú ochotní spolupracovať alebo pokiaľ je možné túto spoluprácu vytvoriť, napr. za pomoci rodinných príslušníkov alebo sociálnych pracovníkov (špecializovaných na riešenie mimoriadnych a krízových situácií). Takže rastúci účinok týchto alternatívnych opatrení vedie k umiestneniu najzávažnejších prípadov do nemocničnej starostlivosti: pacienti naliehavo vyžadujúci dvojitý psychiatrický a somatický posudok, pacienti s veľmi vážnymi a akútnymi patológiami rôzneho pôvodu, s recidívou závažných psychiatrických patológií, pacienti s nepotlačiteľným násilným správaním alebo samovražednými sklonmi. V týchto prípadoch je často nevyhnutné nariadené prijatie do liečebne. To má vplyv na organizáciu a liečbu.

4.7.8

V súvislosti s uvedeným tieto štúdie odporúčajú minimálne 1 lôžko na 2000 dospelých obyvateľov v prípade pacientov v akútnej fáze, čo je potrebné preskúmať, ak sa chceme držať nášho odporúčania, t. j. dosiahnuť 80 až 85-percentnú obsadenosť nemocničných lôžok. To samozrejme znamená, že udržanie tejto minimálnej hranice vyžaduje dostatočne vybavené a účinné alternatívne spôsoby liečby a nepočíta so zabezpečenými lôžkami psychiatrických pacientov v akútnom stave v rámci trestnoprávneho systému, ani s lôžkami pre mladých a starších ľudí. Ak sa však chceme priblížiť k tejto hranici bez toho, aby boli splnené všetky podmienky pre ambulantnú liečbu, dosiahneme tým iba vytvorenie nových extrémne drahých lôžok na psychiatrických alebo iných nemocničných oddeleniach.

4.8.1

Hoci minimálny počet nemocničných lôžok môže byť v jednotlivých štátoch odlišný, predpisy pre nemocničné izby sa viac zhodujú. Všetky izby, aj tie so starším vybavením by mali byť prispôsobené na svoj účel tak, aby bolo možné zachovať dôstojnosť a rešpekt voči pacientom, ako tieto hodnoty chápeme v súčasnosti. Pre vyliečenie pacienta je nevyhnutné vhodné prostredie. Je potrebné zhodnotiť riziká týkajúce sa liečebného prostredia a zaoberať sa nimi vo vzťahu ku konkrétnym potrebám pacientov.

4.8.2

Pacienti by mali mať prístup k rôznym terapiám, ktoré prispievajú k zdravotnej starostlivosti a liečbe. Ľudia pracujúci v oblasti duševného zdravia by mali prispievať k vytvoreniu tohto prostredia adekvátnym vyškolením, zodpovedajúcou kvalifikáciou a ľudským prístupom.